8. kapitola
Francúzska opera
V 17. storočí sa talianska opera dostala takmer do celej Európy. Ovplyvňovala ba dokonca niekde aj úplne brzdila vývoj domácej tvorby. Taliansky speváci, dirigenti, skladatelia a učitelia hudby pôsobili v rôznych kútoch nášho svetadiela.

Zatiaľ čo Talianskom a inou Európou hýbala opera, vo Francúzsku prekvital dvorný balet – ballet de cour. V tom sa spájala poézia, hudba, tanec, architektúra a maliarstvo. Dej sa čerpal z antických mýtov a začínal orchestrálnou predohrou. Orchester hral sprievod aj k spevom a tancom pričom sedel mimo javiska. V roku 1645 prichádza talianska opera prvý krát do Paríža, keď sa na dvore kráľa Ľudovíta XIV. hrala opera Finta pazza od Sacratiho. Neskôr bolo v Paríži otvorené divadlo Academie de Poézie et de Musique, kde sa ako prvé dielo hralo Parrinovo Pastorale.

Naozajstný operný štýl vytvoril vo Francúzsku až Jean Baptiste Lully. Ten sa usilovne vypracoval z kráľovského kuchára na riaditeľa francúzskeho hudobného života. Lully spájal operu s baletom a veľký dôraz kládol na prednášanie reči a nie na melodiku. Francúzsku operu pritom priblížil k tragédii. Jeho najslávnejšími dielami boli: Alceste, Thesee, Persee a Armide. Všetky tieto diela majú mytologický námet a zobrazujú hrdinské činy. Francúzske árie mali piesňovú sylabickú melodiku a obsahovali aj refrény. Lully bol skutočne najvýznamnejším Francúzskym skladateľom. Lullyho nemenej slávnym a nadaným nasledovníkom sa stal Jean Baptiste Rameau, ktorý viac oživuje recitatív a dáva mu hudobný sprievod. Svojimi dielami Hippolite et Aricie, Castor et Polleu, Daradanus a Zorastie priviedol Rameau francúzsku barokovú operu k vrcholu. Rameau vo svojich dielach rozšíril hudobnú charakteristiku. Zjemnil melódiu a používal bohatú harmóniu. Stal sa uznávaným francúzskym majstrom baletnej opery.

9. kapitola
Opera buffa – komická opera
V 18. storočí prekonáva opera seria (vážna opera) veľkú krízu. Spôsobil to úpadok barokovej opery a presadenie sa meštiactva. Táto situácia si vyžiadala nové námety. Tým pomohla obrodeniu vážnej opery komická opera – opera buffa.

9.1
Pôvod komickej opery vychádza priamo z Talianskeho mesta Neapol. V 30. rokoch 18. storočia sa začali na oživovanie vážnych a jednotvárnych opier vsúvať medzi jednotlivé dejstvá takzvané intermezza. Prvým intermezzom bola, v roku 1733 uvedená, La serva padrona – Slúžka paňou od Giovanniho Battistu Pergolesiho. Toto jeho diela sa dá považovať za prvú komickú operu. Opera buffa sa rýchlo stala konkurenciou pre vážnu operu. V komickej opere sú postavy ľudové a prebraté z jarmočných scénok. Hlavnými znakmi boli recitativo parlando (spev doprevádzaný čembalom), árie da capo nárečie.

Dobrými autormi komickej opery v Taliansku boli aj Domenico Cimarosa (opera tajné manželstvo) a Nicolo Piccini (opera Dobrá dcérka).

9.2
Začiatkom 18. storočia sa parížsky odborníci a obecenstvo rozdelili na dve skupiny a to: BUFFONISTI – podporujúci taliansku operu buffa. Patril k nim aj Jean Jaques Rosseau, ktorý napísal operu Le Dufin du village; ANTIBUFFONISTI – odporcovia opery buffa, lebo v nej videli zánik opery ako takej. Nakoniec ich spory skočili víťazstvom špeciálnej formy komickej opery – opera comique. V roku 1712 existovalo v Paríži divadlo Komická opera, kde sa dovŕšil vývin komickej opery.

