More je zastúpené na stole restaurácií tiež krabmy, morskými pavúkmi, krevetami, a všetkými podobnými lahôdkami (ako pre koho) - a tzv. "morským ovocím" ako predkrmom: sú to rôzne mušličky, väčšinou varené, a ústrice, ktoré sa jedia živé a sú buď vypestované v morských parcelách alebo divoké, ulovené na širokom mori.
Okrem rýb sa však v Bretónsku servírujú všetky druhy mäsa, veľmi často sú to kurence, obľúbené je aj hovädzie stehno.
A ako múčnik sa podávajú známe amolety - koláče. Ale predovšetkým sú to povestné Bretónskoské crepes (crampoez), jemné palacinky ako z krepového papiera, v Quimperu ešte s krajkami na okraji. Cesto sa rozdiera a obracia zvláštnym dreveným náradím na doske nad ohňom zo smrekového ihličia. Na slané palacinky sa používa múka pohánková, na sladké pšeničná. Crepes majú najrôznejšiu chuť podľa toho, čo sa do cesta primieša - robia sa vaječné, syrové, existuje pre ne 150 druhov paštét, môžu byť medové alebo s ktoroukoľvek ovocnou príchuťou, a tiež polievané alkoholom a servírované s horčicou. Creperie najdete v každom meste, v každom letovisku. Ako som sa dozvedel od jednej svojej spolužiačky, skutočne ide o nevýdanú (absolútnu) delikatesu.

Palacinky sa zapíjajú cedrom, mladým jablčným vínom. Z vlastenestva pijú Bretónci skoro výhradne biele víno muscadet - Francúzi mu vytýkajú, že vraj chutí trochu jodidovane. Taktiež sa niekedy robí víno z hrušiek, ale k jeho pitiu musia byť vraj vždy traja: jeden pije - a dvaja ho držia, aby neutiekol. Z medu vyrábajú chouchen, zvaný tiež hydromel, o ňom sa hovorí, že je to bývalá ambrózia bohov.
Z ovocia spomeniem aspoň čerešne z Fouesnantu a jahody z Plougastelu - pestujú sa tam už temer tristo rokov.

Stavbu a vzhľad Bretónskych domov určujú dve základné zložky: podniebie a materiál. Dom tu bol odjakživa pevnosťou proti vetru, hmle a dažďu. Bretónec má vlhké podnebie rád. Ale donútra vlhkosť nesmie, a do toho večného boja o suchý domov dal osud Bretóncovi poctivý materiál: žulu a bridlicu. Starý Bretónsky dom býval vždy nízky a zavalitý, s ostrými strechami, aby po streche mohli stekať piesok i voda. Mával malé okná, ba niekedy býval skoro bez okien, pretože ešte počas Revolúcie sa platila daň z domových otvorov. Domy sa stavali zadom k moru - Bretónec si užije slnka a mora dosť. Tradičné stavby majú triezve farby, sú bez kriklavosti, červeň tu nepoznajú. Ale žula máva odtieň šedý, ružový, žltý, bridlica je modrá, náter vápna dáva stenám belosť - a tiež ich zbavuje nerovnosti.
Moderní stavitelia sa poučili zo starých skúseností, pracujú s tým materiálom ako ich predkovia a snažia sa prispôsobiť vily i hotely jednak krajine, a jednak tomu, čo v nej už minulosť postavila. I dnešné domy si zachovávajú svojimi dvoma komínmi a žulovými rámami okolo okien jednoduchý ráz, schopný obrany proti slaným vetrom. Preto je pohľad na bretónsku krajinu i na modernú vilovú štvrť v záplave kvetín tak jednotný.