I keď Bretónskom len preletíte, rozhodne budete počuť súhru krajiny a ľudí. Keď Bretonec vysloví "ma bro", môj kraj, počuť v tom: drahý, rodný, milovaný. Žulová tvrdosť vnútrajšku, nezastrie citlivosť vnútra. Každý Bretónec nosí v srdci svoje Bretónsko. Je ich deväť - podľa hraníc a rázu. Každá bro má svoje vnútorné podnebie, svoj charakter; rozdiely sú uložené hlboko v ľuďoch. Chudobná zem a nepriateľské more vychovaly behom storočí tvrdý národ. Toľkokrát sa mu ublížilo, že ho posadla túžba po spravodlivosti ako prvá zo cností.
Aj v modernom Bretónsku cítiť dávne mystické ovzdušie - zostali tu tie isté nebesá, tie isté noci, more, dejiny, základná povaha ľudu.

Keltsky sa v Bretónsku modlí ešte milión ľudí. Ale len v posledných pár rokoch sa tomuto jazyku dostalo oficiálneho uznania.
Ústrená vláda a EÚ berú ohľad na potreby a požiadavky jednotlivých provincií. Moderný francuzky štát značnou mierou oslabil alebo poprel politické argumenty v prospech miestej nezávislosti tým, že poskytol jednotlivým oblastiam rozsiahlu ekonomickú a sociálnu pomoc.
Bretónci sa dnes tešia vysokej životnej úrovni, komplexnej zdravotnej starostlivosti, vzdelanostným možnostiam a sociálnym službám, dobrému dopravnému systému a väčšine výhod modernej spoločnosti. Celoštátne uznanie sa dostalo i miestnym kultúrnym ašpiráciám. Dnes je už koniec nie tak vzdialeným dobám, keď deti boli prísne trestané, keď boli pristihnuté, že na školskom ihrisku hovoria bretónsky.
Prostredníctvom "La Charta culturelle" má dnes Bretónsko k dispozícii finančné prostriedky na podporu práce vysokoškolských učiteľov a činnosť vedeckých spoločností zaoberajúcich sa ich históriou, jazykom a tradiciámi. Ľudový záujem o Bretónsko podporuje aj rozhlas a televízia a vzniká tiež bohatá a hodnotná moderná literatúra v bretónčine.
Je skoro neuveriteľné, že tak ťažký jazyk bol pred dvoma tisícročiami najrozšírenejším v Európe. Keby nebola Británia kapitulovala pred Germánmi a nemusela prijať jazyk dobyvateľov, rozprávalo by dnes bretónštinou najmenej tridsať miliónov ľudí. Jej zvuk vzrušuje. Tajomné hlásky a slabiky, spojované neprirodzene, pripomínajú hru oceánu. Bretónčina má rod mužský a ženský a päť čísiel: jednotné, množné, kolektívne, singulatív a duál. Bretónci, podobne ako ostatní Kelti kládli značné požiadavky na vlastný jazyk, preto má keltština bohatý slovník a môže vyjadrovať jemné myšlienkové nuansi. Každé moderné slovo sa dá vyjadriť: telefón sa napríklad povie pellgomzer, televízia pellgveierez.

Keltštinu najdete vo väčšine miestnych mien, ktoré sa na seba podobajú, ale to robia práve opakujúce sa keltské kmene slov.
Základný, bretónsky charakter má tri korene. Jeden z nich bol vrastený v tejto pôde odpradávna a vychádza z neho mravný postoj k svetu i prúbuzenstvo zo smrťou - kult mŕtvych je druhom keltského vlastenectva a súvisí s čitaním kameňov i miestnych svätých, je to trvalá pripomienka minulosti. Druhý koreň zapustila emigrácia z Anglicka, keď v 5. a 7. storočí utekali pred Sasmi do zbúraných armorických1 osád. (Dodnes sa farárovi hovorí rektor, bretónsky person, čo vzniklo z anglického výrazu pre herca; znamená to človeka, ktorý zastáva úlohu farára). Koreňom najmladším je príchod francúzkeho rodu do horných departementov; ich vplyv trvá, a vytvára živé, kultúrne spojenie s Francúzskom. Na druhú stranu cítia pravý Bretónci súdržnosť s ostatným zostávajúcim keltským svetom, ktorý dnes zahrnuje už len Írsko, Škotsko, ostrov Man a Cornwall v Anglicku.

Snáď najvýraznejší rys bretónskej povahy je vypätý individualizmus, zdedený z osamelosti zemepisnej polohy po keltských pradedoch. Tento individualizmus, i keď sa môže prejavovať celkom skromne a nevtieravo, sa často dostával do sporu s tradíciou - porušiť zvyk, tu bývalo činom proti prírodným zákonom. Avšak tradíciou sa tu stal i neústupný boj za samostatnosť a túžba po nezávislosti.
Bretónec je najšťastnejší doma a opantá ho nostalgia, akonáhle musí opustiť domov. Stáva sa mu to však často, a potom je nekľudný, trpí vzrušujícimi predstavami a privoláva si prízraky. Je legendárne verný a nemôže za to, že vďaka svojej vernosti občas za svetom zaostáva. -
Najprv tu žili tvrdošijný pohani, ktorý potom boli najpevnejšou oporou katolicismu. Z vytrvalých neprateľov kráľa sa neskôr stali verní roajalisti.
Victor Hugo v románe Devädesiat tri farbisto vysvetlil tragickú zrážku Bretónska s revolúciou:
"Proti úžasným udalostiam, proti hrozivej záplave dobrodenia, zúrivému výbuchu pokroku a nesmiernemu zlepšeniu stojí vážny a čudný divoch, živiaci sa mliekom a gaštanmi, šťastný pod šindľovou strechou, ktorý podľa hlasu zvona rozozná susedné dediny, vodu používa len na pitie... ctí svojho pána, i keď je jeho katom, hovorí mŕtvym jazykom, ako keby svoje myšlienky ukladal do hrobu, brúsi kosu, stará sa o pohánku, má v úcte najprv svoj pluh, potom svoju ženu, verí v Svätú Pannu i v Bielu pani, klania sa oltáru ako menhiru... často celé hodiny nepohnute postáva na širokom pustom pobreží a zádumčivo počúva more... Tento slepec nemohol prijať takýto jas".
Kto prijal tradície, tomu sa často stáva, že stráca iniciatívu, býva skôr zasnený a má viac citu než energie. Starí ľudia, ktorých tu možno stretnúť, sa pohybujú ako v zbožnom sne. Možno že ani nepoznajú históriu svojho kraja a mesta, ale nesú ju v sebe. Vedia sa vyrovnať s bolesťou ako ich zem s víchricami - naučili sa od nej kľudu a vznešenosti. Nemajú radi, keď sa pohŕda ich legendami, i keď im už sami neveria. Neznesú poníženie. Sú pyšní na svoje kroje, zvonice, kalvárie a tiež na svoju vlajku, ktorá - jediná na svete - je len čierna a biela: päť čiernych pruhov znamená bretónskske kraje, štyri biele francúzke. Hermelíny sú priponieknou Bretónskych vojvodov a kráľov.
Bretonec je rozprávač a tvorca mýtov; po celom svete zanechal svoje príbehy a legendy. Najviac ich ale žije doma, kde v ťažkých životných skúškach znamenali útek do povier. Odovzdanosť osudu a prírode dáva bretónskej mysli pokoru. Život nieje osobným darom, je to len zrnko v ruženci zrodenia a obchodu, pôžička od mŕtvych, dlh živým.

Preto chodieva Bretonec na more za každého počasia, čo je mu súdené, tomu neunikne, ale tvrdo pracuje a svojimi skutkami si vychutnáva život. Čo sa týka pitia alkoholu sú nám bretónci viac ako rovnocenný súperi.
Hlbiny citov sa málokedy prederú k vyjadreniu. K cudzincom láskaví, no k sebe dosť tvrdí. Dlho sa pátralo po príčine tejto zdržanlivosti a mlčanlivosti, mylne považovenej za necitlivosť. Jej prameň sa našiel v úzkosti pred definovaním seba samého. Keď je cit určený a zrazený, pominie. Jediným divákom našich drám smie byť vlastné srdce. A tak keď ktorákoľvek tradícia zdanlivo mizne z povrchu zemi a zo spôsobu života, nenechajme sa pomýliť: zostáva vo vnútri ľudí a stáva sa ich tajomstvom.

