KRONEROVA UMELECKÁ ZRELOSŤ
V tragédiách, povedzme to hercovým rybárskym slovníkom, sa Kroner cítil ako ryba na suchu. No v komédiách vydával svedectvá len o ľuďoch dobrých, usmievavých a vo svojej koži bol vtedy, keď mohol šíriť životný optimizmus. V jeho umení vynikla veľkosť malých ľudí. Všednosť robil nevšednou. Najhrdinskejší boli jeho hrdinovia proti svojej vôli. Postavy naplnené vnútorným bohatstvom, ale v prejave skromné. Silní slabosi, napríklad už spomínaný doktor Galén. Po ňom ťažko hľadal podklad pre vytvorenie ďalšej tragikomickej postavy. Čo hľadal v divadle, našiel vo filme. Tri roky po filmovom úspechu stretol Kroner onen hľadaný, túžený tragikomický typ aj v muzikáli Fidlikant na streche. Na javisku Novej scény ťahal mliekarenskú káru krehký človiečik. Nemal silu svalov, ani hlasu. A to bolo na voľbe obsadenia najodvážnejšie. Kroner bol muzikálny, ale na muzikál v očiach mnohých nedorástol. Sám priznal, že pred oným závažným krokom si spieval iba v kúpeľni. Napriek tomu Kronerova jediná muzikálová rola bola jedinečná, kreatívna, herecky a spevácky jednoliata. Tento zázrak sa na novoscénickom javisku opakoval deväťdesiatkrát.
Čo našiel Kroner v Najdúchovi? Dvaja furmani s menami odvodenými od krčmárskeho názvoslovia, Žajdlík a Holba (tie mierky sú už zabudnuté, my poznáme iba deci a najmä liter), teda títo dvaja večné mokrí suchozemšťania rozvážajú nevedomky na svojom voze najdúcha, ktorého im tam ktosi podstrčil. Nakoniec sa odvrhnuté dieťa dostane do otcovských rúk, no tie sa od neho odťahujú. Nedobrovoľné putovanie kojenca, plodu neukojenej grófskej vášne, je
základom našej prvej čiernej komédie.
PREDČASNÝ ODCHOD Z JAVISKA
Prológ a epilóg účinkovania Kronera v činohre SND sa navzájom veľmi podobajú. Pamätáte si, ako dve sezóny nevedelo divadlo nájsť pre nového člena primeranú rolu jeho talentu a významu? A dva roky pred odchodom na dôchodok mal len dve postavičky okrajového významu.
Trpkosťou naplnená Kronerova výpoveď divadlu má optimistický záver – „...cítiac potrebu prejaviť sa podľa svojich síl, skúseností a schopností, odovzdávam svoj talent a vedomosti do služieb čs. televízie, filmu a rozhlasu...“. Pri Kronerovi teda viac než o poslednej opone malo by sa písať o poslednej klapke. Filmový a televízny herec prežil divadelného štrnásť rokov. Keď odchádzal z divadla mal už za sebou všetky veľké legendárne filmové postavy. Celkom ich bolo najmenej 125. Ďalším bezmála 30 nakrútil na penzii. Oproti tomuto úctyhodnému číslu stojí iba 101 divadelných výkonov. Napriek týmto štatistickým údajom som presvedčený, že Kroner bol predovšetkým divadelný herec. Narodil sa pre divadlo, žil s divadlom a som náchylný veriť, že pre útrapy z divadla zomrel. Čo ho živilo, to ho zabilo.
Na prahu nesmrteľnosti, tri roky pred odchodom zo sveta mal sa Jozef Kroner predstaviť čitateľom Národnej obrody troma vetami. Vybral si tieto: „Úspešný blbec, pretože nikdy nebudem dosť múdry. Nosič pochodne, ktorá zapaľuje ľudské srdcia, pretože to v možnostiach umelca je. Pokorný služobník človeka.“
Bol to aj „slovenský kresťan v komédii“. Tak nazval Jindřich Vodák, český kritik Stodolovho Jožka Púčika. Náš herec bol Púčikom práve v tomto zmysle. Humanistickú esenciu nájdete v jadre jeho mnohých postáv. Veril v stvoriteľa aj v korunu tvorstva. Videl som v televíznom filme, ako v rodnom kysuckom kraji na krížnych cestách natieral kríž. Vraj každé prázdniny tú bohumilú prácu zopakoval. K sedemdesiatke mu vraj listom sám pápež Ján Pavol II. zavinšoval. K osemdesiatke už gratulácie neprijímal. Zato my si gratulujeme, že sme mali takého herca
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie