Krása fotografie je z toho istého rodu ako krása aeroplánu, alebo transatlantického korábu, či elektrickej žiarovky. Je dielom stroja a zároveň ľudských rúk, ľudského mozgu, ale aj ľudského srdca. Ochromujúca samozrejmosť týchto slov je názorným dôsledkom nového spoločenského postavenia fotografie. Stáva sa kľúčovou súčasťou avantgardnej koncepcie moderného umenia. Je spolutvorkyňou funkcionalizmu, novej myšlienkovej orientácie spojujúcej pojem krásy a účelovosti.
Do novej podoby fotografia dozrieva aj v oblasti spoločenskej analýzy, kritiky a na poli hromadnej komunikácie. V Nemecku sa rodí internacionálne pôsobiace hnutie robotníckych fotografov vystupujúcich ako politická sila, ktorý obrazový sociálne kritický materiál využíva pre propagáciu ľavicových revolučných myšlienok. Aj v Maďarsku sa presadzuje podobné hnutie vedené skupinou Sociofoto. V tom čase dochádza k hľadaniu nových výrazových ciest vo všetkých oblastiach tvorivej činnosti prakticky vo všetkých kultúrne vyspelých krajinách. Duchovné a umelecké hnutie spoločensko-politicky revoltujúceho sveta v dobe medzi dvoma svetovými vojnami zrodilo modernú fotografiu. Fotografii, ktorá sa naučila morfologii a sintaxi reči, ktorá jej umožňuje spoznávať prostredníctvom zachytávania a spoznávania reality za touto realitou. Reči, ktorá navždy umožňuje vyjadrovať myšlienkový a pocitový svet človeka.

Druhá svetová vojna poznačila radikálne nielen osud fotografov, ale aj osud fotografie. V najtragickejších okolnostiach preukázala potrebu i životaschopnosť druhu, ktorý sa sformoval čosi pred desaťročím – fotografickej reportáže. Na frontoch ju vytvárali stovky fotografov, ktorí opustili zamestnanie v novinách, agentúrach či fotografických ateliéroch a nastúpili k jednotkám pešieho, leteckého či námorného vojska a postupne do partizánskych útvarov. Fotografisti, ktorí sa na frontoch stretávali s utrpením, násilím, bolesťou a smrťou, si po skončení vojny odniesli do života zvýšenú citlivosť voči ľudskej biede a útlaku. V bezprostrednom povojnovom období vytvárali obrazové mozaiky o krajinách, ktorými sa prehnali fronty, o rozborených domoch o prúdoch zajatcov vracajúcich sa domov, o deťoch bez rodičov.
V povojnovom období vyzrievali tvorivé koncepty a programové orientácie aj v iných oblastiach fotografie. Vzrast ilustrovanej tlače podnietil rozmach reklamnej a módnej fotografie čím vo vtedajšom období nastal rozvoj a rozmach farebnej fotografie. To sa inšpirujúco odrazilo v návrate záujmu fotografistov o štylizovaný a experimentálny obraz. Jeho funkčné, úžitkové uplatnenie v propagačných disciplínách sa stalo živým podhubím pre výskumy a novátorské riešenia tvaru a štýlu, a to aj pre voľnú tvorbu. Fotografisti nadviazali na hľadanie a objavy dvadsiatych a tridsiatych rokov, na širokú škálu štylizačných a kompozičných prostriedkov poskytovaných úpravou gradácie a farby, viacexpozíciou, montážou či kolážou. V osobitnej šírke sa výtvarná fotografia udomácnila v tvorivých programoch amatérov. Tie v rámci UNESCO vytvorili roku 1951 Medzinárodnú federáciu umeleckej fotografie, ktorá sa stará o rozvoj tvorby usporadúvaním súťaží a výstav.
Fotografisti od šesťdesiatych rokov vkladajú do zobrazovaných udalostí svoj osobný výraz.

Prevláda tematika prírody a človeka, fotografia čím ďalej tým viac sa presadzuje aj do reklamy a spravodajstva. Je treba pripomenúť, že vďaka rozšíreniu fenoménu fotografie v reklame a spravodajstve, zvyklo si na ňu publikum do takej miery, že sa mohla stať súčasťou jeho existencie, ako iných tradične zobrazovacích prejavov. Fotografia dokázala, že je skvelým prostriedkom na komunikovanie so svetom. Že realitu nielen registruje, že jej hlavnou ambíciou už dávno nie je čo najvernejšia kópia sveta, ale jej hlavnou túžbou je dialóg so svetom. Autori, ale aj publikum, ktorí spoločne rozhodujú o tom, kam a ako sa posunie fotografia, kladú dôraz na správu o svete. Akoby opäť nastala doba komunikácie a posolstva. Pritom sa to týka nielen fotografie. A obavy z toho, že v súčasnosti, na rozdiel od umenia na konci 19. storočia sme v situácii, keď sa umenie úplne zmenilo na zábavu a nikto ho už neberie vážne, lebo je len jedným z rozptýlení zrovnateľným s krátkodobým hudobným hitom, alebo konskými dostihmi, nie sú síce bezdôvodné, ale ani nie sú úplným vystihnutím situácie. Niet sporu o tom, že obavy z degradácie umenia na show, na zábavu, ktorá skôr uspáva než scitlivuje vedomie, nie sú bezdôvodné. Avšak zdá sa, že skôr než len trpne registrovať príznaky zmeny, je nevyhnutné podporovať tie prejavy, ktoré rezignujú na rýchly a prelietavý efekt, ale usilujú sa udržať tvorbu v rovine posolstva, v rovine komunikácie, ktorá túži po porozumení, po hlbšej orchestrácii obrazu sveta, po jeho citlivejšom vnímaní. Z bohatého spektra fotografických žánrov a druhov sa najmä dokumentárna tvorba usiluje o napĺňanie týchto maxím. Vždy však dominuje túžba po správe o stave vecí. Pre dokumentárnu tvorbu bol rozhodujúcim odklon od žurnalistiky, objav, že aj vo fotografii je možné manipulovať s obrazom udalosti.