Bretónska Eva sa volá Jantonig alebo Marivonig a je najpôvabnejším kvetom bretónkych samôt. Mladá, zahalená, v stredoveku cudný šat, vážna a vnímavá, je obrazom Panny. Zostarlá, vráskavá, ponúka pod bielym čepcom domáceho bôžika. V niektorých krajoch je žena paňou domu, inde len slúžka, ale všade má plno práce. V prístavoch a na ostrovoch, na ktorých muži odplávajú na dlhší čas na more, a keď sa vrátia, opravujú lode a siete, ženy robia doma i vo všetkých možných zamestnaniach. Pred každou osadou ste ešte donedávna videli niekoľko žien prať prádlo v kamenných nádržiach - v starých čiernych šatách, na hlavách biely čepček ako zo svieženo snehu, nežný symbol kraja.
Historicky najzaujímavejší je snáď čepiec žien z ostrova Noirmoutier; zakrýva celú tvár a hovorí sa mu quichenotte, čo vzniklo z anglického "kiss not" (nebozkávaj) - obrana proti dobyvačným Angličanom v stredoveku.

I keď niekedy ženy nie sú priamo paniami domu, uplatňujú nenápadnú, ale účinnú citovú diktatúru. Sú zamyslené a hĺbavé. Muži majú blízko k moru, ženy k životu. Uchovávajú povedomie všetkého, čo je k nemu potrebné. Ženy z ostrova majú vraj tak hlboko v krvy samotu svojich matiek, že ani nedokážu žiť neustále s mužom. Odmietajú vydať sa za roľníka alebo ovocinára, pretože tí sú nepretržite doma.
Ako galská žena bývala významnou strážkyňou domova a priateľkou svojho muža, tak sa ani Bretónka nestráca v mužovom mene. Po celom Francúzsku sa ženy s neuveriteľnou ochotou zriekajú nielen priezviska, ale aj svojho krstného mena, sú ochotné zmiznúť v oficiálnom pomenovaní "Monsieur et Madame Francois Grélier". Ale na cintoríne v Lannionu a Loctudy a všade inde nájdete na náhrobných kameňoch vždy plné dievčenské meno ženy s vysvetľujúcim dodatkom "manželka toho a toho..." Ani po smrti sa nevzdávajú hrdosti, toho že boli samostatnou osobnosťou, ani mena po otcovi.
V osamelých osadách ešte nedávno žili dievky a ženy pod tiažou náboženských i mravných predpisov a so smutnými očami vyzerali ako zakliate princezné. Naproti tomu sa zistilo, že najviac pristitútok v Paríži je z Bretónska. Prečo asi? Pretože po prvých náhodných klzkých krokov je návrat do prísneho domova nemožný.

Kroj je výraznou súčasťou náboženstva i mravov a ako u nás i tu má skoro každá obec svoj: odlišujúci sa farbou, krajkou a vzorom, a tiež účesom a čepcom žien. Niektoré kroje sú prísne a pochmúrne, iné pestré a veselé. Maliar Claude Dervenne postrehol, že dievky z Fouesnantu sa vo svojom kroji smejú úplne inak než dievky z Tréguieru. Quimperlé má nazberané goliere, Douarnenez šaty celé biele, Leonarďan má okolo pásu na kabáte šlachtického strihu širokú stuhu a na klobúk si pripína striebornú sponu.

Bretónci majú folklór radi a sú naň hrdí, i keď sú ich kroje odvodené väčšinou od francúzskych a ich prvky sa dajú nájsť až v 18. storočí, nie skôr. Ľudia tu v dávnych dobách chodili len v handrách, neskôr sa pokúsili priblížiť sa obyvateľom z miest, nakoniec napodobili šľachticov. Takto sa k sebe pridružili prvky z rôznych storočí - a vplyv na to mali iste i podnikaví obchodníci. Ženský čepiec v kraji Bigouden (okolo Pont-l´Abbé) bol najprv nízky teraz sa však už pýši výškou vzdušného komína.
Zvýšená obľuba folklóru sa datuje od prvej svetovej vojny. Dnešok sa však modernizuje ako všade a v Lorientu pokrikujú nezbedníci na dedinčanov v kroji "maškary!" Ale Bretónsko považuje folkór za cestu k mierovému zbližovanie s inými národmi, konajú sa festivaly s bohatým programom a za účasti cudzích skupín. Na sugestivne opakované krátke melódie (ich motívy si odovzdávajú gajdy s bombardom, čo je druh hoboja), sa tancuje jednoduchými pohybmi, s nesmelým vtipom, s cudnosťou prapredkov. Jeden z tancov sa napríklad volá "zaháňanie vlka".

