ZAČIATOK KRONEROVEJ HERECKEJ CESTY
Nemal hereckú školu, len neveľké ochotnícke skúsenosti z rodného Staškova a z Považskej Bystrice. Jeho herecká poetika bola realistická a realistickou zostala. V jeho tvorbe sa nevyzdvihovala školovanosť, lež prirodzenosť. Náturista. Bohom nadaný komediant.
Práve storočná veselohra Jozefa Hollého Kubo poslúžila na inscenovanie prevažne začínajúcim a chudobným divadelným nadšencom. Nebolo ani veľa mládencov ochotných urobiť si v dedine posmech a nechať po sebe detváky vykrikovať Kubo!, Kubo!. Profesionálne súbory hru obchádzali. Až v Martine si na ňu spomenuli hneď po Kronerovom príchode. Inšpiroval ich mladý herec, neveľký vzrastom, s trochu chrapľavou rečou, ktorý gestami i chôdzou dokázal vystrúhať milo-smiešnu figúrku „neprebudeného“ ostarka, hlúpučkého, no domýšľavého čudáka. On sa všetkému čudoval, všetci mali za „čuda“ jeho. Z obchádzanej veselohry sa cez noc stala najľudovejšia zábava.
PROFESOR POLEŽAJEV
Staškovský rodák si za mlada na divadlo nesťažoval. Keď sa dosýta vyrozprával v divadle, zašiel pomlčať medzi ryby. Keď si pripomínal najväčšie martinské úspechy, vždy sa vracal ku Kubovi a k profesorovi Poležajevovi. To bola titulná postava z hry sovietskeho dramatika Leonida Rachmanova. Komorná hra z domácnosti ruského intelektuála, do ktorej sovietska revolúcia vstupuje na špičkách, bez hesiel a transparentov. Dvadsaťsedem ročný herec hral sedemdesiatročného profesora. Bolo to prvé stretnutie našich divadelníkov s novým médiom a s Kronerom v hlavnej úlohe.
Podobne ako Kubo má onen kronerovský rodokmeň aj profesor Poležajev. Roľa preslávila herca prostredníctvom televízie v celej Československej republike. V Martine Kroner najčastejšie hrával mužov a starcov. Prevažne s bradou. Raz s mužnou, inokedy mužíckou. Jeho chlapi bez brady vyzerali na javisku mladší, ale mladícky výzor Kroner ani v mladosti nemal. Nemohol hrať žiadneho mladoňa ani milovníka.
Z MARTINA DO BRATISLAVY
V Martine chodil Kroner často okolo Turca, zavítal do Gadera, no ani divadlo neobchádzal a divadlo neobchádzalo jeho. Za sezónu mal tri až päť premiér. Dostal úlohy rozmanité, náročné, titulné.
A mal za sebou až päť filmov. Čoraz častejšie dochádzal z lúk, hôľ a lesov na bratislavskú Kolibu a mal sa tam čo obracať pri natáčaní Poľa neoraného, Drevenej dediny či Štvorylky. Zahral si zodratých, pálenkou zničených sedliačikov, aj malomestského krajčíra. Čo rola, to výrazný typ. Náš herec bol vďaka filmu známy po celom Slovensku. Oceňovala ho aj česká divadelná i filmová kritika a
pozerali naň prví televízni diváci.
Protagonistu vidieckeho divadla privítali v hlavnom meste ako začiatočníka.
Jeho prvá rola v Bratislave bola Prvý sedliak v Tolstého Plodoch vzdelanosti. Dve sezóny zbieral podobné mrňavé „plody“. Prvého hudobníka v Romeovi a Júlii a ďalšie a ešte menšie postavičky. Kroner bol na novom pracovisku čosi ako elév, epizódkar. Pridlho si umelecké vedenie nového člena „oťukávalo“, až vznikli pochybnosti, či je v súbore potrebný. Dostával viac záskoky než úlohy v nových premiérach.
A tie nové úlohy boli zväčša na smiech, hoci ich hral v tragédiách. Všetci režiséri sa stavali k hercovi z vidieka chrbtom. Prvý prelomil ľady Budský. Čapkovým čudákom, doktorom Galénom z Bielej nemoci pasoval Kronera za protagonistu prvej činohry a natrvalo si tým získal hercovu priazeň.
Druhým, ba skôr prvým, Kronerovým milovaným režisérom v SND bol Karol L. Zachar. On totiž nerobil hercovi prieky. Obsadzoval ho ako sa to páčilo obecenstvu a vyhovovalo aktérovi. Obecenstvo upútali drobnokresbou dobrých ľudkov. Nevylepšovali len postavy nešikovne napísané, lepšími robili aj tie, ktoré z vôle autora nemali byť až tak dobré, milé, dokonca roztomilé, akými ich urobili títo dvaja. Nejednu „natvrdlú“ postavu uvarili na mäkko a diváci im uverili. Spolu nehrávali. Kroner prevzal Zacharov herecký repertoár a Zachar Kronera už iba obsadzoval podľa svojho gusta.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie