2. Významní predstavitelia rímskeho stoicizmu.
2.1. Lucius Annaeus Seneca ( 4 p.n.l. – 65 n.l. )
Životopis:
Narodil sa v španielsku v Cordóde, v známej rodine Marka Annaea Seneky. Najprv sa sám učil rétorike, no neskôr študoval filozofiu ako pokračovateľ gréckeho stoika Poseidónia. ”Tridsiate roky, v ktorých ho zastihujeme v Ríme ako mladého, vzdelaného a oslnivo výrečného senátora a advokáta, spadla už do doby, keď sa konštitučný princíp začal meniť na vojenskú diktatúru s dusivou atmosférou a s narastajúcim podozrievaním a udavačstvom. Atmosféra, v ktorej ľahko dochádzalo k likvidácii nepohodlných vyčnievajúcich ľudí.7 ” A tak stačila jedna jeho mimoriadne vydarená reč na to, aby podráždil cisára Caligulu do takej miery, chcel dať Senecu zabiť. Nakoniec z toho upustil, no ako nastúpil na trón Claudius, dostal sa do nemilosti znova.

Tento krát bol obvinený Claudiovou manželkou Messalinou, za styky s dcérou zavraždeného Caligulu- Livillou. Senát ho odsúdil k smrti, no Claudius sa zaňho prihovoril, a tak bol ´iba´ na osem rokov vyhostený na Kostariku. Vrátil sa roku 49 pričineným Livillinej staršej sestry Agripinny, ktorá sa stala manželkou Claudia. Seneca sa stáva vychovávateľom jedenásťročného Agripinnynho syna Nera. Kariéra sa mu začína však až keď Nero vo svojich šestnástich rokoch nastupuje na trón a Seneca sa stáva Rímskym štátnikom. Získava moc nad impériom a vďaka Nerovej priazni nadobúda veľké majetky. No Agripinnina dravosť po moci a Nerove narastajúce výbuchy vášní spôsobujú, že sa Seneca uťahuje do súkromia. Ale v roku 65 pod Nerovým nátlakom, spáchal samovraždu.

Seneca bol plodným autorom nie len ako filozof, ale aj ako dramatik. Je autorom deviatich tragédií didaktického obsahu a jednej historickej drámy. ”K jeho filozofickému dedictvu patrí niekoľko rozpráv (označených ako Dialógy), osem kníh diela Otázky prírodnej filozofie, 124 Listov Luciliovi a mnoho pojednaní , z ktorých sa dochovali úryvky. 8” Najväčšmi ho však preslávili moralistické práce, aj vďaka jeho zrozumiteľnému a populárnemu štýlu písania. Najväčší záujem má o problémy morálky a skoro zabúda na logiku a teóriu poznania.

Postoj k bohom a k životu:
Rozvíja učenie materialistického monizmu vo všetkých častiach filozofie. Podľa jeho učenia je všetko telesné. Teda všetko je teplým dychom, t.j. ohňom. Fyziku ohňa preberá od Herakleita ako aj periodické opakovanie ohňa (svetového požiaru). Bohov považuje rovnako ako ľudské duše za telesných. Duša je výronom najvyššieho ohňa a stúpa k najvyššiemu ohňu. U mudrca sa tento výstup uskutočňuje vedome, v prírode nevedome. Boh, príroda a osud sú totožné (panteizmus) a človek si tieto prírodné zákony uvedomuje, a tak sa stávajú jeho slobodnou vôľou. Na svete nie sú možné žiadne náhody, lebo všetko pochádza od boha. Aj katastrofy sú pokladané za náhodné iba kvôli našej neznalosti. A s týmto poznaním dokáže človek prijímať svoj osud zmierene, a tak nepoštvať proti sebe boha. Boh sa zároveň podľa neho otcovsky dohliada na ľudstvo. Telo je väzenie duše, ktorá sa až po smrti oslobodzuje. Rozum pochádza od boha. Zdôrazňuje aj potrebu brzdiť vášne a snažiť sa o cnosť. Z tohto je jasné prečo bol Seneca tak blízky kresťanom, dokonca vznikla aj povesť, že mal styky so sv. Pavlom.

Postoj k smrti:
Smrť chápe, ako stoik, a teda, že je úkonom prírody a máme ju prijať odovzdane. Žije v dobe častých vojenských konfliktov, kde umierajú mnohí mladí vojaci. Niektorým ich matkám píše utešujúce listy, kde sa pýta, ako môžu vedieť, že smrť bola pre ich synov najväčším zlom a ako môžu vylučovať, že práve tá smrť bola pre nich naopak- dobrom. Či vedia, či by sa mali, lepšie keby prežili. I keď pripúšťa istú neprirodzenosť v tom, že matka prežije svoje dieťa a tiež berie ohľad na ich žiaľ, k smrti sa nestavia negatívne, ale ako k prirodzenej súčasti života, či prírody. Ako stoik sa domnieval, že ak prídu beznádejné komplikácie, ktoré vznikajú v životných rozporuplných situáciách, má filozof odísť dobrovoľne zo života. Sám tento príkaz uskutočnil a spáchal sebevraždu, i keď až na Nerov príkaz. V tomto prípade však jeho splnenie zodpovedalo Senecovmu vlastnému vnútornému rozhodnutiu.

Postoj k druhým:
Všetci ľudia sú si rovní, dokonca aj zločinci. ”Súčasne však Seneca prehliadal otrokov, lebo pokladal za ponižujúcu každú remeselnú prácu vzhľadom k jej nutnej utilitárnosti a pripúšťal iba duchovnú tvorbu ako jedine slobodnú.9” No vo vzťahoch k druhým odsudzoval hnev a vyzýval k láske a k odpúšťaniu. Propagoval milosrdenstvo a lásku k blížnemu. Vo svojich dielach s etickou tematikou sa v značnej miere zaoberá dobrosrdečnosťou, a všetkými situáciami, ktoré pri nej môžu nastať. Často býva reakciou na dobrý skutok nevďačnosť. Za hlavné príčiny nevďačnosti označil: prehnané sebavedomie, chamtivosť a závisť. Svoju úlohu zohráva aj to, komu sa rozhodneme dobročinnosť preukazovať.