Francúzsky jazyk

Jazyk je dorozumievacím nástrojom menšieho či väčšieho jazykového spoločenstva.
Z dejín vieme, že podmienky pre pôsobenie dostredivých zjednocujúcich jazykových síl vznikajú až v čase utvárania väčších hospodárskych celkov a štátnych útvarov.
V novoveku našli dostredivé tendencie oporu v mocnejúcom kapitalizme. Vznikali celonárodné spisovní jazyky, ktoré sa najčastejšie opierali o nárečie strediska politickej a štátnej moci. Napríklad spisovná francúzština sa zakladá na parížskom (spisovná angličtina vychádza z reči vzdelaných Londýnčanov, spisovná ruština z moskovského nárečia atď.).
Spisovný jazyk však nemožno stotožňovať s nárečím, z ktorého vznikol. Postupom času sa stáva majetkom celého národa a vstrebáva do seba prvky iných nárečí.

Stručná charakteristika
Po francúzsky hovorí okolo 58 miliónov obyvateľov Francúzska (z toho je značný počet dvojjazyčných). Týmto jazykom sa hovorí aj vo valónskom Belgicku
(asi 3,2 milióna), v románskom Švajčiarsku (asi 1,4 milióna), v Taliansku (okolo 300 000 v údolí Aosty pri hraniciach s Francúzskom) a v Monaku (25 000). Je úradným jazykom v Luxembursku (popri nemčine a luxemburčine).
Mimo Európy hovorí po francúzsky okolo 7,5 milióna ľudí v Kanade, asi 2 milióny v USA, obyvateľstvo Haiti, niektorých ostrovov Malých Antíl, Francúzskej Guyany a Réunionu. Francúzština je rozšírená ako úradný jazyk v mnohých bývalých francúzskych a belgických kolóniách. Počtom hovoriacich zaujíma tretie miesto medzi románskymi jazykmi (po španielčine a portugalčine). Dovedna ňou hovorí vyše 80 miliónov ľudí.
Jej historický a kultúrny význam je značný. Roku 1066 normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ pokoril Anglicko a francúzština sa stala na dlhé obdobie úradným jazykom v Anglicku.

Francúzsky spisovný jazyk sa v 11. storočí utváral na základe západných dialektov, ale začiatkom 13. storočia začína hrať vedúcu úlohu parížsky dialekt.
Typickou črtou sú nosové samohlásky: , , , . Samohlásky sú: u, o, , a, ε, e, i, ü, , ö, ə, α. Spoluhlások je 19, a to: p, t, k, b, d, g, f, v, s, z, š, ž, m, n, ň, l, r, j, w; v cudzích slovách aj č. Iba dve spoluhlásky sú zadojazyčné, ostatné sú predojazyčné a stredojazyčné. Typickou črtou sú nosové samohlásky Prízvuk vo francúzštine je dynamický a vždy pripadá na poslednú slabiku. V prúde reči je prízvukovou jednotkou nie slovo, ale skupina slov. S ním súvisí aj viazanie (liaison), ktoré sa týka predovšetkým spoluhlások s a t.
Podstatné meno sa neskloňuje. Je s ním tesne spätý člen. Francúzština má určitý člen (le-l', la, les), neurčitý člen (un, une, des) a partitívny člen (du, de l', de la). Členy sú aj ukazovateľmi rodu a čísla. Neprítomnosť člena zbavuje podstatné meno jeho predmetného významu a často mení jeho syntaktické funkcie (napr. la paille slama, ale le chapeau paille slamenný klobúk).
Dôležité gramatické funkcie plnia predložky. Predložky v spojení so substantívom vyjadrujú pádové významy.
Systém časov je bohatý, lebo francúzština rozoznáva časové tvary označujúce dej vo vzťahu k momentu reči (absolútne časy) a tvary označujúce vzťah deja (relatívne časy). Niektoré tvary sa môžu používať ako absolútne aj ako relatívne.
Francúzština má veľa zložených časov (pomocné sloveso avoir mať, être byť plus trpné príčastie plnovýznamového slovesa).
V oznamovacích vetách podmet stojí na prvom mieste, prísudok na druhom a priamy predmet na treťom mieste. Po prísudku sa podmet kladie len v opytovacích vetách, ak je podmet zámenný (napr. Dort-elle? Ona spí?, Vient-il? On príde?). Ak je podmet menný, slovosled zostáva priamy, ale za prísudok sa kladie osobné zámeno (napr. Le facteur, vient-il? Poštár príde?). Okrem toho už v 15. st. vznikla zvláštna opytovacia konštrukcia, ktorá odstraňuje inverziu pomocou est-ce que či (Est-ce que le facteur vient? (Či) Poštár príde?). V nepriamej otázke sa slovosled nemení. V záporných vetách sa uvádzajú záporné častice pred a za jednoduchým prísudkom (napr. Il ne pleure pas. On neplače.).
V procese vývinu francúzštiny nastali radikálne zmeny vo výslovnosti. Charakteristickou črtou francúzskych slov je ich krátkosť – slovo je prevažne jednoslabičné alebo dvojslabičné. Preto je veľa homoným, napríklad za zvukom (v ) sa môže skrývať niekoľko rozličných slov : vin víno, vingt dvadsať, vain márny, (il) vint (on) prišiel.

V slovenčine je veľa slov z francúzštiny. Mnohé slová natoľko zdomácneli, že sa ich cudzí pôvod takmer nepociťuje (napr. adresa, brigáda, grimasa, hotel, kariéra, móda). Prostredníctvom francúzštiny prenikli do slovenčiny aj slová z iných jazykov (napr. z angličtiny, arabčiny, gréčtiny, taliančiny).
Pred druhou svetovou vojnou bola francúzština diplomatickým jazykom a jedným z najdôležitejších medzinárodných jazykov. Hoci ju po vojne z týchto pozícií vytláča angličtina, stále sa používa ako druhý jazyk v mnohých častiach sveta. Jednou zo záruk obľuby francúzštiny je výborná francúzska literatúra.
Francúzština je nielen úradným jazykom v mnohých krajinách sveta, ale aj jedným zo šiestich úradných jazykov v OSN.