Za viac ako pol druha storočia dobyla fotografia svet. Zázrak, ktorým je zachytenie momentov života na obrázkoch, nestratil dodnes nič na zo svojho čara. Sotva existuje oblasť života, v ktorej by fotografia nehrala dôležitú úlohu. Fotografiami navždy zachytíme nenávratne okamihy, ktoré sú zároveň informačným zdrojom a výrazom kreatívnych nápadov. Francúzsky maliar Paul Delaroche po zverejnení vynálezu fotografie údajne povedal: ,,Odteraz je maliarstvo mŕtve.” Delarocheov výrok historicky nie je overený. No jeho obsah presne naznačuje nádeje a obavy spojené s vynálezom nového spôsobu zobrazovania, ale aj všeobecné myslenie, ktoré fotografický obraz od jeho vzniku zaraďovalo do veľmi úzkych súvislostí s výtvarným umením.

Už dávno pred vynájdením fotografie poznali maliari princíp fotografickej projekcie: svetlo, ktoré dopadá cez malú dierku do zatemneného priestoru, zanecháva na protiľahlej stene obraz scény prebiehajúcej pred dierkou – postavený na hlavu. Tento jav známy a využívaný už od neskorej renesancie má latinský názov ,,camera obscura” (tmavá komora). Neskoršie sa používali optické šošovky čím sa dosiahol ostrejší obraz a pomocou zrkadiel sa privádzal na ľubovoľné miesto. Problém ktorým sa odvtedy zaoberali vynálezcovia a nadšenci , spočíval v snahe o trvalé konzervovanie premietaného miznúceho obrazu bez toho, že by sa musel namáhavo obkresľovať. Takmer súčasne sa podarilo trom vynálezcom využiť citlivosť strieborných solí na svetlo, a tým zachytiť obraz komory. Dnes ich označujeme za otcov fotografie. Sú to Nicéphore Niepce, William Henry Fox Talbot a Louis Jacqes Mandé Daguerre. Na nimi objavenom princípe sa v priebehu 160 rokov, ktoré od vtedy uplynuli, vlastne takmer nič nezmenilo. Aj naďalej sa obraz, ktorý sa tvorí optickým systémom dopadajúcich svetelných lúčov, zachycuje vo fotoaparáte na svetlo citlivý nosič a vyvolá sa chemickou cestou (v súčasnosti aj elektronicky.) K objavu fotografie prispeli aj svetelné experimenty s perspektívou tzv. diorámy a taktiež aj rozvoj polygrafie a reprodukčných technik. V žiadnom prípade sa nedá zdôrazňovať podiel jedného odboru pred druhým pretože fotografia je vynález naozaj univerzálny, patriaci celej civilizácii. Prvé zábery naozaj vzbudili veľký ohlas, ale k pravému prekvapeniu došlo až vtedy, keď sa na citlivej ploche dageurrotypu objavila ľudská podoba. Človek sa vynára z tmy ako mytologická medúza.

Nastavené zrkadlo uchováva obraz a ten je vernejší než najdokonalejšia miniatúra. Je jasné, že maliari miniatúr už nemôžu konkurovať novému vynálezu a hromadnému dopytu. Spočiatku bola fotografia akousi hrou, magickým vynálezom, ktorý priťahoval, ale súčasne aj odpudzoval. Fotografia hľadala svoje miesto v hierarchii hodnôt, nebola to len záležitosť patentu. Nový fenomén sa musel odlíšiť od iných výtvarných disciplín, vytvoriť si vlastnú estetiku. V tom čase sa význam fotografie stále rozširuje, mýtus dostáva civilnejšiu podobu. Fotografia sa podriaďuje dobovej elegancii, móde a luxusu a taktiež pribúda obrazové spravodajstvo v tlači. V roku 1806 vynašiel Angličan William Hyde Wollaston ďalšie zariadenie – pomôcku na kreslenie portrétu, ale aj krajiny, tzv. cameru lucidu, svetlú komoru. Zariadenie nemalo žiadnu komoru či skrinku. Bol to vlastne sklenený hranol pripevnený teleskopickým nosným ramenom na kresliacu podložku.
Zariadenie bolo ľahko prenosné a umožňovalo najmä cestujúcim maliarom prekonávať ťažkosť perspektívy, proporcií a tvarov. Wollaston neskoršie dodal Nicéphorovi Niepceovi hranolovú šošovku na správne smerovanie svetla na citlivú vrstvu. Pomôcky s jednoduchšími či zložitejšími mechanizmami uľahčujúcimi proces kreslenia pretrvávali ešte aj potom, keď sa už fotografia všeobecne rozšírila. Počiatočný vývoj fotografovania brzdili dva základné faktory: nízka svetelnosť objektívov vtedajších prístrojov a nízka citlivosť používaných svetlocitlivých materiálov. Expozičné doby boli adekvátne tomu extrémne dlhé.

Prvá Niépceova fotografia bola napríklad exponovaná až osem hodín čo znemožňovalo fotografovanie pohybujúcich sa objektov a kládlo prekážky aj atraktívnej portrétovej fotografii. Problém dlhých expozícií mohol byť odstránený len radikálnym zdokonalením optiky prístrojov, alebo kvality materiálov. Na cestu zdokonalenia optiky sa vybral a dosiahol mimoriadny úspech spišskobeliansky rodák Jozef Maximilián Pezval, ktorý skonštruoval prvý použiteľný portrétový objektív, ktorý aj pri vtedajších materiáloch umožňoval kvalitné portrétovanie. Expozičné doby sa pri použití Pezvalovho objektívu odrazu skrátili pod jednu minútu, čím sa otvorila cesta nielen k snímaniu portrétov, ale zároveň aj k nevídanému rozmachu fotografovania, ktorý v podstate trvá dodnes. V prvých desaťročiach 19. storočia bolo pri každej forme zobrazovania ešte nevyhnutné ručné kreslenie spojené s potrebnou dávkou talentu. To sa stalo bezprostredným popudom na to, aby sa spojili skúsenosti z výskumu chemických účinkov svetla s výsledkami výskumu jeho ovládania optickou sústavou. Toto spojenie viedlo k objaveniu princípu prvých podôb fotografie ako spôsobu vytvárania obrazu nie pomocou rúk, ale svetla.