”Kinetické umenie je tendencia v umení 20.str, prípadne súbor umeleckých prejavov, ktorých hlavnou vyjadrovacou kategóriou je pohyb.”/Slovník.., Profil/ Používa sa ako súborný pojem označujúci umelecké prejavy využívajúce spoločne s pohybom aj pojem svetla (vtedy vzniká svetelné umenie) a zvukovými efektmi, ktoré zrušili tradičné delenie umeleckých druhov, smerom k ich kvalitatívne novej syntéze, programovo využívajúce poznatky a výdobytky vedecko-technického pokroku. Umelecké dielo je pritom priamou reakciou na rýchlosť a pokrok doby. Tento smer sa snaží prekonať tradičnú statickosť umeleckého diela rozvinutím dynamických prvkov, či už reálnych alebo iba iluzívnych. Umenie obohacuje o ďalší rozmer, ktorý mu bol podľa všeobecnej mienky dovtedy upieraný- časový rozmer.
V širšom slova zmysle sa pod pojmom kinetického umenia rozumejú umelecké diela disponujúce skutočným pohybom (umelým- viazaným na zdroj energie, alebo prirodzeným- viazaným na prírodný fyzický podnet) i diela vyvolávajúce dojem iluzívneho pohybu (op art), alebo aj virtuálne pohyblivé objekty dovolávajúce sa spoluúčasti diváka.

”V užšom zmysle slova sa termín kinetické umenie viaže len na pohybujúce sa diela, čo sú mobily, kinetické a svetelno-kinetické objekty a prostredia.” /Slovník.., Profil/ Mobily, teda kinetické objekty sa pohybujú buď pod pôsobením vonkajších faktorov (vďaka pôsobeniu vetra, vody a energii magnetického pola), alebo skrytým mechanizmom (sú napojené na rôzne motory a motorčeky- Otáčavé disky Marcela Duchampa a Muž s kladivom Johnatanna Borofskeho) Do pohybu však môžu byť uvádzané aj divákom, ktorý sa tým stáva aktívnym pri spoluvytváraní diela. Konštrukcia kinetických objektov je založená hlavne na technických princípoch, vzácnejšie na maliarskych, či sochárskych prostriedkoch. Termín mobily v tomto význame prvýkrát použil Nuam Gabo a Antoin Pevenser (Realistický manifest 1920), kde ako prvý nastolili problém kinetických rytmov- nového časopriestorového fenoménu a súčasne predpovedali syntézu umení.

Duchamp definoval pojem mobil ako závesné dielo, vznášajúce sa rovnovážne v priestore a chvejúce sa pri najmenšom závane. Kinetické umenie dosiahlo veľký rozmach hlavne na začiatku 50.rokov.
Tinguely sa snažil o stvárnenie pohybu v jeho čistom tvare a to keď prichytil rôzne materiály kliešťami, ktoré boli poháňané motorom. Tie vytvárajú rotačný pohyb veľkej rýchlosti, pod ktorého vplyvom vzniká optické odhmotnené vlnenie. Kinetickému umeniu sa venovala parížska skupina GRAV, skupina Zero, ako aj výrazné umelecké individuality ako V. Vasarely, N. Schöffer a A. Calder. V. 60. rokoch sa v kinetickom umení objavila línia, v ktorej umelci pracovalia s pohybom farebného svetla. Diela, v ktorých sa využíva premietanie svetla, svetelný odraz alebo svetelná polarizácia bývajú zahrnuté pod užší pojem svetelno-kinetické umenie (N. Schöffer, M. Dobeš)..