Jozef Kroner: Životopis

Jozef z hereckého rodu KRONEROVCOV
(20. 3. 1924 Staškov – 12. 3. 1998 Bratislava)

Z početnej rodiny dvanástich súrodencov Kronerovcov zo Staškova na Kysuciach štyria výrazne ovplyvnili slovenské divadelné, televízne, rozhlasové a filmové herectvo. A táto umelecká línia v rode Kronerovcov pokračuje aj v ich druhom a treťom „kolene“.
Mária Kronerová – Hojerová (1912), Jozef Kroner (1924 – 1998), jeho manželka Terézia Hurbanová-Kronerová (1924 – 1999), ich dcéra Zuzana Kronerová (1952), Ludovít Kroner (1925 – 2000) a Ján Kroner (1927 – 1999) s prívlastkom st., kým žil, ďalej jeho syn Ján Kroner (1956) s prívlastkom ml., kým žil jeho otec a napokon vnuk Jakub Kroner (1987) – to je osem hercov z rodu Kronerovcov, ktorí obohatili nielen slovenskú kinematografiu a televíziu, kde vytvorili spolu vyše tristo postáv. Najviac ich vo svojej filmografii má práve Jozef Kroner. Vyše sto, ale do tohto počtu nie sú započítané televízne aktivity v rôznych nehraných a vzdelávacích programoch, čím by ich určite bolo oveľa viac. Niet pochýb o tom, že v slovenskej hereckej histórii nenájdeme ďalšiu rodinu, ktorá by bola porovnateľná s rodinou Kronerovcov.
Jozef Kroner bol herecký samouk a ochotnícky nadšenec. Bol hercom širokých hereckých výrazových možností, ktorý ako mladík presvedčil postavami vekom staršími, ako bol sám. Bol hercom, ktorý stvárňoval zložité dramatické charaktery, vnútorne bohaté, s rozličnými osudmi. Jozef Kroner divákov dokázal zaujať aj komediálne ladenými postavami dobráckych, bezbranných ľudí všedného života.

Jozef Kroner
Pavol Országh, ktorý si básnické meno odvodil od hviezd, má aj takýto verš:
Nehanbime sa, že sme herci malí,
malí veľkým svetlá zažíhali...
Jedným takýmto trvalým svetlom bol aj herec Jozef Kroner, rodák z Kysúc. Koľkých ľudí vnútorne rozsvietil! Lampášikom divadelného umenia, ale aj svojou charizmou. Narodil sa na brehu rieky, ktorej dal spisovateľ prívlastok priezračná. Aj Jozef Kroner bol taký čistý, priezračný ako sklo.
Keby ste živého Kronera ovešali všetkými cenami, ktoré za života dostal, človek by sa stratil za tým množstvom medailí a stužiek. Dva roky mu chýbali do tridsiatky – a už bol laureátom štátnej ceny. Vrece s poctami a cenami sa však roztrhlo najmä po filme Obchod na korze. Rok pred dokončením filmu Kroner oslávil štyridsiatku. Ten film, v ktorom hral arizátora Tóna Brtka proti svojej vôli, dostal v roku 1966 Oscara za najlepší zahraničný film. A ako pribúdalo Kronerových divadelných, no najmä filmových a televíznych postáv, tak pribúdalo aj slovenských, českých, maďarských, talianskych, bulharských a iných ocenení. Zdobila ho Strieborná siréna zo Sorrenta i Zlatá ruža zo Sofie. V šesťdesiatom deviatom roku ho vyhlásili za najobľúbenejšieho herca. Kroner bol v okupačnej tme svetlom pre mnohých. V sedemdesiatych rokoch sa pýšil aj zvláštnym vyznamenaním. Dostal „Cenu sympatií Života“ za hybského zbojníka Pacha. Vavrínové vence na jeho hrobe uschli, ale ľudia naň nezabúdali. In memoriam sa stal Osobnosťou Kysúc roka 1998. Na „Moste slávy“ v Trenčianskych Tepliciach sa filmový Jozef Kroner ocitol vedľa svetových filmových hviezd.
Jozef Kroner bol i zostal predovšetkým národným umelcom. Titul mu udelila vláda, ktorá už nevládne. No predtým za svojho umelca Kronera pasoval celý národ.
Jozef Kroner ako nezabudnuteľný Pacho, hybský zbojník.

V KRPCOCH KU SLÁVE
Jozef Kroner vyrástol na veľkého herca na malom javisku napoly dediny, napoly mesta Martina. V časoch jeho hereckých začiatkov Martina ešte aj Turčianskeho a Svätého. Zájazdové divadlo sa volalo Slovenské komorné divadlo. Potom to bolo Armádne divadlo, Divadlo Slovenského národného povstania, dnes sa vrátilo k pôvodnému názvu. Vzniklo v roku 1944 ako ukážková, vzorová ochotnícka scéna..
Kroner sa ako učeň učil v Považských strojárňach a v Považskej Bystrici sa priúčal aj divadlu. Tamojší ochotníci mali nepísanú družbu s martinským divadlom. Neraz aj totožný repertoár. Kroner sa páčil ako Chrapov v Gorkého dráme Vassa Železnovová. Vynikol aj ako Ževakin v Gogoľovej Ženbe – a táto rola mu vyniesla pozvanie do Slovenského komorného divadla.
Dramaturgie všetkých divadiel po komunistickom prevrate vo februári 1948 mali pevné direktívy. Zelenú dostali nevykvasené agitky o zakladaní Jednotných roľníckych družstiev, hry z fabrického prostredia, takmer všetko od sovietskych autorov, domáca a ruská klasika o tom, aký býval život pod psa a výber z „pokrokovej“ svetovej literatúry. Najčastejšie sa skloňovali mená Moliére, Goldoni,
Shakespeare, Schiller... Aj Jozef Kroner hral celý načrtnutý oblúk diel a viedli ho všetci režiséri, ktorí boli v súbore, aj kolegovia herci, ba príležitostne aj sám začínajúci herec bol režisérom. S kolegami naskúšal rozprávku V zakliatej krajine. Vyučený kreslič Kroner nakreslil aj scénu. Prvý a posledný raz. Potom už kreslil len vtipné obrázky do vlastných knižiek.
ZAČIATOK KRONEROVEJ HERECKEJ CESTY
Nemal hereckú školu, len neveľké ochotnícke skúsenosti z rodného Staškova a z Považskej Bystrice. Jeho herecká poetika bola realistická a realistickou zostala. V jeho tvorbe sa nevyzdvihovala školovanosť, lež prirodzenosť. Náturista. Bohom nadaný komediant.
Práve storočná veselohra Jozefa Hollého Kubo poslúžila na inscenovanie prevažne začínajúcim a chudobným divadelným nadšencom. Nebolo ani veľa mládencov ochotných urobiť si v dedine posmech a nechať po sebe detváky vykrikovať Kubo!, Kubo!. Profesionálne súbory hru obchádzali. Až v Martine si na ňu spomenuli hneď po Kronerovom príchode. Inšpiroval ich mladý herec, neveľký vzrastom, s trochu chrapľavou rečou, ktorý gestami i chôdzou dokázal vystrúhať milo-smiešnu figúrku „neprebudeného“ ostarka, hlúpučkého, no domýšľavého čudáka. On sa všetkému čudoval, všetci mali za „čuda“ jeho. Z obchádzanej veselohry sa cez noc stala najľudovejšia zábava.

PROFESOR POLEŽAJEV
Staškovský rodák si za mlada na divadlo nesťažoval. Keď sa dosýta vyrozprával v divadle, zašiel pomlčať medzi ryby. Keď si pripomínal najväčšie martinské úspechy, vždy sa vracal ku Kubovi a k profesorovi Poležajevovi. To bola titulná postava z hry sovietskeho dramatika Leonida Rachmanova. Komorná hra z domácnosti ruského intelektuála, do ktorej sovietska revolúcia vstupuje na špičkách, bez hesiel a transparentov. Dvadsaťsedem ročný herec hral sedemdesiatročného profesora. Bolo to prvé stretnutie našich divadelníkov s novým médiom a s Kronerom v hlavnej úlohe.
Podobne ako Kubo má onen kronerovský rodokmeň aj profesor Poležajev. Roľa preslávila herca prostredníctvom televízie v celej Československej republike. V Martine Kroner najčastejšie hrával mužov a starcov. Prevažne s bradou. Raz s mužnou, inokedy mužíckou. Jeho chlapi bez brady vyzerali na javisku mladší, ale mladícky výzor Kroner ani v mladosti nemal. Nemohol hrať žiadneho mladoňa ani milovníka.

Z MARTINA DO BRATISLAVY
V Martine chodil Kroner často okolo Turca, zavítal do Gadera, no ani divadlo neobchádzal a divadlo neobchádzalo jeho. Za sezónu mal tri až päť premiér. Dostal úlohy rozmanité, náročné, titulné.
A mal za sebou až päť filmov. Čoraz častejšie dochádzal z lúk, hôľ a lesov na bratislavskú Kolibu a mal sa tam čo obracať pri natáčaní Poľa neoraného, Drevenej dediny či Štvorylky. Zahral si zodratých, pálenkou zničených sedliačikov, aj malomestského krajčíra. Čo rola, to výrazný typ. Náš herec bol vďaka filmu známy po celom Slovensku. Oceňovala ho aj česká divadelná i filmová kritika a
pozerali naň prví televízni diváci.
Protagonistu vidieckeho divadla privítali v hlavnom meste ako začiatočníka.
Jeho prvá rola v Bratislave bola Prvý sedliak v Tolstého Plodoch vzdelanosti. Dve sezóny zbieral podobné mrňavé „plody“. Prvého hudobníka v Romeovi a Júlii a ďalšie a ešte menšie postavičky. Kroner bol na novom pracovisku čosi ako elév, epizódkar. Pridlho si umelecké vedenie nového člena „oťukávalo“, až vznikli pochybnosti, či je v súbore potrebný. Dostával viac záskoky než úlohy v nových premiérach.
A tie nové úlohy boli zväčša na smiech, hoci ich hral v tragédiách. Všetci režiséri sa stavali k hercovi z vidieka chrbtom. Prvý prelomil ľady Budský. Čapkovým čudákom, doktorom Galénom z Bielej nemoci pasoval Kronera za protagonistu prvej činohry a natrvalo si tým získal hercovu priazeň.
Druhým, ba skôr prvým, Kronerovým milovaným režisérom v SND bol Karol L. Zachar. On totiž nerobil hercovi prieky. Obsadzoval ho ako sa to páčilo obecenstvu a vyhovovalo aktérovi. Obecenstvo upútali drobnokresbou dobrých ľudkov. Nevylepšovali len postavy nešikovne napísané, lepšími robili aj tie, ktoré z vôle autora nemali byť až tak dobré, milé, dokonca roztomilé, akými ich urobili títo dvaja. Nejednu „natvrdlú“ postavu uvarili na mäkko a diváci im uverili. Spolu nehrávali. Kroner prevzal Zacharov herecký repertoár a Zachar Kronera už iba obsadzoval podľa svojho gusta.
KRONEROVA UMELECKÁ ZRELOSŤ
V tragédiách, povedzme to hercovým rybárskym slovníkom, sa Kroner cítil ako ryba na suchu. No v komédiách vydával svedectvá len o ľuďoch dobrých, usmievavých a vo svojej koži bol vtedy, keď mohol šíriť životný optimizmus. V jeho umení vynikla veľkosť malých ľudí. Všednosť robil nevšednou. Najhrdinskejší boli jeho hrdinovia proti svojej vôli. Postavy naplnené vnútorným bohatstvom, ale v prejave skromné. Silní slabosi, napríklad už spomínaný doktor Galén. Po ňom ťažko hľadal podklad pre vytvorenie ďalšej tragikomickej postavy. Čo hľadal v divadle, našiel vo filme. Tri roky po filmovom úspechu stretol Kroner onen hľadaný, túžený tragikomický typ aj v muzikáli Fidlikant na streche. Na javisku Novej scény ťahal mliekarenskú káru krehký človiečik. Nemal silu svalov, ani hlasu. A to bolo na voľbe obsadenia najodvážnejšie. Kroner bol muzikálny, ale na muzikál v očiach mnohých nedorástol. Sám priznal, že pred oným závažným krokom si spieval iba v kúpeľni. Napriek tomu Kronerova jediná muzikálová rola bola jedinečná, kreatívna, herecky a spevácky jednoliata. Tento zázrak sa na novoscénickom javisku opakoval deväťdesiatkrát.
Čo našiel Kroner v Najdúchovi? Dvaja furmani s menami odvodenými od krčmárskeho názvoslovia, Žajdlík a Holba (tie mierky sú už zabudnuté, my poznáme iba deci a najmä liter), teda títo dvaja večné mokrí suchozemšťania rozvážajú nevedomky na svojom voze najdúcha, ktorého im tam ktosi podstrčil. Nakoniec sa odvrhnuté dieťa dostane do otcovských rúk, no tie sa od neho odťahujú. Nedobrovoľné putovanie kojenca, plodu neukojenej grófskej vášne, je
základom našej prvej čiernej komédie.

PREDČASNÝ ODCHOD Z JAVISKA
Prológ a epilóg účinkovania Kronera v činohre SND sa navzájom veľmi podobajú. Pamätáte si, ako dve sezóny nevedelo divadlo nájsť pre nového člena primeranú rolu jeho talentu a významu? A dva roky pred odchodom na dôchodok mal len dve postavičky okrajového významu.
Trpkosťou naplnená Kronerova výpoveď divadlu má optimistický záver – „...cítiac potrebu prejaviť sa podľa svojich síl, skúseností a schopností, odovzdávam svoj talent a vedomosti do služieb čs. televízie, filmu a rozhlasu...“. Pri Kronerovi teda viac než o poslednej opone malo by sa písať o poslednej klapke. Filmový a televízny herec prežil divadelného štrnásť rokov. Keď odchádzal z divadla mal už za sebou všetky veľké legendárne filmové postavy. Celkom ich bolo najmenej 125. Ďalším bezmála 30 nakrútil na penzii. Oproti tomuto úctyhodnému číslu stojí iba 101 divadelných výkonov. Napriek týmto štatistickým údajom som presvedčený, že Kroner bol predovšetkým divadelný herec. Narodil sa pre divadlo, žil s divadlom a som náchylný veriť, že pre útrapy z divadla zomrel. Čo ho živilo, to ho zabilo.
Na prahu nesmrteľnosti, tri roky pred odchodom zo sveta mal sa Jozef Kroner predstaviť čitateľom Národnej obrody troma vetami. Vybral si tieto: „Úspešný blbec, pretože nikdy nebudem dosť múdry. Nosič pochodne, ktorá zapaľuje ľudské srdcia, pretože to v možnostiach umelca je. Pokorný služobník človeka.“
Bol to aj „slovenský kresťan v komédii“. Tak nazval Jindřich Vodák, český kritik Stodolovho Jožka Púčika. Náš herec bol Púčikom práve v tomto zmysle. Humanistickú esenciu nájdete v jadre jeho mnohých postáv. Veril v stvoriteľa aj v korunu tvorstva. Videl som v televíznom filme, ako v rodnom kysuckom kraji na krížnych cestách natieral kríž. Vraj každé prázdniny tú bohumilú prácu zopakoval. K sedemdesiatke mu vraj listom sám pápež Ján Pavol II. zavinšoval. K osemdesiatke už gratulácie neprijímal. Zato my si gratulujeme, že sme mali takého herca