Je to sloh obdobia ranného feudalizmu, ktorý nadväzuje na tradície rímskej kultúry. Po rozpade rímskeho impéria vznikla samostatná Východorímska ríša so sídelným mestom Konštantínopolom. Ale v krajinách západnej Európy, ktoré dovtedy patrili zaniknutej Rímskej ríši a boli pred jej kultovým vplyvom začína okolo 10. storočia vznikať románske umenie. Nazýva sa tiež oblúkovým slohom, pretože základným prvkom románskej architektúry je polkruhový oblúk a oblúková obruba je najpoužívanejším ornamentom.
Zjednocujúcou a ovládajúcou silou stredovekej spoločnosti bola cirkev, preto aj umenie, najmä staviteľské, bolo v jej službách.

Architektúra a jej typické znaky
- je najvýraznejším nositeľom charakteristických znakov románskeho slohu, v ktorom sa prejavuje najmä prvotnosť stavby, článkovanie priestoru i dôsledná proporčná viazanosť. Stena je masívna, stavaná z kameňa, ktorý bol neskôr starostlivo opracúvaný.
Hlavnými architektonickými článkami boli:
- klenby – valené a krížové
- stĺpy – driek bol oblý, 8-hranný alebo skrutkovitý, hlavica-kubický tvar
- oblúk – polkruhový, často sa používal v združenej podobe
- portál – čelný vchod, hore polkruhový, najskôr jednoduchý, neskôr archovoltový
Typickými stavbami románskeho slohu boli:
- rotundy – neveľké stavby kruhovitého pôdorysu
- jednoloďové kostolíky – obdĺžnikového tvaru, ukončené apsidou
- baziliky – 3-loďové kostoly, s vyvýšenou loďou a dvoma vežami
- katedrály – veľké chrámy pri biskupských sídlach

Sochárstvo
Spočiatku tvorilo iba súčasť architektúry, jej dekoratívny prvok. Neskôr sa sochári zameriavali na figurálne motívy. V postavách svätcov sa snažili stvárniť dôstojnosť a pokoj vo veľmi úspornom pohybe s odevom, ktorý priliehal k telu. V sochárskej tvorbe sa uplatnil ornamentálny a figurálny reliéf v plošnom chápaní, vyznačujúci sa lineárnosťou a symbolickosťou.