Jozef z hereckého rodu KRONEROVCOV
(20. 3. 1924 Staškov – 12. 3. 1998 Bratislava)

Z početnej rodiny dvanástich súrodencov Kronerovcov zo Staškova na Kysuciach štyria výrazne ovplyvnili slovenské divadelné, televízne, rozhlasové a filmové herectvo. A táto umelecká línia v rode Kronerovcov pokračuje aj v ich druhom a treťom „kolene“.
Mária Kronerová – Hojerová (1912), Jozef Kroner (1924 – 1998), jeho manželka Terézia Hurbanová-Kronerová (1924 – 1999), ich dcéra Zuzana Kronerová (1952), Ludovít Kroner (1925 – 2000) a Ján Kroner (1927 – 1999) s prívlastkom st., kým žil, ďalej jeho syn Ján Kroner (1956) s prívlastkom ml., kým žil jeho otec a napokon vnuk Jakub Kroner (1987) – to je osem hercov z rodu Kronerovcov, ktorí obohatili nielen slovenskú kinematografiu a televíziu, kde vytvorili spolu vyše tristo postáv. Najviac ich vo svojej filmografii má práve Jozef Kroner. Vyše sto, ale do tohto počtu nie sú započítané televízne aktivity v rôznych nehraných a vzdelávacích programoch, čím by ich určite bolo oveľa viac. Niet pochýb o tom, že v slovenskej hereckej histórii nenájdeme ďalšiu rodinu, ktorá by bola porovnateľná s rodinou Kronerovcov.
Jozef Kroner bol herecký samouk a ochotnícky nadšenec. Bol hercom širokých hereckých výrazových možností, ktorý ako mladík presvedčil postavami vekom staršími, ako bol sám. Bol hercom, ktorý stvárňoval zložité dramatické charaktery, vnútorne bohaté, s rozličnými osudmi. Jozef Kroner divákov dokázal zaujať aj komediálne ladenými postavami dobráckych, bezbranných ľudí všedného života.

Jozef Kroner
Pavol Országh, ktorý si básnické meno odvodil od hviezd, má aj takýto verš:
Nehanbime sa, že sme herci malí,
malí veľkým svetlá zažíhali...
Jedným takýmto trvalým svetlom bol aj herec Jozef Kroner, rodák z Kysúc. Koľkých ľudí vnútorne rozsvietil! Lampášikom divadelného umenia, ale aj svojou charizmou. Narodil sa na brehu rieky, ktorej dal spisovateľ prívlastok priezračná. Aj Jozef Kroner bol taký čistý, priezračný ako sklo.
Keby ste živého Kronera ovešali všetkými cenami, ktoré za života dostal, človek by sa stratil za tým množstvom medailí a stužiek. Dva roky mu chýbali do tridsiatky – a už bol laureátom štátnej ceny. Vrece s poctami a cenami sa však roztrhlo najmä po filme Obchod na korze. Rok pred dokončením filmu Kroner oslávil štyridsiatku. Ten film, v ktorom hral arizátora Tóna Brtka proti svojej vôli, dostal v roku 1966 Oscara za najlepší zahraničný film. A ako pribúdalo Kronerových divadelných, no najmä filmových a televíznych postáv, tak pribúdalo aj slovenských, českých, maďarských, talianskych, bulharských a iných ocenení. Zdobila ho Strieborná siréna zo Sorrenta i Zlatá ruža zo Sofie. V šesťdesiatom deviatom roku ho vyhlásili za najobľúbenejšieho herca. Kroner bol v okupačnej tme svetlom pre mnohých. V sedemdesiatych rokoch sa pýšil aj zvláštnym vyznamenaním. Dostal „Cenu sympatií Života“ za hybského zbojníka Pacha. Vavrínové vence na jeho hrobe uschli, ale ľudia naň nezabúdali. In memoriam sa stal Osobnosťou Kysúc roka 1998. Na „Moste slávy“ v Trenčianskych Tepliciach sa filmový Jozef Kroner ocitol vedľa svetových filmových hviezd.
Jozef Kroner bol i zostal predovšetkým národným umelcom. Titul mu udelila vláda, ktorá už nevládne. No predtým za svojho umelca Kronera pasoval celý národ.
Jozef Kroner ako nezabudnuteľný Pacho, hybský zbojník.

V KRPCOCH KU SLÁVE
Jozef Kroner vyrástol na veľkého herca na malom javisku napoly dediny, napoly mesta Martina. V časoch jeho hereckých začiatkov Martina ešte aj Turčianskeho a Svätého. Zájazdové divadlo sa volalo Slovenské komorné divadlo. Potom to bolo Armádne divadlo, Divadlo Slovenského národného povstania, dnes sa vrátilo k pôvodnému názvu. Vzniklo v roku 1944 ako ukážková, vzorová ochotnícka scéna..
Kroner sa ako učeň učil v Považských strojárňach a v Považskej Bystrici sa priúčal aj divadlu. Tamojší ochotníci mali nepísanú družbu s martinským divadlom. Neraz aj totožný repertoár. Kroner sa páčil ako Chrapov v Gorkého dráme Vassa Železnovová. Vynikol aj ako Ževakin v Gogoľovej Ženbe – a táto rola mu vyniesla pozvanie do Slovenského komorného divadla.
Dramaturgie všetkých divadiel po komunistickom prevrate vo februári 1948 mali pevné direktívy. Zelenú dostali nevykvasené agitky o zakladaní Jednotných roľníckych družstiev, hry z fabrického prostredia, takmer všetko od sovietskych autorov, domáca a ruská klasika o tom, aký býval život pod psa a výber z „pokrokovej“ svetovej literatúry. Najčastejšie sa skloňovali mená Moliére, Goldoni,
Shakespeare, Schiller... Aj Jozef Kroner hral celý načrtnutý oblúk diel a viedli ho všetci režiséri, ktorí boli v súbore, aj kolegovia herci, ba príležitostne aj sám začínajúci herec bol režisérom. S kolegami naskúšal rozprávku V zakliatej krajine. Vyučený kreslič Kroner nakreslil aj scénu. Prvý a posledný raz. Potom už kreslil len vtipné obrázky do vlastných knižiek.