V tomtro období vydáva ešte napr.: The Violin Cncerto ’87, Powaqatsi ’87, In The Upper Room ’88, ale najznámejšie sú Glassworks a Song For Liquid Days ’86, na ktorých môžeme nájsť prepracované skladby od Laurie Anderson, David Byrnea, Paul Simona či Suzane Vega.
Glassove neskoré obdobie sa nesie hlavne v znamení tvorby hudby k filmom. Ešte začiatkom deviatej dekády vydáva albumy Anima Mundi a Quartet #5 ’91.V 95-tom spracováva tému filmu Jean Coctoa do opery La Belle Et La Bete ‘95, potom skladá hudbu k filmu Martina Scorseseho Kundum ’97, a objavuje sa na soundtracku k filmu The Truman Show ’98. Posledným Glassovým počinom je album Piano Solo (2000). Toľko tvorba Phillipa Glassa.
Minimalizmus sa prejavoval v hudbe a v umení aj iným spôsobom. Tak napríklad svojsky poňal tento štýl Brian Eno, jeho hudba je akýmsi spojením zvukových plôch do nádherných kompozícií, môžeme ju počuť na albume „Music For Airports“, takisto pracoval s repetitívnymi variáciami, ale iným spôsobom. Je jedným s tvorcov tzv. New Age ambient music madzi ktorých patril aj Robert Fripp, Jah Woblle, Roger Eno atď. V 90-tych rokoch prezentujú minimalizmus v experimentálnej elektronickej hudbe napríklad Richard D. James s projektom Aphex Twin ( album Selectred Ambient Works ), nór Gere Jensen a jeho projekt Biosphere (album Substrata) alebo Richie Hawtin aka Plastikman využíva minimal v techne a jeho zdrojom inšpirácie je práve spomínaní Phillip Glass.