Významnými skladateľom komických opier vo Francúzsku bol André Ernest Modist Grétry. Skomponoval mnohé opery medzi nimi aj: Richard Levie srdce. Grétry kládol vo svojich dielach dôraz na prednes a na melodiku.

Po literárnej stránke ovplyvnili komickú operu Denic Diderot a Pierre Beaumarchais (autor trilógie Barbier zo Sevily, Figarova svadba, Hriešna matka).

9.3
Na vzniku anglickej opery ballad sa podielalo parodovanie opery seria a kritika spoločensko-politických pomerov.

Najznámejším dielom opery ballad je Žobrácka svadba, The biggar´s opera od Johna Christophera Pepuscha a Johna Gaya. Volala sa žobrácka preto, že prológ rozpráva žobrák. V tomto diele je ostro parodovaná talianska opera a sociálne pomery súčasnosti.

9.4
S pomocou hier potulných muzikantov a pod vplyvom Talianska, Francúzska a Anglicka vznikla v Nemecku takzvaná singspiel – spevohra.

Známymi autormi singspielov sú Christián Gottlieb Neefe, Johann Adam Hiller a Jiří Antonín Benda. Vo Viedenskej oblasti vyvrcholila singspiel v dielach Bastie a Bastienka, Únos zo Serailu a Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta.

10. kapitola
Christoph Willibald Gluck a jeho operná reforma
Ch. W. Gluck bol skladateľom z Rakúska a tvoril na rozmedzí medzi barokom a klasicizmom. Päť rokov študoval u G. B. Sammartiniho, a potom sa dal na opernú scénu. V roku 1741 mal prvú a zároveň úspešnú premiéru svojho diela Altasere a o štyri roky sa stretol v Londýne s Georgom Friedrichom Händlom.

Ch. W. Gluck sa stal v 70. rokoch 18. storočia dvorným skladateľom v Viedni. V tomto období sa začínajú v jeho dielach objavovať prvé reformné náznaky.

Gluck sa snažil zreformovať operu seria, ktorá strácala svoju hodnotu. Chcel, aby sa stala opäť tak populárnou, ako bola v minulom storočí. Išlo mu o návrat k hudobnodramatickej podstate diel a snažil sa zabrániť tomu, aby sa z opery aj naďalej stávali spevácke koncerty plné virtuóznych koloratúr. Podstatou Gluckovej reformy teda bolo:
aby hudba podfarbujúca dej sa podriadila textu, ktorý je určujúci. Ďalej chcel zabrániť samoúčelnosti umenia spevákov, pretože mali slúžiť dramatickému deju..

Predohra musela pripraviť a určiť povahu diela, pričom nástroje v orchestri museli adekvátne podporovať dej. Celý orchester musel byť dramatický a odrážal momentálnu psychiku postáv.

Gluck presadzoval recitativo accompagnato a statické schémy, ktoré brzdili dej. Ten sa musel rozvíjať logicky a antický hrdinovia museli byť preniknutý antickým obdobím.

Podľa Glucka opera syntetickým útvarom, kde majú hudba spev a tance tvoriť vzájomnú jednotu. Počas svojej reformy sa riadil Gluck heslom – Pravda – Prostota – Prirodzenosť.

Gluckovými veľkými dielami boli – Orfeus – bola opera, ktorá ešte nepodliehala reforme a nebola v rozpore s neapolskou operou, Alcesta – túto operu si Gluck cenil najviac, lebo práve v nej najviac uplatňuje svoju reformu. Predohra súvisela s dejom, zbor je aktívny k deju a blíži sa k chóru antickej tragédie. Hlavná hrdinka kladie dôraz na emócie (obetuje sa za záchranu muža) a Ifigénia v Aulide.
Proti Gluckovej reforme sa zdvihol v Paríži odpor a zástancovia talianskej opery si pozvali Niccolu Picciniho, aby skomponoval operu a bojoval proti Gluckovi. Piccini síce skomponoval operu Roland, Gluck odpovedal operou Ifigénia v Tauride a tá bola podstatne úspešnejšia ako Roland. Tak sa Piccini, posledný predstaviteľ opery buffa, stal Gluckovým stúpencom.

