1. kapitola
Úvod do mojej práce
Už takmer štyri storočia existuje na svete hudobný žáner nazývaný opera. Tá bola obľúbená nielen v minulosti, ale i v súčasnosti jej venuje svoju pozornosť nemalé množstvo ľudí z celého sveta.

Cieľom mojej práce je priblížiť tento žáner čo najširšej verejnosti, ale najmä mladým ľuďom, ktorí sú budúcnosťou opery, a ktorí čím ďalej tým viac napĺňajú hľadiská scén v SND v Bratislave, v Štátnom divadle v Košiciach, v divadle v Banskej Bystrici, alebo kdekoľvek na svete. Bola by som rada, keby moja práca slúžila ako sprievodca pri orientovaní sa v dejinách svetovej i domácej tvorby. Chcela by som priblížiť vznik a obdobia vývoja opery.

A prečo práve opera? Často sa mi stáva, že počujem povedať ľudí: „Nepáči sa mi to, nič mi to nedalo.“ Myslím si však, že sa im to nepáči, pretože tomu nerozumejú a tak by mal svoje tvrdenie poopraviť na: „Nerozumel som tomu, a preto mi to nič nedalo.“ Vtedy by určite mali títo ľudia pravdu. Skutočne, ak človek niečomu nerozumie nemôže si z toho zobrať to krásne, čo sa mu ponúka. Tak isto je to aj s operou. Keď ju nepoznáme a nič o nej nevieme, nemôžeme ju ako žáner pochopiť. Preto by ľudia mali niečo vedieť o dejinách a aj o súčasnosti opery, pretože bez takéhoto poznania bude pre nás opera len niekoľkými hodinami zabitými počúvaním tónov, ktoré sa nám páčia alebo nie.

Preto som sa rozhodla venovať túto prácu opere ako žánru, aby sa ľudia o nej dozvedeli čo najviac a aby jej pochopili.

2.kapitola
Čo je vlastne opera?
Keby sme sa spýtali človeka, ktorý nie je odborníkom na hudbu, čo je opera, odpovedal by, že je to také spievané divadlo. A v podstate, by to bola aj tak trochu pravda.

Opera je hudobno-dramatický útvar, spájajúci slovo a hudbu, herecké a baletné umenie spolu so scénickým obrazom do jedného súvislého celku. Do konca 19. storočia bola uznávaná tzv. číslovaná opera. Tento názov bol odvodený od toho, že sa opera skladala z jednotlivých čísel a to: orchestrálnej predohry, ktorá väčšinou nesúvisela s hudobným obsahom opery. Ďalej sa opera skladala z árií, čo sú časti určené sólovému spevu, ktoré boli technicky náročné aby mohol spevák preukázať svoj talent a technickú zdatnosť čo sa spevu týka. Árie niekedy veľmi nesúviseli s dejom samotného diela. Potom sa pridávali duetá, terctetá, kvartetá atď., čo sa nazývalo ansámble čiže spev viacerých. Árie a ansámble však neposúvali dej veľmi dopredu. Túto úlohu (posúvať dej) mali recitatívy, čiže časti určené akémusi hovorenému spevu. V podstate ide o intonovanie reči v malom intervalovom rozsahu, takže sa text viac prednáša ako spieva. Tieto časti dopĺňa zbor. Na konci niektorých dejstiev i na konci celého diela sa spájajú hlasy všetkých sólistov zo zborom, čím vzniklo majestátne finále.

Dnešná opera však nie je číslovaná a všetky časti sa plynule prelínajú, čím vzniká jednoliaty a súvislí celok ako v dráme.

3. kapitola
Zrodenie opery
V úvode svojej práce som spomínala že sa v nej chcem venovať dejinám opery. K tým nepochybne patrí aj obdobie vzniku teda zrodenia sa opery.

Keď koncom 16. storočia upadá záujem o divadelné predstavenia, hrané v obrovských sálach, objavuje sa nový scénický útvar pastierska hra čiže favolla pastorale. V tomto období nebola Florencia iba najbohatším mestom v Taliansku ale i najvhodnejším miestom pre rozvoj kultúry.

V 80. rokoch 16. storočia sa preto v paláci grófa Giovanniho Bardiho začali stretávať umelci a vedci z Florencie. Bardiho dom sa stal sídlom akéhosi literárno-umeleckého krúžku, ktorý nazvali camerata. Členovia sa teda u Bardiho stretávali a diskutovali na tému možnosti vzkriesenia antickej drámy, kde boli hudba a spev rovnocennými partnermi. Mnohí členovia cameraty predvádzali a predstavovali na stretnutiach svoje vlastné nové diela. Autori, týchto vtedy novodobých diel, prešli vo svojej tvorbe od polyfónie – viac hlasnosti k monódii, čo je jednoduchá a hlasná hudba. K tomuto kroku sa odhodlali preto, aby poslucháči lepšie rozumeli textu. Základom týchto diel sa stal recitatív (prednášanie textu v malom intervalovom rozsahu) a nevyumelkovaný jednoduchý spev. Hudba mala v týchto dielach len úlohu sprevádzať čo bolo oproti jej dovtedajšiemu vedúcemu postaveniu podradné. Zároveň však vyjadrovala obsah textu. Takýto štýl bol nazvaný stile rappresentativo čiže recitatívny spev.

Prvým dielom napísaným v tomto štýle bolo diela Dafné od Jacopa Periho, ktoré vzniklo zhudobnením rovnomennej básne od Ottáwia Rinucciniho. Stručný dej je o tom, že bohyňa zeme premení svoju dcéru Dafné na vavrínový strom a to zo strachu, že Dafné môže vpadnúť do osídel boha Apolóna. Dielo začal zhudobňovať Jacopo Corsi, no ten zvládol len pár čísel a Dafné dokončil už spomínaný J. Peri. Ten napísal prevažne recitatívy podložené akordmi, ktoré boli v konečnom výsledku prednášané za sprievodu orchestra ukrytého za scénou. Z tohto diela sa zachoval len zlomok, pretože ostatné čísla sa stratili. Rinuccini a Peri boli úspechom Dafné taký nadchnutí, že zhudobnili aj ďalšie dielo tento krát Euridice. Po odohraní tohto diela Marco Gagliano (hudobný skladateľ) povedal: „Spevoherné divadlo je súce pre každý kniežací pohľad, hodné je, aby ho mali radi všetci ľudia, ktorí ho uzrú. Je najušľachtilejšou zábavou, pri ktorej možno obdivovať vynachádzavosť a náladu deja, štýl, sladkosť veršov, hudobné umenie, koncert hudobných nástrojov, spevácke umenie, balet a pohyb tela, ba možno povedať, že sa tu uplatňuje tak dekoračné maliarstvo ako súlad kostýmov.“ Práve posledným súvetím vystihol Gagliano charakteristické znaky útvaru dramma per musica, nového scénického objavu neskôr v roku 1681 po prvý krát nazvaného opera.

Koncom 16. storočia pôsobili vo Florencii aj Giulio Caccini a už spomínaný Marco Gagliano. M. Gagliano bol autorom, ktorý naplno a účinne využíval operný súbor a všetky vymoženosti javiskovej techniky. Skomponoval napríklad operu Flora a podobne ako Peri aj operu Dafné. G. Caccini bol skladateľom, ktorý patrí medzi prvých autorov, ktorí skomponovali jednohlasnú akordicky sprevádzanú pieseň. Napísal zbierku spevov Nuove musiche a keďže bol v tom čase veľmi obľúbený mýtus o Orfeovi a Euridice aj Caccini napísal operu Euridice.

4. kapitola
Rímska opera
Opera vytvorená v camerate vo Florencii sa veľmi rýchlo dostala do Ríma, Neapolu a Benátok.

V Ríme sa rozvíjala v takzvanej Rímskej opernej škole, ktorá mala svoje stredisko opäť v šľachtickom dome tentoraz rodu Barberiny. Tento rod dokonca nechal v 30. rokoch 17. storočia postaviť v Ríme divadlo.

Žiadna výrazná zmena v tvare opery vytvorenej vo Florencii nenastala, no umelci skladatelia žijúci v Ríme však do popredia postavili zbory z dôvodu monumentálnosti. Tým vznikla takzvaná zborová opera. Do popredia sa dostal aj vokálny prejav v ktorom nedominoval herecký ale spevácky výkon. Veľký dôraz sa kládol aj na scénickú výpravu. Obsahom týchto opier síce ostali antický hrdinovia, konflikty často vychádzali z bežného života Rimanov.

Najvýznamnejšími tvorcami Rímskej opery sa stali Emilio de Cavalieri, ktorí napísal 42 opier a pár cirkevných skladieb. Agostino Agazzari tvoril rozsiahlu chrámovú hudbu no napísal aj pastorálnu operu Eumelio. Stefano Landi bol slepým organistom a básnikom. Domenico Mazzocchi písal okrem opier aj oratóriá. Luigi Rossi napísal operu Orfeus.

Rímska opera dostala za vlády rodu Pamfili zákaz a bola vykázaná z Ríma. Mnohí skladatelia sa preto presťahovali do Benátok.

5. kapitol
Claudio Monteverdi, prvá reforma opery
Počas svojho vývoja prešla opera mnohými zmenami. Za tie najdôležitejšie sú považované tri reformy: prvá - Claudia Monteverdiho, druhá - Christopha Willibalda Glucka a tretia - Richarda Wágnera.

V nasledovnej kapitole sa budem venovať prvej opernej reforme Claudia Monteverdiho. Tento skladateľ patril medzi najgeniálnejších, najrevolučnejších a najtvorivejších autorov svojej doby na rozhraní renesancie a baroka. Dá sa povedať že bol aj prvý dramaticky cítiaci skladateľ a že bol aj prvým ozajstným skladateľom opery. Ako skladateľ bol aktívny už od pätnástich rokov no opere sa venoval až neskôr. Vo svojich dielach v podstate dovŕšil rozklad polyfónii a prikláňa sa k monódii. Pri písaní svojich diel sa držal dvoch kompozičných techník a to prima prattica a secunda prattica. Prima pratiica – túto techniku uplatňoval pri písaní duchovných skladieb. Ide o polyfonický prejav kde sa spev podriaďuje hudbe a nie je dôležitá zrozumiteľnosť textu. Secunda prattica – sa uplatňovala pri svetských dielach v ktorých sa vyskytovali nové barokové tendencie, ktoré si vyžadovali expresivitu, citovú podfarbenosť a hlavne zrozumiteľnosť textu. Túto techniku používal Claudio Monteverdi aj pri vykresľovaní konkrétnych životných situácií vo svojich operných dielach.

Už v jeho prvom opernom diele Orfeus sa prejavujú reformné prvky. Celé dielo otvára šestnásť taktová predohra. Hudba tohto diela je plná revolučných prvkov. Veľmi veľký dôraz je kladený na recitatívy so sprievodom, ktoré vychádzajú z prirodzeného prednášania textu. Strofickú pieseň nahrádza v Orfeovi trojdielna ária a Monteverdi tu predniesol aj áriu capo-Aba. Sóla boli dopĺňané duami a ansámblami. Súčasťou deja sa stali aj zbory. Opera tým dosiahla akýsi hlbší výraz. Orchester bol rozšírený na tridsaťšesť hudobných nástrojov. Zastúpené boli najmä harfy, organ, čembala či lutny, ale aj dobové trubky a flauty a iné dobové nástroje. Opera Orfeus vznikla na základe mýtu o Orfeovi a Euridice. Claudio Monteverdi práve týmto dielom položil základy opery na najbližších dvesto rokov.

Ďalším významným dielom Claudia Monteverdiho bola Arianna, no z tohto diela sa zachovalo iba známe Lamento d´Arianna, čiže Ariannin nárek.

Claudio Monteverdi stál aj pri zrode benátskej opery. V Benátkach napísal aj Tancreda a Cloridny, návrat Odysea do vlasti. Vrcholným dielom Monteverdiho tvorby bola opera L´inozonarione di Poppea teda korunovácia Poppei. V tomto diele bol výraz dosiahnutý použitím smelých harmónií a farbistej inštrumentácie. Recitatívy a áriové čísla sú obsiahnuté bohatou melodikou. Tým sa Monteverdi priblížil k barokovej opere.

Monteverdi komponoval okrem opier balety a cirkevné skladby a vydal aj Osem kníh madrigalov.

Musím povedať, že podstatou Monteverdiho reformy opery bolo vytvoriť medzi hudbou a drámou rovnováhu a dosiahnuť aj rovnocennosť medzi týmito prvkami a toto sa mu skutočne aj podarilo.

6. kapitola
Benátska opera
Opera sa dostala z Florencie nielen do Ríma, ale aj do Benátok. Za začiatok benátskej opery sa považuje rok 1637, kedy bolo v Benátkach otvorené divadlo s prvou stálou scénou opery v Európe – San Cassiano. Návštevníkom sa tu dokonca predávali malé brožúry s textom hraného diela. Operné podujatia tým nadobudli nový demokratickejší a pokrokovejší charakter. Do konca 17. storočia bolo v Benátkach otvorených ešte pätnásť divadiel, čím sa opera stala prístupnou nielen pre šľachtu, ale i pre mešťanov.

V Benátkach sa na rozdiel od Ríma nevyvíjala zborová, ale práve naopak sólistická opera. Tá uprednostňovala árie a ansámble a zbory boli stavené do úzadia. Orchester vynikal najmä pri predohre a v tanečných číslach. V benátskej opere sa rozvíja trojdielna ária typu Aba a jej melodika je obohacovaná o prvky ľudovej tvorby. Do tradičných antických mýtov postupne prenikajú komické a parodické prvky. Dôležitý prvok v benátskej opere tvorili aj scéna a v deň premiéry vystavené kostýmy.

Medzi hlavné osobnosti benátskej opery patrili Francesco Cavalli, Marc Antonio Cest a Giovanni Legrenzi. Pietro Francesco Cavalli bol žiakom Claudia Monteverdiho a preto najprv úzko nadväzoval na jeho tvorbu. Neskôr dospieva aj k vlastným výrazovým prostriedkom. V jeho sólistických operách sú nositeľmi diela recitatívy. Cavalli prehĺbil a zväčšil dramatickosť opery. Napísal štyridsaťdva opier napríklad: Didone, Egisto, Giasone, Popmeo a iné.

Marc Antonia Cesti skomponoval viac ako sto opier. Aj keď nebol veľkým dramatikom mal veľký zmysel pre harmonickú farebnosť. Zlaté jablko – Il Pomodóro bola opera, ktorou si získal náklonnosť, okrem iných aj rakúskej šľachty.

Ďalšími významnými skladateľmi v období benátskej opery boli Antonia Caldara a Giovanni Mario Bononcini, ktorí oddelili árie od recitatívov. Recitatívy rozdelili títo dvaja benátsky skladatelia do troch skupín a to: recitatívo secco – čiže spev sprevádzaný čembalom, recitatívo acsompagnato – spev doprevádzaný orchestrom a recitatívo arioso – spájajú sa tu prvé dva typy. Na záver môžeme povedať, že benátska opera vytvorila operný typ, kde dominovala hudobnosť, čím položila základ nasledujúcej neapolskej opere.

7.kapitola
Neapolská opera
Ako som už spomínala, benátska opera dala výborný základ neapolskej opere.

Práve v Neapole dostala opera v druhej polovici 17. storočia novú podobu. V tomto období bol Neapol druhým najvýznamnejším strediskom barokovej opery. Existovali tu štyri konzervatóriá, kde vyučovali významný skladatelia neapolskej opernej školy. Neapolská opera vstupuje na hudobnú scénu až v 90. rokoch 17. storočia.

Skladatelia nadviazali na vývoj rímskej a benátskej opery, pričom spojili výdobytky talianskej inštrumentálnej hry, čím vznikol koncertný typ opery. Tak prevažovala hudba nad drámou a ťažisko diela bolo vo virtuóznom speve. Ten mali najmä takzvaný kastráti, ktorí dosahovali ženské vysoké hlasy ba dokonca boli niektorý lepší ako mnohé speváčky. Takéhoto talentu dosahovali tým, že ich v predpubertálnom veku zbavili mužstva – vykastrovali ich, aby nedošlo k mutácii hlasu. Hlavným prvkom opery sa stala trojdielna dacapo ária (Aba). V poslednej, tretej pomocou rôznych koloratúr (ozdôb hudby) dokazovali speváci svoje obrovské nadanie. Árie boli spájané s recitatívmi. Najprv len recitatívom secco neskôr aj recitatívnom accompagnato. Recitatívy obsahovali celý dej opery, pričom árie slúžili len na vyjadrenie lyrického obsahu. Zbory a tanečné čísla sa nestali súčasťou deja a boli skôr akousi vonkajšou ozdobou diela. Orchestrálna predohra nadobudla v Neapole po prvý krát trojdielnu podobu a to – rýchlo – pomaly – rýchlo. Okrem spevákov vládnu neapolskej opere aj výtvarníci, ktorí vnášajú na javisko perspektívu, prepadliská bitky na vode a iné. Pre kastrátov a pre speváčky sú navrhované kostýmy z najdrahších látok.

Z rozvojom neapolskej opery je spojený aj rozvoj libreta. Libreto je podklad pre skladateľa opery. Je to literárny druh s prispôsobenou spisovateľskou technikou práve pre operu. Píšu sa väčšinou vo veršoch ale môžu byť aj vo forme prózy. Najväčšími libretistami boli Apostolo Zeno a Pietro Metastasio. Ich libretá zhudobňovali skladatelia ako George Firiedrich Händel, Wolfgang Amadeus Mozart či Jospeh Haydn.

Hlavným predstaviteľom skladateľov neapolskej opery bol Alessando Scarlatti. Ten pôsobil okrem Neapola aj v Ríme. Dokopy napísal 115 opier. Jeho opernú tvorbu predstavujú najmä diela Mitridate, Grizelda a Tigrane. Práve Scarlatti zaviedol trojdielnu predohru allegro-adagio-fúga. Okrem opier napísal Scarlatti aj cyklus dvanástich symfónií a siedmych sonát. Práve vďaka Scarlattimu sa stala neapolská opera životaschopným útvarom.

Baroková opera dosiahla svoj vrchol práve v časoch neapolskej opery. No aj keď sa tu plne rozvinula, niesla v sebe opera mnohé úpadkové črty. Stala sa totiž nástrojom speváckych primadon, ktoré určovali skladateľom ako majú pre ne komponovať. Nedbalo sa už na správny prednes reči a začala prevažovať spevácka zložka s bohatými koloratúrami.

Neapolská opera tak z dôvodu uprednostňovania virtuóznych árií a straty hudobnej i dramatickej výstavby diela upadla.