Časťou folkóru je svojim spôsobom aj bretónska gastronómia - je nevyhnutné o nej napísať aspoň niekoľko slov. Keď Alexander Dumas chystal svoju povestnú kuchársku knihu, prišiel študovať Bretónske recepty do Roscoffu.
Bretónsko má - vďaka agilným družstvám - všade dobré mlieko a maslo, väčšinou slané, ale nie syry, zato ale zeleninu, karfiol, artyčoky, zemiaky.
Cudzincov vždy predovšetkým zaujíma, čo dáva more. Je nutné ochutnať cotriade, polievku obsahujúcu všetky chute oceánu. Každú z rýb tu vedia upravovať na desatoro spôsobov. Vždy však nájdete na jedálnom lístku rybu á la meuniére (po mlynársky): obalí sa v múke a pečie sa na masle, použije sa šedá soľ - pridáva morskú horkosť. Najčastejšie sa ponúka treska, morský jazyk, alebo okáň, úhor, makrela a losos. Vždy sú po ruke sardinky, ktoré majú svoje lepšie a horšie roky - ako vína.
More je zastúpené na stole restaurácií tiež krabmy, morskými pavúkmi, krevetami, a všetkými podobnými lahôdkami (ako pre koho) - a tzv. "morským ovocím" ako predkrmom: sú to rôzne mušličky, väčšinou varené, a ústrice, ktoré sa jedia živé a sú buď vypestované v morských parcelách alebo divoké, ulovené na širokom mori.
Okrem rýb sa však v Bretónsku servírujú všetky druhy mäsa, veľmi často sú to kurence, obľúbené je aj hovädzie stehno.
A ako múčnik sa podávajú známe amolety - koláče. Ale predovšetkým sú to povestné Bretónskoské crepes (crampoez), jemné palacinky ako z krepového papiera, v Quimperu ešte s krajkami na okraji. Cesto sa rozdiera a obracia zvláštnym dreveným náradím na doske nad ohňom zo smrekového ihličia. Na slané palacinky sa používa múka pohánková, na sladké pšeničná. Crepes majú najrôznejšiu chuť podľa toho, čo sa do cesta primieša - robia sa vaječné, syrové, existuje pre ne 150 druhov paštét, môžu byť medové alebo s ktoroukoľvek ovocnou príchuťou, a tiež polievané alkoholom a servírované s horčicou. Creperie najdete v každom meste, v každom letovisku. Ako som sa dozvedel od jednej svojej spolužiačky, skutočne ide o nevýdanú (absolútnu) delikatesu.

Palacinky sa zapíjajú cedrom, mladým jablčným vínom. Z vlastenestva pijú Bretónci skoro výhradne biele víno muscadet - Francúzi mu vytýkajú, že vraj chutí trochu jodidovane. Taktiež sa niekedy robí víno z hrušiek, ale k jeho pitiu musia byť vraj vždy traja: jeden pije - a dvaja ho držia, aby neutiekol. Z medu vyrábajú chouchen, zvaný tiež hydromel, o ňom sa hovorí, že je to bývalá ambrózia bohov.
Z ovocia spomeniem aspoň čerešne z Fouesnantu a jahody z Plougastelu - pestujú sa tam už temer tristo rokov.

Stavbu a vzhľad Bretónskych domov určujú dve základné zložky: podniebie a materiál. Dom tu bol odjakživa pevnosťou proti vetru, hmle a dažďu. Bretónec má vlhké podnebie rád. Ale donútra vlhkosť nesmie, a do toho večného boja o suchý domov dal osud Bretóncovi poctivý materiál: žulu a bridlicu. Starý Bretónsky dom býval vždy nízky a zavalitý, s ostrými strechami, aby po streche mohli stekať piesok i voda. Mával malé okná, ba niekedy býval skoro bez okien, pretože ešte počas Revolúcie sa platila daň z domových otvorov. Domy sa stavali zadom k moru - Bretónec si užije slnka a mora dosť. Tradičné stavby majú triezve farby, sú bez kriklavosti, červeň tu nepoznajú. Ale žula máva odtieň šedý, ružový, žltý, bridlica je modrá, náter vápna dáva stenám belosť - a tiež ich zbavuje nerovnosti.
Moderní stavitelia sa poučili zo starých skúseností, pracujú s tým materiálom ako ich predkovia a snažia sa prispôsobiť vily i hotely jednak krajine, a jednak tomu, čo v nej už minulosť postavila. I dnešné domy si zachovávajú svojimi dvoma komínmi a žulovými rámami okolo okien jednoduchý ráz, schopný obrany proti slaným vetrom. Preto je pohľad na bretónsku krajinu i na modernú vilovú štvrť v záplave kvetín tak jednotný.
Ale je treba podtknúť, že "civilizácia" prenikla už i sem, a mnohé nové stavby narúšajú túto jednotu a harmóniu.

