Ale je treba podtknúť, že "civilizácia" prenikla už i sem, a mnohé nové stavby narúšajú túto jednotu a harmóniu.

Pokiaľ ide o interiéry, je rozdiel medzi mestkými a dedinskými príbytkami. Každý chce bývať účelne, ale ľudia z dediny sa radi hlásia k minulosti nábytkom, riadom, námorníckymi predmetmi.

Bretónci si vážia svoje ženy a ctia si ich. Časté odlúčenie robí vzťah muža a ženy málovravnejším, ale hlbším. V šťastnej chvíli vytriskne i pieseň a dúšok alkoholu dovolí aj korenené slovo - ale pravý rys povahy partí všednému dňu.
Námorníci vedia spomínať (svojim milenkám hovoria ma douce - moja sladká) a ženy bývajú verné - ako dievča z Paimpolu v známej piesni, ktorú zapísal Théodor Botrel:

Keď sa má Bretónec námorníkom stať a miesto pláne dávajú mu more za ženu a jeho loď sa chystá do islandských morí na západ, ostáva len známi nápev refrénu.
A keď na cestu sa dáva,  chlapec si ticho pohmkáva:Milujem Paimpol a jeho pobrežie a kostol keď je púť, keď sa tam schádza celý svet,najviac milujem dievku z Paimpolu,ktorá čaká, až sa za ňou vrátim do Bretónska späť!

V ďalších slohách sa spieva o tom ako mladý, práve hádže udicu, a keď unavený zaspáva, myslý na nebesky modré oči svojej sladkej dievky, s ňou by si prial sedieť pri ohníčku.Oceán je však krutý: večer pri sčítaní sa mnohí lodníci nehlásia, a tak si plavčík znova hovorí, že je treba ďalších nových námorníkov a že sa musí s dievkou z Pimpolu skoro oženiť. Ale ona stále čaká nato, že jej milý sa jedného dňa objavý.

Motív čakajúcej lásky sa vyskytuje vo veršoch všetkých básnikov, ktorí spoznali Bretónsko. V Maris Stella od J.M. Héredie kľačí tvárou v tvár moru zástup žien a v plači vzýva Svätú hviezdu, nádeje všetkých moreplavcov; keď zaznie večerný zvon z Roscoffu, sklonia ženy hnedé čelá a len sa modlia.
Dnes však spoločnosť, ktorá sa prinajmenšom vo vidieckych oblastiach, napríklad v pays Bigouden, Monts d´Arrée alebo Trégor, až do obdobia bezprostredne po roku 1945 vyznačovala pozoruhodnou vernosťou starým tradíciám a nízkou technickou úrovňou, dosiahla premeny v priebehu života dvoch generácií - počnúc bretónskou krajinou, ktorej tradyčný vzhľad bocage, políčka oddelené lesíkmi - zničilo sceľovanie poľnohospodárskej pôdy (remebrements) v Európskej únii.
Väčšina novodobých prejavov bretónského "nacionalizmu" má dnes skôr folklórny než politický ráz, i keď sa najnovšie ozývajú hlasi, volajúce po samostatnosti.
K najzreteľnejším prejavom nacionalizmu patrí stála popularita náboženských pardons (pútí), svetských radovánok, obzvlášť hudobných slávností (fest nozou), alebo čepce (coiffe) a bretónske kroje, ktoré sa tu dodnes nosia, často predovšetkým pre potešenie turistov. Le Cheval d´orgueil (dielo poprvý krát zverejnené v roku 1975) zaznamenáva tieto zmeny, ktoré prinieslo 20. storočie, ako ich vydel vynikajúci bigoudenský rozprávač Pierre-Jakez Hélias. Bretónsko dnes "stojí na križovatke priestoru a času". Tam však nakoniec stálo vždy.