Keď 28 decembra 1895 zasadlo 35 Parížanov v Indickom salóne Grand Café v na Boulevard des Capucines číslo 14, aby si pozrelo predstavenie kinematografu bratov Lumierovcov, nik z nich netušil, že prežíva historickú chvíľu zrodu nového umenia. Veď aj Louis a Auguste Lumierovci brali svoj vynález z rezervou. Bola to pre nich väčšmi jarmočná atrakcia, technická novinka ako zárodok nového umenia. O niekoľko mesiacov neskôr keď im kinematograf vynášal 2000 Frankov denne, rozhodli sa pokračovať v nakrúcaní filmov. Svoju mienku o kinematografe však nezmenili.

Známa je odpoveď ktorú dal Antoine Lumiere otec oboch bratov Georgesovi Meliesovi, neskôr slávnemu autorovi fantasticko-magických filmov, ktorý chcel odkúpiť ich vynález za vysokú cenu: „mladý muž, tento vynález nieje na predaj a pre vás by určite znamenal istú záhubu. Istý čas ho bude možné využívať ako vedeckú kuriozitu, ale okrem toho žiadnu komerčnú budúcnosť nemá.“ O umeleckej budúcnosti filmu v tom čase nemohlo byť ani reči. Vynález Lumierovcov bol výslednicou úsilia mnohých nadšencov, vedcov, skúmateľov, ktorí pred nimi krok po kroku riešili rozličné technické prekážky a problémy. Pre nás je zaújmavé, že v rade predchodcov kinematografu má miesto aj popredný český filozof Jan Evangelista Purkyně, ktorý zostrojil prístroj zvaný kinesiskop. Uplatnil v ňom doteraz platnú rotačnú uzávierku. Bol jeden z mála, ktorí predpovedali vynálezu pohybujúcich obrázkov veľkú budúcnosť ako novému druhu umenia. Roku 1865 napísal: „Nadít se jest, že táto věc mistrností umělcú stane se zvláštním odvetvím výtvarného umenia, kde již nepostačí vytvořit jedinký moment činu sa vyvíjejícího, níbrž i celý děj i celé dějstvo.“ Hoci 28. december 1895 je všeobecne uznávaný ako začiatok histórie kinematografie a Lumierovci z a jej otcov, predsa len história filmu zaznamenala filmové predstavenia, ktoré sa konali nezávisle od Lumierocov aj v iných krajinách. V spojených štátoch amerických v tomto istom roku alebo začiatkom nasledujúceho predvádzali svoje filmy alebo kinematografické prístroje Le Roy, Latham a synovia, Armat a Jenkins, v Nemecku Auschütz a Skladanowski, v Anglicku Friese – Green, v cárskom Rusku Timčenko a v Poľsku Prószyński.

Nebudeme ďaleko od pravdy ak povieme, že 20. storočie očakávalo film ako svoje dieťa, a ak by s ním neboli prišli Lumierovci, určite by to bol niekto iný. Lumierovci svoj na vtedajšiu dobu dokonalý kinematograf, na ktorý získali 13. Februára 1895 patent č. 145 032, namierili na výjavy všedného dňa. Názvy ich filmov takmer úplne vystihovali dej ak už môžeme o nejakom vôbec hovoriť: Odchod robotníkov z Lumierovej továrne v Lyone, príchod vlaku na stanicu v la Ciotat, Postriekaný striekač, Rodinné raňajky, Demolácia domu, kúpanie v mori, hra s kartami a podobne. Boli to vlastne prvé dokumentárne filmy. Hoci sa diviakom pohyblivé obrázky veľmi páčili a ohromovali ich, neboli pripravený ich príjmať. Pri premietaní filmu príchod vlaku, v ktorom sa lokomotíva vynára spoza pozadia obrazu, je čoraz väčšia a prehrmí tesne pri kamere, v hľadisku pri premietaní neraz vznikla panika. Dodnes sa zachovalo 1200 archívnych snímok týchto tvorcov, do dejín kinematografie však natrvalo vošli predovšetkým dva. Už spomínaný Príchod vlaku a postriekaný striekač.

V prvej snímke máme možnosť vidieť nielen približujúcu sa lokomotívu, ale aj cestujúcich, ktorí čakajú na peróne. Raz sú filmovaní z veľkej vzdialenosti, inokedy v detaile či v polodetaile. Dnes nás to neprekvapuje, ale vtedy na to diváci pozerali z úžasom. Lumierovci vlastne položili základ filmového jazyka a vtedajší diváci sa museli naučiť porozumieť mu. Postriekaný striekač je filmom prerozprávaná krátka historka o záhradníkovi, ktorý polieva v parku stromy a trávu a akísi šibal mu pristúpi hadicu. Udivení záhradník si hadicu prezerá a keď ju má namierenú priamo na tvár silný prúd vody ho celého ostrieka. Ide o prvý filmový gag. Otvoril cestu mnohým komédiám, ktoré boli typické pre toto obdobie vývoja kinematografie. Postriekaný striekač je prvé filmové dielo nakrútené podľa vopred zostaveného scenára a aj s dramatickou zápletkou. Bratia Lumierovci príliš neverili v budúcnosť svojho vynálezu. Ale keď videli, že z tejto zábavy plynú celkom slušné zisky, rozhodli sa najímať si kameramanov a rozosielať ich po celom svete, aby mohli na filmový pás zaznamenať dôležité i menej dôležité udalosti na celom svete. A tak sa stalo, že ich kameramani nafilmovali roku 1896 v Moskve korunováciu posledného ruského cára Mikuláša II., zachytili jubileum anglickej kráľovnej Viktórie a iné udalosti, čím ich zachovali pre ďalšie generácie. Sú to vlastne prvé filmové spravodajstvá v dejinách kinematografie. Spočiatku sa filmy premietali len v kaviarňach a salónoch. Neskôr vznikali kiná, ktorým však tento dnes používaný názov nie veľmi pristane.

Obyčajne to boli búdy či jarmočné šiatre, ktoré sa dali prenášať a prichádzali za divákmi. Mnohé témy sa znova a znova nakrúcali v rôznych obmenách. Premietanie krátkych filmov, ktoré nemali viac ako 18 metrov, sa stalo najľudovejšou zábavou. Dĺžku filmu určoval objem cievky – zmestilo sa na ňu práve toľko suroviny. Spolupracovníci bratov Lumierovcov sa začali špecializovať. Napríklad Félix Mesguich premietal filmy a otváral nové kinosály. Promio, jeden z prvých kameramanov, sa zameral na hľadanie nových tém na filmovanie. Tu sa niekde začína špecializácia filmárskych povolaní. Oslnenie kinematografom postupne upadlo a po roku 1897, keď pri požiari Bazar de la Charité utrpelo zranenie niekoľko vážených Parížanov, od pohyblivých obrázkov odstúpili aj tí najhorlivejší. Skončila sa jedna etapa vývoja kinematografie, aby prepustila miesto druhej.
Obdobie najväčších úspechov nemého filmu (1918 – 1930)