Najväčšie úspechy holandského maliarstva sú späté s menom Jana Vermeera van Delfta ( 1632 – 1675 ) tento maliar dlho pracoval na každom obraze a prepracovával ho nadmieru starostlivo. Charakterom svojich námetov sa Vermeer od iných holandských žánristov skoro nelíši, avšak prostým výjavom zo života patricíjských domov dokáže dať veľký symbolický význam a politické zafarbenie. Obľúbeným motívom Vermeera je jedna alebo niekoľko postáv v interiéry zaliatych slnkom. Mäkká lyrická nálada príbytku, typická pre iných holandských žánristov , prechádza u Vermeera do pocitu hlbokého kľudu, prekrásnej harmónie, ktorou umelec postihuje v pokojne plynúcom toku ľudského života. K najlepším žánrovým obrazom Vermeera patrí „ Dievča čítajúce dopis“, „Dievča s džbánom mlieka“, „ Dievča s pohárom vína“ a „ Umelcov ateliér“.

Aj v krajinárstve povedali holandskí majstri významné slovo. Títo majstri zobrazovali konkrétne prírodné motívy. Prostú holandskú krajinu – pomalé rieky s mestami a osadami na nízkych brehoch, tiché prieplavy, vysoká obloha, skoro vždy pokrytá šedými oblakmi – zobrazovali Jan van Goyen ( 1596 – 1656 ) a Salomon van Ruisdael ( asi 1600 -1670 ) . Osamelé lesné zákutia a opustené vodné mlyny zobrazoval Meindert Hobbema ( 1638 – 1709 ). Zvláštnym, práve pre Holandsko typickým žánrom boli obrazy predstavujúce more.

Najväčším majstrom holandského krajinárstva bol Jacob van Ruisdael ( 1628 – 1682 ) . S rovnako hlbokým precítením maľoval epické rovinaté krajiny, divoké krajiny so zámkami a rozvalinami, zaľudnené námestia i zasneženú dedinku, rozbúrené more i lesné húčtiny, piesočné duny, i horské krajiny s vodopádmi.

Reálne pojatie veci a umenie vidieť za každým, i tým najobyčajnejším predmetom všedného života človeka, ktorý za ním stojí je pre holandských maliarov typické. Práve to im umožnilo, aby dokonca aj pri zobrazovaní neživých premetov vytvorili poetické obrazy. Najväčší majstri raného holandského zátišia Pieter Claesz ( asi 1597 – 1661 ) a Willem Claesz Heda ( 1594 – 1680 ) v súlade s prostým vkusom svojej doby zobrazovali skromné „raňajky“ stôl pokrytý bielym obrusom a na ňom koláče, alebo šunka , bochník chleba a cínový džbán; ich obrazy sú ladené v nenápadnej hnedošedej tónine. V druhej polovici storočia vystriedali tieto zátišia „ raňajky“ Abrahama van Beijerena ( asi 1620 – 1690 ) a Willema Calfa ( 1622 – 1693 ), ktoré sú voľbou predmetov i prevedením veľmi skrášlené.

Rembrandt
Vrcholom holandského realizmu je tvorba Rembrandta. Ideový obsah a jedinečné umelecké majstrovstvo, ktorým sa vyznačujú jeho obrazy radí Rembrandta medzi najväčších predstaviteľov svetového umenia. Je rovnako veľký ako maliar i ako majster rytiny a kresby.

Rembrandt Harmensz van Rijn sa narodil roku 1606 v Leidene, v rodine majiteľa mlyna. Prvé roky jeho umeleckej dráhy boli poznamenané hľadaním tvorivej individuality. V roku 1632 odchádza do Amsterodamu – do strediska kultúrneho života. V „Hodine anatómie doktora Tulpa“ , čo mu prinieslo veľký úspech, rieši Rembrandt novým spôsobom skupinový portrét, v ktorom všetky osoby spája jednota činu. Rembrandtova sláva rastie , do jeho ateliéru prichádza veľa žiakov. Tridsiate roky patria k najväčším životným úspechom Rembrandta; okrem obrazov na biblické a mytologické námety maľuje na objednávku obrovský počet portrétov, dosť sa zaoberá technikov leptu a kreslenia. K najlepším výtvorom z 30tich rokov patrí „Danae“, kde tradičná mytologická postava nadobúda prekvapujúcu životnú pravdivosť. Vytvára sa maliarsky štýl umelca, v ktorom hlavnú úlohu hrajú kontrasty svetlá a tiene.

Na začiatku 40tich rokov dochádza v Rembrandtovej tvorbe k prelomu: umelec sa zbavuje niektorých rysov obmedzenosti, ktorými sa vyznačujú jeho rané práce, a prehlbuje sa jeho realistická metóda. Typický je v tomto smere prípad s jeho známym obrazom „Nočná stráž“.

Rembrandt vo svojom skupinovom portréte strelcov z roty kapitána Banninga Cocqa, zlomil všetky tradície. Namiesto série dôstojne sediacich postáv skomponoval scénu na ulici, plnou realizmu a neobyčajnej poézie, slávnostné vystúpenie strelcov uprostred mestského zástupu, prilákaného touto udalosťou.

V dielach zo 40tich rokov sa Rembrandt obracia k svetu prostých a chudobných ľudí – a práve v tomto prostredí nachádza vysokú mravnú ušľachtilosť. V takých obrazoch ako „Svätá rodina“ alebo „Milosrdný samaritán“ sú výjavy z evangélia , zobrazované ako výjavy z každodenného života. Týmto smerom sa vyvíja i Rembrandtova grafika. V známom lepte „Kristus lieči chorých“ sú proti samoľúbym farizejom postavení chudobní a trpiaci.

Posledných 20ať rokov patrí k najtragickejším v živote Rembrandta. Umelcov majetok a jeho zbierky boli rozpredané v dražbe. Avšak práve v týchto rokoch dosahuje Rembrandtovo umenie vrchol. Monumentálnosť postáv, hlboký pohľad do vnútorného sveta človeka a svojou energiou prekvapujúca maľba založená na harmónií načervenalých a nahnedlých tónov ktoré, ako sa zdá, vyžarujú z vnútra – také sú rysy jeho pozdného umenia. K najlepším dielam tej doby patrí „Assur , Haman a Esther“, „Dávid pred Saulom“ a i.. V tých rokoch taktiež vytvára Rembrandt svojou historickou kompozíciou „spiknutie Iulia Civila“ , plnou hrdinnej sily proti rímskej nadvláde.

Vo svojich portrétoch v neskorších rokoch , sa Rembrandt zameriava len na určitý psychologický aspekt, ktorým podáva obraz celého duchovného života človeka. Majster sa veľakrát vracal k jednému a rovnakému modelu a predsa vždy v ňom nachádzal čosi nového, jedinečného. Tak napríklad Rembrandt vytvoril cez sto autoportrétov. K najlepším portrétom patria Bruyningha, purkmistra Sixa, druhá umelcova žena Hendrickje Stoffels a jeho syn Tito pri čítaní.

Finále Rembrandtovej tvorby jeho známe plátno „Návrat strateného syna“ – ohromuje hĺbkou ľudského citu. Smrť veľkého majstra v roku 1669 prešla úplne bez povšimnutia.

K nemnohým žiakom , ktorí si osvojili vysoké zásady Rembrandtovho realizmu, patril Carel Fabritius (asi 1622 – 1654 ) , ktorý predčasne zomrel a Aert de Gelder ( 1645 – 1727 ) .

V poslednej štvrtine 17. storočia nastáva obdobie úplného úpadku holandského umenia.