Postoj k sebe (sebavýchove) a k druhým:
Za najdôležitejšie pokladá, aby sa človek naučil prijímať svoj životný údel a aby sa nepriečil prírode. Pretože všetko čo sa deje, deje sa spravodlivo a nespokojnosť s akoukoľvek životnou udalosťou je vlastne odvrátením sa od prírody. Avšak aj ťažký osud je treba prijímať z vlastnej vôle a dobrovoľne, nikdy nie z donútenia a s hnevom. Zmier s osudom považuje za základný krok k duševnému vyrovnaniu.

Duša sa znižuje, aj sa odvracia od niekoho z ľudí, alebo sa dokonca odvracia proti nemu s úmyslom mu uškodiť, ako to robievajú duše rozhnevaných. V jeho diele je veľmi silno cítiť lásku k blížnemu, ku ktorému je vždy zhovievavý a láskavý. Všetky vady ako sebectvo, domýšľavosť a závisť pokladal za neznalosť dobra a zla. No na takýchto svojich blížnych sa nikdy nehneval, lebo to by bolo proti prírode a proti myšlienke všeľudského bratstva. Tak ako bol k druhým zhovievavý a chápavý, na seba bol prísny. Kládol dôraz na osobnú- vnútornú silu jednotlivca. Jeho osobnú skromnosť vystihuje citát: ”Prijímaj skromne, zriekaj sa bez reptania!14 ” Detinské sa mu zdalo aj pachtenie za slávou a chválou. Veď chválou sa nestáva nič horším ani lepším. No a sláva je malicherná a nestála. Ľahko príde, ľahko aj odíde, a posmrtná sláva nemá väčšej hodnoty. Aj ľudia, ktorý takto po smrti niekoho uctievajú, raz umrú. A z hľadiska večnosti to je iba nepatrný okamih. Takže sláva ani chvála nemajú cnostnej hodnoty.

Odsudzuje aj pokrytectvo, lož a pretvárku.
Človek musí dbať i to, čo a ako koná. Nemá význam, ak koná svoje skutky bez zreteľu na cieľ, iba tak nedôsledne. Vyplýva z toho, že mať cnostný cieľ je niekedy dôležitejšie ako skutok sám. No bezprávia sa často dopúšťa aj ten, kto niečo nerobí, nie iba ten kto niečo robí. Musíme sa aj vždy zamýšľať, či sú naše reči aj skutky, naozaj nutné. Ak tie v skutočnosti nepotrebné vylúčime, budeme mať viacej voľna a menej nekľudu.
Bezpečne nás môže viesť životom iba filozofia, a jej úlohou je aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošami, vášňami a inými necnosťami. Ak človek zatúži sa uchýliť do pokojných miest a nájsť vnútorný pokoj, je celkom zbytočné vyhľadávať opustené miesta. Pretože každý sa môže uchýliť do seba, do svojej duši. Veď kde inde je taký nerušený útulok, hlavne keď má v sebe pravé hodnoty, do ktorých iba nahliadnutie spôsobí pocit dokonalej pohody. A práve ten je pocit mravnej usporiadanosti.