Sergej Michajlovič Ejzenštejn (1890 – 1948)
O Sergejovi Ejzenštejnovi sa napísalo a stále sa píše mnoho kníh i odborných štúdií. Jeho teoretické práce dodnes ovplyvňujú teoretikov i praktikov filmu. Niet azda významnejšieho jazyka, do ktorého by neboli preložené.
Jeho filmy patria medzi najlepšie čo sa doteraz podarilo vytvoriť. Chareles Spencer Chaplin ho nazval filozofom kinematografie. „Neúnavne tvoriť, nebojácne hľadať. Smelo hľadieť do novej éry umenia, ktoré vzniklo preto, aby šírilo miliónom ľuďom veľkolepé myšlienky súčasnosti.“ Bolo krédom Sergeja Michajloviča Ejzenštejna. Celá jeho tvorba je dôkazom hĺbky a šírky sršiaceho talentu a obrovskej nadľudskej práce. Ejzenštejn pochádzal to zámožnej rodiny a tak mal možnosť získavať vzdelanie – študoval architektúru v Petrohrade. Keď prepukla Veľká októbrová socialistická revolúcia, ako devätnásťročný sa postavil na jej stranu a stal sa dobrovoľníkom Červenej armády. Na Akadémií generálneho štábu si doplnil jazykové vzdelanie – k piatim jazykom, ktoré už ovládal pridal Japončinu. Cez znalosť jazyka prenikol do japonskej kultúry a umenia, čo malo neskôr vplyv na jeho tvorbu. Na jeseň 1920 prišiel do divadla Prolekultu so zámerom tvoriť nové revolučné a avantgardné divadlo ako režisér a výtvarník. Od začiatku bol pod vplyvom pokrokových umelcov sústredených v skupine LEF, ku ktorej patril aj básnik Vladimír Majakovskij a divadelník Vsevolod Mejerchoľd. Ejzenštejn inscenoval dvanásť hier. Pre jednu z nich, aktualizovanú adaptáciu klasickej Ostrovského hry Aj chytrák sa spáli, naktútil 127 metrovú filmovú epizódu. Ejzenštejn definitívne prešiel k filmovému umeniu roku 1924 filmom štrajk. Hrdinom tohoto diela nebol jednotlivec, ale dav štrajkujúcich robotníkov zobrazených ako jeden organizmus.

Ejzenštejn tu po prvý rez použil montáž atrakcií, ktorej princíp koncipoval ešte v divadle Prolekultu. Montáž atrakcií je založená na konflikte protichodných obrazov, ktoré vytvárajú nový význam. Čím väčší je konflikt spolu zmontovaných záberov, tým silnejšie šokuje diváka. Napríklad veľkú scénu masakry robotníkov Ejzenštejn zostrihol do jedného celku s obrazmi zabíjania dobytka na jatkách. Štrajk bol pozoruhodným výstupom 26ročného umelca na filmovú pôdu. Kritik Ľubomír Linhart napísal, že sa v ňom „zračí proces prerodu z kukly divadelného režiséra na motýľa filmového tvorcu“. Píše sa rok 1925. Sergej Ejzenštejn sa svojím druhým filmom Krížnik Poťomkin, ktorý zobrazuje vzburu čiernohorských námorníkov roku 1905, stal takmer cez noc známym na celom svete. Na bruselskej svetovej výstavbe roku 1958 sa v hlasovaní o najlepší film v dejinách kinematografie umiestnil Krížnik Poťomkin na prvom mieste. Filmová skladba tohoto diela je príkladom špecifického vyjadrovania. Ejzenštejn rozvrhol film ako antickú tragédiu na päť častí.

Ako napísal anglický filmový teoretik Roger Mannvell, vyvrcholením celého diela je „najsugestívnejších šesť minút v dejinách svetovej kinematografie“ – scéna na odeských schodoch. Na vrchole schodišťa sa objaví oddiel vojakov a zhromaždený dav na schodoch, ktoré vedú do mora nemá kam utiecť. Vidíme ako vojaci s nasadenými bodákmi zostupujú v zovretom šíku po schodoch nadol. Ejzenštejn aby dosiahol väčší účinok montuje vedľa seba dav i kráčajúci múr vojakov. Detaily sa striedajú s polocelkami a celkami. Zábery bajonetov s tvárami z davu. Po schodoch poskakuje kočík s dieťaťom. Výstrel! Dieťa je mŕtve, žena ho berie na ruky a kráča oproti zostupujúcim vojakom a diváci už tušia čo ju čaká. Výstrel! Žena padá mŕtva z dieťaťom. Vojaci kráčajú ďalej.. Scény ktoré v skutočnosti trvali kratšie a prebiehali súčastne, sú vo filme predĺžené a oddelené. Ejzenštejn bol toho názoru, že nieje dôležité ukázať skutočný priebeh udalostí, ale odhaliť ich vnútorný zmysel. účastníkom masakry sa otrasný zážitok vidí nekonečne dlhý. V nasledujúcich rokoch Ejzenštejn spracoval reportáž Američana Johna Reeda do filmu Desať dní, ktoré otriasli svetom – na počesť. výročia VOSR – a nakrútil film Generálna línia o období kolektivizácie sovietskej dediny. V obidvoch týchto filmoch tvorca nahradil obraz človeka obrazom všeobecných pojmov, ktoré symbolizovali dobu. Hoci kritika bola filmami na jednej strane nadšená a vedela oceniť ich význam predovšetkým pre ďalší vývoj filmového umenia, na druhej strane vyčítala Ejzenštejnovi priveľký dôraz na formálnu stránku.

Aj divákovi sa filmy videli príliš zložité vo vyjadrovaný myšlienky, a tak nevzbudili taký záujem ako Krížnik Poťomkin. Po týchto neúspechoch Ejzenštejn so svojimi spolupracovníkmi. Kameramanom Eduardom Tissem a asistentom Grigorijom Alexandrovom odišiel na študijnú cestu najprv po Európe, neskôr do Ameriky, kde chcel nakrútiť film podľa románu Theodora Dreisera Americká tragédia. Po nezhodách s americkými producentmi odcestoval do Mexika, kde začal nakrúcať veľkú filmovú fresku o mexickej civilizácií Nech žije Mexiko. Nebolo mu dopriate dokončiť tento film. Z nakrúteného materiálu dal producent Sol Lesser zostrihať film nad Mexikom hrmí. Zo zvyšného materiálu roku 1941 zostavila Ejzenštejnova americká asistentka Marry Setonová stredometrážny film Čas na Slnku. Po vyše dvadsiatich piatich rokoch sa Ejzenštejnovmu americkému žiakovi podarilo archívne spracovať všetko, čo z mnoho tisíc nakrútených metrov ešte zostalo. Po týchto udalostiach sa Ejzenštejn vrátil do Moskvy a venoval sa pedagogickej činnosti a písal teoretické práce. Nakrútil film Alexander Neveský – historický obraz z polovice 13. storočia o kniežati, ktorý zjednotil Rusko v boji so švédskymi rytiermi. Film symbolizoval boj proti nastupujúcemu fašizmu. Ejzenštejnov dvojdielny film Ivan Hrozný na príklad e cára poukazuje ako moc vplýva na charakter človeka. Kontrastmi svetla tieňa, štylizovanými pohybmi hercov, obdivuhodnými obrazovými kompozíciami sa mnohé scény v tomto filme podobajú výtvarným dielam. „V interiéroch Kremľa podobných labyrintu pohybujú sa postavy filmu často v štýle vážnych a zamyslených ikôn...“ napísal Ulrich Gregor a Enno Patalas v Dejinách filmu. Hlavnú úlohu skvele stvárnil Nikolaj Čerkasov.