Rockových hráčov ovplivnili predovšetkým tie Rileyove skladby, v ktorých sa pracuje s cyklickým opakovaním pozvolna meniacích sa melodických figúr, realizované elektrickými varhanami s magnetofónovým, neskôr digitálnym oneskorovačom ( A Rainbow In The Curved Air a.i.). Rileyov štýl najsilnejšie poznamenal prvé albumy Soft Machine, niektoré nahrávky Roberta Frippa, Briana Ena, obecnejšiu spojitosť nájdeme na prvých albumoch Mika Oldfielda atď. V spolupráci s Johnom Calom natočil Church Of Anthrax. Riley bol prvým skladateľom minimalistickej školy, ktorý zaujal rockové publikum.
Ako som už spomenul, Terry Riley spolupracoval aj s Le Monte Youngom, ktorý je považovaný za otca minimalizmu alebo za minimalistického guru. V 50-tych rokoch hrá La Monte Young v Los Angeles jazz na saxsofóne, popri tom vedie aj kapelu s Billy Higginsom, Denisom Budimirom a Donom Cherym. O desať rokov neskôr zahajuje svoje prvé koncertné série v štúdiách Yoko Ono, preslávili ho nielen pre svoju dlžku, ale aj pre celkový vizuálny efekt. V roku 1962 zakladá kapelu The Teatre Of Eternal Music, kde popri ňom hrá napríklad spomínaný Terry Riley, Marian Zazeela, John Cale atď. Zo Zazeelom definuje Dream House ako kontinuálne spojenie svetla, efektov a hudby, že by sa práve ním nechali inšpirovať štúdiový pustovníci 90-tych rokov, The Orb, ktorí svoje koncerty poňali podobne, čiže množstvo svetelných efektov, videoprojekcie, a neskutočná hudba ovplivnená skôr minimalizmom Briana Ena?
Tak ako všetci predstavitelia minimalizmu aj Le Monte Young sa nechal inšpirovať a vychádzal z indickej klasickej hudby a na svojom vystúpení v roku 1970 prezentuje s vokalistom Pandid Pran Nathom indický Kirana štýl. O štyri roky neskôr (1974) má Young v Rýme svoju svetovú premiéru opusu The Whel-Tuned Piano. Začiatkom 80-tych rokov rozširuje svoju kapelu, The Theatre of Eternal Music Brass And String Ensembless, a spolu s Ben Neilom a Charles Curtisom prezentuje v USA a v Európe albumy The Melodic Version a The Four Dreams In China (1984). Svoju prvú retrospektívu, dlhú 6 hodín a 24 minút odohral na akcii Mela Foundation v 87-om. V roku 1990 formuje novú kapelu The Forever Bad Blues Band, s ktorým odohráva nezabudnuteľný koncert s názvom Young’s Dorian Blues, popri Youngovi (hral na klávesy) tu vystúpili John Catler (gitata), Brad Catler (basa), Johnatan Cane (perkúzie) a Marian Zazeele (light design). O tri roky neskôr ešte vydáva dvoj album zachytávajúci fantastickú koncertnú podobu jeho kompozícií Just Stoppin’/Live At Kitchen, no potom sa už pripravuje na oslavu vstupu do nového milénia, aby v roku 2000 spolu so Zazeelem vystúpil v Kostole Sv.