Gluckove reformy nakoniec podnietili vznik francúzskej opery, kde však pôsobili aj Talian – Luigi Maria Cherubini a Gasparo Spontini. Francúzskym skladateľom bol napríklad Étienne Nicolas Méhul, ktorý však neopustil ani od francúzskych tradícií.

11. kapitola
Viedenský klasicizmus
Významnou hudobno-opernou metropolou Európy sa okrem Paríža stala Viedeň. Vznikol tu úplne nový sloh takzvaný Viedenský klasicizmus.

Ten sa prejavuje v dokonalých, obsahovo aj formálne vyvinutých dielach. Predstaviteľmi tohto slohu sú Jospeh Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven. Všetci títo skladatelia svojimi dielami výrazne predstihli svoju dobu.

11.1
Joseph Haydn bol rakúsky skladateľ, ktorý už v rannom detstve prejavil svoj talent a preto ho rodičia poslali študovať hudbu k strýkovi. V roku 1776 sa stal kapelníkom Eszterházyho a slúžil tu tridsať rokov. Týždenne tu musel pripravovať dve operné diela, dve orchestrálne koncerty, denné komorné koncerty a často aj mimoriadne predstavenia pre vzácnych hostí. Počas pôsobenia u Eszterházyho napísal Haydn 91 symfónií. Jeho zásluhou tu často hrala krajšia hudba ako na cisárskom dvore vo Viedni. Haydn sa venoval aj jednoduchým operám najmä singspielom.

11.2
Wolfgang Amadeus Mozar. Narodil sa v Salzburgu. Bol zázračne nadaný. Ako trojročný hral na klavíri a na husliach. Štvorročný napísal prvú pieseň a časť koncertu. Keď mal dvanásť, napísal svoju prvú operu. Keď mal štrnásť, podarilo sa mu nemožné. V Sixtínskej kaplnke v Ríme z pamäti napísal po dvoch počutiach Allegriho Miserere, ktorého notový záznam bol prísne chránený. Ako osemnásťročný mal napísaných až dvesto diel. Mozart bol v službách salzburského arcibiskupa, ktorý ho naplno podporoval. Keď však prišiel nový arcibiskup, Mozart sa cítil ponižovaný a obmedzovaný. Neustále spory nakoniec vyústili do takého štádia, že v roku 1781 bol Mozart prepustený z arcibiskupských služieb. Tak sa začal pre neho slobodný umelecký život. Vo Viedni napísal najvýznamnejšie symfónie D-dur, es-dur a C-dur Jupiterskú a aj vrcholný singspiel Únos zo Serailu a vrcholné dielo opera buffa Figarova svatba. Jeho posledným operným dielom bola Čarovná flauta. Po nej vytvoril na sklonku života omšu za mŕtvych Requiem, ktorý však nestihol dokončiť. Dopísal ho jeho žiak František Xaver Sussmayer. Mozar skomponoval takmer 600 diel ktoré zoradil archivár Kochel.

11.3
Ludwig van Beethoven sa narodil v Bonne, kde ho hudobne vzdelával otec s nádejou, že z neho bude druhý Mozart. Keď hral ako sedemnásťročný Mozartovi, prepodvedal Beethovenovi veľkú budúcnosť. Beethoven rýchlo vzbudil pozornosť a získal si veľkých priaznivcov. Jeho úspech bol mimoriadny. Žiaľ, keď mal dvadsaťpäť rokov, začala sa u neho prejavovať hluchota. Choroba mu síce sťažovala prácu, on sa jej nepoddal, čo vyjadrila aj 5 symfónia C-mol - Osudová. Keď mal štyridsaťdeväť rokov ohluchol úplne. No neprestal komponovať. Naopak písal ešte lepšie a krajšie diela. Za celý život skomponoval Beethoven len jednu jedinú operu Fidélio. Beethoven sa stal kolosom hudby, dovŕšil klasicizmus a otvoril dvere novému slohu – romantizmu.

12.kapitola
Romantizmus a Wagnerova reforma
V 19. storočí preberá vedúcu úlohu v živote spoločnosti novovznikajúca trieda kapitalistov.

Romantizmus vytvára nové podmienky aj pre operu. Texty sa odvracajú od mytologických príbehov a prikláňajú sa k súčasnosti a aj k námetom z rozprávok. Najcharakteristickejšou črtou tohto nového slohu je oživovanie národných tradícií.

12.1
Nemecký romantizmus sa ujal hlavne tam, kde sa spájala hudba z ľudovosťou. Operné diela prinášali romantickú dramatickosť v melodicko-spevnom a orchestrálnom výraze. Námety diel pochádzajú zo strašidelných rozprávok.

Prvým predstaviteľom nemeckej romantickej školy bol Louis Spohr a na jeho tvorbu nadviazal neskôr Carl Maria Weber. Ten bojoval vo svojej tvorbe proti talianskej opere a pomocou diela Čarovný strelec sa mu podarilo zvíťaziť. V tomto diele vystihol romantizmus nielen v librete, ale aj v hudbe. Na Weberovo úsilie nadväzuje Heinrich Marschner, ktorý začínal svoju dráhu v Bratislave. Marschner mal zmysel nielen pre ľudový humor ale i pre romantickú baladičnosť.

V komickej opere sa v romantizme objavili skladatelia Gustav Alebert Lortzing, Otto Nicolai a Friedrich Flatow. Títo vychádzajú zo známeho singspielu, ktorý v niektorých miestach spájajú s operou buffou.

12.2
Z nemeckou romantickou operou je spojené aj meno Richard Wagner a jeho operná reforma. Richard Wagner bol nemeckým skladateľom, posledný z veľkých operných reformátorov. Práve jeho reforma bola najsilnejšia.

Využíval pomoc všetkých priateľov a nepriateľov. Od Meyerbeera prevzal rozšírený orchester od Liszta a Berlisza si vzal moderný kompozičný sloh. Zdokonalil vedúce motívy.
Vo svojich hudobných drámach spĺňa podmienku dramatičnosti. Objavil nový spôsob hudobno-melodického vyjadrenia takzvaný Sprechgesang – spievaná reč. Nositeľom myšlienky je v jeho dielach orchester.

V podstate zavŕšil svojou reformou všetko, čo jeho predchodcovia nedokončili

Medzi známe diela Richarda Wagnera sú Blúdiaci Holanďan , Prsteň Nibelungov, Tristan a Izolda, Parsifal, Majstri speváci Norimberský.

Prínosom Wagnerovej reformy je aj to, že veľkú pozornosť venoval javisku a to hlavne – svetlá v hľadisku musia byť zhasnuté, orchester musí byť skrytý v jame. Wagnerova reforma zrodila hudobnú drámu a prenikavo ovplyvnila jeho súčasníkov a aj ďalšie generácie.

12.3
V období romantizmu sa venuje talianska opera hlavne opere seria. Tá sa dostáva do úzadia, no zároveň dosahovala úspechy vďaka tomu, že vyhovovala obecenstvu.

Najvýznamnejším predstaviteľom romantizmu v Taliansku bol Giuseppe Verdi. Ako mladý komponoval to, čo bolo potrebné. Dvadsaťšesťročný mal úspech po premiére opery Oberto. Potom mu však umreli deti a aj manželka a dva roky nič nenapísal. Po odmlčaní sa napísal dielo Nabucco a stal sa slávnym. Neskôr vytvoril tri nádherné opery Rigoletto, Traviata a Trubadúr. Tieto dokonale vystihovali vlastnosti ako žiarlivosť, zúfalstvo, hlboká láska a iné. Napísal ešte diela Aida, Othello a Fallstaff. Veridho opery patria dodnes medzi najhranejšie po celom svete.