Pokiaľ ide o interiéry, je rozdiel medzi mestkými a dedinskými príbytkami. Každý chce bývať účelne, ale ľudia z dediny sa radi hlásia k minulosti nábytkom, riadom, námorníckymi predmetmi.

Bretónci si vážia svoje ženy a ctia si ich. Časté odlúčenie robí vzťah muža a ženy málovravnejším, ale hlbším. V šťastnej chvíli vytriskne i pieseň a dúšok alkoholu dovolí aj korenené slovo - ale pravý rys povahy partí všednému dňu.
Námorníci vedia spomínať (svojim milenkám hovoria ma douce - moja sladká) a ženy bývajú verné - ako dievča z Paimpolu v známej piesni, ktorú zapísal Théodor Botrel:

Keď sa má Bretónec námorníkom stať a miesto pláne dávajú mu more za ženu a jeho loď sa chystá do islandských morí na západ, ostáva len známi nápev refrénu.
A keď na cestu sa dáva, chlapec si ticho pohmkáva:Milujem Paimpol a jeho pobrežie a kostol keď je púť, keď sa tam schádza celý svet,najviac milujem dievku z Paimpolu,ktorá čaká, až sa za ňou vrátim do Bretónska späť!

V ďalších slohách sa spieva o tom ako mladý, práve hádže udicu, a keď unavený zaspáva, myslý na nebesky modré oči svojej sladkej dievky, s ňou by si prial sedieť pri ohníčku.Oceán je však krutý: večer pri sčítaní sa mnohí lodníci nehlásia, a tak si plavčík znova hovorí, že je treba ďalších nových námorníkov a že sa musí s dievkou z Pimpolu skoro oženiť. Ale ona stále čaká nato, že jej milý sa jedného dňa objavý.

Motív čakajúcej lásky sa vyskytuje vo veršoch všetkých básnikov, ktorí spoznali Bretónsko. V Maris Stella od J.M. Héredie kľačí tvárou v tvár moru zástup žien a v plači vzýva Svätú hviezdu, nádeje všetkých moreplavcov; keď zaznie večerný zvon z Roscoffu, sklonia ženy hnedé čelá a len sa modlia.
Dnes však spoločnosť, ktorá sa prinajmenšom vo vidieckych oblastiach, napríklad v pays Bigouden, Monts d´Arrée alebo Trégor, až do obdobia bezprostredne po roku 1945 vyznačovala pozoruhodnou vernosťou starým tradíciám a nízkou technickou úrovňou, dosiahla premeny v priebehu života dvoch generácií - počnúc bretónskou krajinou, ktorej tradyčný vzhľad bocage, políčka oddelené lesíkmi - zničilo sceľovanie poľnohospodárskej pôdy (remebrements) v Európskej únii.
Väčšina novodobých prejavov bretónského "nacionalizmu" má dnes skôr folklórny než politický ráz, i keď sa najnovšie ozývajú hlasi, volajúce po samostatnosti.
K najzreteľnejším prejavom nacionalizmu patrí stála popularita náboženských pardons (pútí), svetských radovánok, obzvlášť hudobných slávností (fest nozou), alebo čepce (coiffe) a bretónske kroje, ktoré sa tu dodnes nosia, často predovšetkým pre potešenie turistov. Le Cheval d´orgueil (dielo poprvý krát zverejnené v roku 1975) zaznamenáva tieto zmeny, ktoré prinieslo 20. storočie, ako ich vydel vynikajúci bigoudenský rozprávač Pierre-Jakez Hélias. Bretónsko dnes "stojí na križovatke priestoru a času". Tam však nakoniec stálo vždy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk