Abú simbel
Chrámy v Abú simbel sú jediné pozostatky dávneho „koloniálneho“ mesta, ktoré stálo v dolnej Núbii. Po prvý raz sa ho v roku 1813 prebádal švajčiarsky dobrodruh Burckhardt – podarilo sa mu preniknúť do menšieho z nich, venovaného pamiatke kráľovnej Nefertiti. Obklopovalo ho šesť kolosov zasvätených bohyni Hathor. Do väčšieho chrámu, ktorý postavil na počesť kráľovninho manžela Ramesseho, však už Burckhardt nevstúpil- svätyňu čiastočne zavalil piesok a zablokoval vstup. Neskôr sa do chrámu pokúšali vniknúť Taliani Drovetti a po ňom Bazoni a druhý z nich v roku 1917 svoj zámer uskutočnil. Keď vstúpil do gigantického monumentu, ako prvý opísal obrovskú stĺpovú sieň s podrobným vyobrazením bitky pri Kadéši. Z nádhernej stavby celkom odstránil piesok až Gaston Maspero. Štyri obrovské kolosy kraľujú gigantickému kráteru vyhĺbenému vo vápencovom úbočí, kedysi zasvätenom slnečnému bohu Horachtejovi, Amonovi a Ramessemu 2. Kartuše tohto panovníka nájdeme na šiestich skalných chrámoch v Núbii, ako aj v Mennoferi, Abydose a v Tébach. Nesmierne ctižiadostivý faraón sa vraj dožil 100 rokov, založil veľa miest, splodil 100 synov a 16 rokov viedol vojnu proti Chetitom. Vládol 67 rokov.

Pyramídy v Gíze
S 3.dynastiou nastala v Egypte veľká zmena, ktorá sa prejavila v pohrebnej architektúre. Tou zmenou bola náboženská reforma, ktorá sa netýkala nižších tried - oddaných Usírovi a ujala sa u vysokých hodnostárov, úradníkov, funkcionárov a najmä členov kráľovskej rodiny. Vysoká spoločnosť sa síce neodvrátila celkom od Usíra, prijala však s nadšením, ktoré ju podnecovalo k veľkým dielam, nové náboženstvo alebo nový filozofický systém: kult boha Réa.
Od nepamäti sa vytváral skutočný kozmogonický systém vo svätyni v One, založený na princípe Réa, boha Slnka. Obľúbenosť Usíra ho zatlačila do pozadia, ale okolo roku 3000 pred n. l. sa začal Džóser, faraón 3. dynastie,zaoberať ideou Réa, vyspelejšou ako bola Usírova a prebojoval ju vo svojej rodine.

Džozerova pyramída
Prvou známou pyramídou v Egypte je stupňovitá Džoserova pyramída. Je dielom pravdepodobne najstaršieho architekta na svete, kňaza Imhotepa.Ten dal najprv postaviť mastabu, ktorú potom zvyšoval, až jej dodal konečný vzhľad so šiestimi stupňami. Pyramída tak predstavovala schodisko, po ktorom mohol faraón vstúpiť na nebo. Od tých čias hrobky už nemali podobu podzemných jaskýň, ale to boli stavby pod šírym nebom. Faraónov pochovávali v pyramídach, lebo ich šikmo sa zvažujúce steny sú symbolom sveta ovládaného Réom, ktorý sídli na vrchole vo svojej slnečnej bárke. Kult smrti bol dôležitou časťou kultúry a Egypťania verili, že duša človeka sa môže oddeliť od tela a žiť posmrtne. V tomto druhom svete však potrebovala predmety z pozemského sveta. Preto sú hrobky tak bohato vybavené.
Chufewova pyramída. Chuchevova pyramída je jedna z najväčších záhad na našej planéte. Bola postavená na skalnatom podloží, ktoré bolo zarovnané do roviny. V strede ponechali stavitelia malý skalnatý výčnelok, pravdepodobne pre spevnenie a väčšiu stabilitu pyramídy. Majiteľom prostrednejpyramídy v Gíze je syn Chufewa-Raachef. Na prvý pohľad vyzerá Raachefova pyramída ako najvyššia, aj keď bola o tri metre nižšia ako Chufewova pyramída. To je dané jej umiestnením. Pôvodná základňa merala 215,25 m a siahala do výšky 143,5 m. Sklon stien pyramídy bol 53 stupňov a 40´. Podobne ako Chufewova pyramída, tak aj táto sa zakladala na skalnatom podloží. Spodná časť obloženia pyramídy bola z červenej žuly. Do pyramídy vedú dve prístupové cesty. Jedna priamo stenou pyramídy vo výške 12 m a druhá začína 30 m v zemi pred pyramídou. Cesty sa potom spájajú a pokračujú do pohrebnej komory. Tá je až po strop vytesaná v skale a nachádza sa vo zvislej osi pyramídy. Sarkofág je z červenej žuly. Tretia a najmenšia z Gízskych pyramíd je Menkauréova pyramída. Strana základne má 104,6 m a výška dosahuje len 66,45 m. Sklon stien je 51 stupňov 20´. Zhruba do výšky 15 m bola pyramída obložená červenou žulou. Materiálom pre hornú časť obloženia bol vápenec. Vchod do pyramídy je vo výške 4 m. Pohrebná komora sa nachádza 15 m pod úrovňou základne a je tiež z červenej žuly.

Sfinga v Gíze
Sfinga je mýtické zviera v podobe ležiacej levice s hlavou kráľa alebo boha, ochranca posvätných miest. Keď hovoríme o sfinge treba rozlišovať medzi dvoma mytologickými ( Egyptskou a Gréckou). V každej z nich má inú povahu a funkciu, hoci v podvedomí väčšiny z nás obidve splývajú. Grécka sfinga je v podobe levice so ženskou hlavou a vtáčími krídlami, bola dcérou podsvetného obra Tyfóna. Žila na vrchu Sfingiu pri Tébach. Obťažovala tam pocestných hádankami a kto neodpovedal správne roztrhala ho. Egyptská sfinga bola vznešená bytosť, patrila jej posvätná úcta. Nehubila ako grécka, mala zahubiť len toho, kto by znesvätil miesto čo strážila (pohrebisko, chrám, palác). Sfinga je jedným z najstarších výtvorov ľudskej fantázie. Prvú zmienku o sfinge máme už pred 5000 tisícročiami.
Sfinga v Gíze je to najväčšia sôch na svete, od prednej laby po chvost meria 57,3m, vysoká je 20m, tvár má širokú 4,1m, ucho vysoké 1,4m a nos 1,7m. Medzi jej natiahnutými labami by mohol zaparkovať autobus. Vytesaná je z jedného kusa skaly. Zobrazuje kráľa Chefréna, stavebníka 2. najväčšej pyramídy. Sfinga pochádza zo 4. dynastie, má približne 4500 rokov.

Tutanchámon
Kacírstvo faraóna Achnatona ( bol korunovaný ako Amenhotep 4., zmenil si meno, aby vyjadrovalo nové, ním zavedené monoteistické náboženstvo sústreďované okolo boha Atona, netrvalo dlho. Vyvolalo to však významnú revolúciu v celom Egyptskom panteóne, umení aj spoločnosti. Tento faraón si za manžela jednej zo svojich dcér a za svojho nástupcu zvolil malého chlapca, dal mu meno Tutanchamon. Po smrti starého panovníka zmenil meno malého princa, ktoré znamenalo „Aton je veľkomyselný“, na Tutanchamon, bezpochyby pod nátlakom mocnej kňazskej vrstvy. V jeho mene vydali dekrét obnovujúci slávu Amonovu. Mladý kráľ, posledný faraón 18. dynastie, zomrel v deviatom roku svojej vlády vo veku 18 rokov. Je nanajvýš nepravdepodobné, aby sa mladistvému vládcovi považovaného za kacíra a zo štátnych dôvodov vyškrtnutému z oficiálneho zoznamu panovníkov, dostalo večnej slávy. Napriek tomu je Tutanchámonová hrobka v údolí kráľov jediná, ktorá si uchovala svoje poklady neporušené až do 20.storočia – všetky ostatné doteraz nájdené vyplienili vykrádači hrobov. V roku 1922 archeológ Howard Carter, ako prvý vstúpil do prastarej hrobky, napísal : „čas sa tu zastavil a človek nevie, či to nebolo včera keď sme za jasavej ceremónie uložili mladého kráľa“. V skutočnosti od tohto obratu ubehlo 33 storočí a ozdoby, sochy, zlaté obradné nádoby, keramika predmety z alabastru, tri sarkofágy – jeden vnútri druhého dokonca aj veniec kvetín spočívali na chlapcovom čele sa zachovali v neporušenom, dokonalom stave.

Čo je to papyrus?
Papyrus je rastlina bohyne Wadžet a dolného Egypta. Bol uctievaný viac ako palma a z lotosom zaberal prvé miesta v kulte rastlín. Jeho svieža zelená farba symbolizovala mladosť a radosť. Výroba papyrusu ako materiálu na písanie bola pôvodným vynálezom Egypťanov. Postupovali pri nej tak, že najprv narezali rovné papyrusové stonky asi na polmetrové žrďky, odstránili z nich kôru a takto odkrytú stržeň, rozrezali na tenké pozdĺžne pruhy. Poukladali ich vedľa seba na dosku tak, aby sa na okrajoch prekrývali, a naprieč cez ne položili ďalšie pruhy. Takto zložené pruhy potom tlčením ukladali; prekrývajúce časti pruhov sa pritom pustenou šťavou zlepili. Po vysušení a opakovanom uhladení bol list papyrusu hotový a svietil belosťou (zožltol až po stáročiach a zhnedol po tisícročiach). Šírka takého listu sa pohybolala od 20- 40 cm, závisela od textu. Písalo sa naň sitinovým štetčekom, alebo prirezanou stonkou trstiny.
Keď som mal 13 rokov išiel som do Egypta na dva týždne na dovolenku. Spoznal som tento priateľský národ, ich kultúru a náboženstvo. Navštívil som hlavné mesto Káhiru, pyramídy a sfingu v Gíze, spoznal som krásy Luxoru a chrámov čo sa v ňom nachádzajú, taktiež sa prišiel do Údolia kráľov a kráľovien viezol sa loďou po Níle a navštívil beduínov. Fajčil som vynikajúcu vodnú fajku, ktorá tam nechýba v nijakej domácnosti. V Egypte sa platí egyptskými librami a piasrtami.
Egypská mena
Libry a piastre