13.kapitola
Národné opery a opera 20. storočia
V 19. a 20. storočí vstupujú do sveta hudby aj národné opery.

13.1
Prvou bola ruská, ktorá dala svetu mnohých významných skladateľov. Zakladateľom ruskej národnej opery bol Michail Ivanovič Glinka, autor známeho diela Ivan Susanin. Svojou tvorbou Glinka ovplyvnil celú nasledujúcu generáciu skladateľov v Rusku. Na vrchol priviedli ruskú národnú operu členovia takzvanej mocnej hŕstky. Patria sem Alexander Porfyrievič Borodin, Nikolaj Andrejevič Rinskij – Korsakov. Najvýznamnejším však bol Modest Petrovič Musorgsij (Boris Godun – opera na námet diela A.S. Puškina). Ich cieľom bolo vyrovnať sa Európskym pomerom a bližšie sa dostať k ľudovej tvorbe. Mimo mocnej hŕstky pôsobil v Rusku Peter Iľjič Čajkovskij, ktorý napísal opery Eugen Onegin a Kováč Vakula. Okrem toho napísal aj známe balety – Luskáčik a Piková dáma. Všetky Čajkovského diela vynikajú ruskou hudobnosťou.

13.2
Ďalší veľký hudobný skladatelia národnej opery vyšli z Čiech. Boli to: Bedřich Smetana (Braniboři, Dalibor, Dve vdovy), Antonín Dvořák (rozprávkové opery: Čert a Káča a Rusalka).

13.3
V 20. storočí sa zdalo, že opera zanikne pôsobením vyvíjajúcich sa masovokomunikačných prostriedkov – filmu, rozhlasu a neskoršie aj televízie, ale nestalo sa. Vznikajú scénicko-divadelné opery ale i filmové, rozhlasové a televízne. Skladatelia využívajú všetky príležitosti na zdokonalenie nového – ponúkaného technikou. Nový operný sloh sa prejavuje v diele Richarda Straussa. Ten výrazne uplatňuje zvukomalebné efekty impresionistov. Známa bola u neho kombinácia nástrojov, ktorá niekedy zatieňovala spev. Jeho diela sú známe aj vďaka výborne spracovaným libretám.

Vo vtedajšom Československu sa stal významným členom českej moderny Leoš Janáček. Úplne opačným smerom sa uberajú český skladatelia ako napríklad Vítězeslav Novák, ktorého skladateľský profil má základy aj v impresionizme francúzskeho razenia.
Slovensko až do konca 1. sv. vojny bolo na opernom poly veľkou neznámou. Neboli tu operný skladatelia, speváci ani orchestrálny hráči.

Prvý najznámejší hudobný skladateľ, ktorý napísal prvú slovenskú operu bol Ján Levoslav Bella s operou Kováč Wieland na pôvodný nemecký text. Po Bellovi bol významným skladateľom opery Viliam Figuš Bystrý (opera Detva), Eugen Suchoň (Krútňava), Alexander Moyzes (opera Udatný kráľ), Ján Cikker (oper Juraj Jánošík).

Všetci títo skladatelia čerpali námety pre svoje diela z ľudovej piesne a legiend.

14.kapitola
Záver mojej práce
Touto mojou prácou som sa snažila podať stručný výklad vzniku a vývoja opery. Podať čitateľom stručný prehľad operných diel, ktoré prežili celé stáročia a dodnes sa hrajú na svetových operných scénach.

Verím, že táto moja práca môže poslúžiť ako priblíženie opery laikovi.

Bola by som rada, keby táto moja práca aspoň trochu podnietila mladých ľudí k tomu, aby navštívili aspoň jedno predstavenie opery.