Technika: Na povrch múrov maliar nahodil vrstvu malty (piesok s váponom). Maľba sa realizovala na túto čerstvú omietku (fresco- čerstvý), z čoho vznikol názov freska. Dielo bolo nerozlučne spojené s architektonickou štruktúrou, a tak sa muselo tvoriť na mieste. Aby sa zabránilo poškodeniu, postupovalo sa vždy od hora a pripravovala sa len taká plocha, ktorá sa dala pomaľovať za deň.

Farebné pigmenty rozpustené vo vápennej vode sa potom nanášali na ešte vlhkú omietku. Pri vysychaní chemická reakcia spojila farbu s podkladom. Nevyhnutnými
vlastnosťami boli presnosť a rýchlosť, lebo maľbu nebolo možné nijako upravovať. Niektoré farby, ako azúrovo-modrú, rumelku alebo sivozelenú, vápno zničilo, preto sa nanášali a secco (na suchú omietku) vďaka gleju za základe vajec.

Objednávateľ  a účel stavby: Kaplnku dal ju postaviť bohatý a vplyvný padovský mešťan Enrico degli Scrovegni, ako súčasť rodinného paláca. Celú stavbu okrem
oltárnej časti vymaľoval okolo r. 1305 Giotto, ktorého si Enricko všimol pri práci na freskách v padovskom kostole San Antonio. Enricov zámer si rýchlo našiel neprajníkov. Giotto ešte ani prácu nedokončil a už vznikol spor medzi Enricom a jeho susedmi- augustínskymi mníchmi, ktorý sa obávali konkurencie svojho kostola. Stavba sa im javila na účely súkromnej kaplnky priveľká a jej výzdoba Giottovými maľbami príliš prepychová. Kaplnka je postavená skôr na počesť Scrovegniho ako na počesť Boha a viac sa podobá na verejne prístupný kostol ako na rodinnú kaplnku, tvrdili mnísi celkom oprávnene. Giottov koncept výzdoby sa zhodoval s obraznými cyklami, ktoré v tom čase zdobili mnohé kostoly žobravých reholí. Vyobrazenie donátora sa nachádza v kompozícii Posledného súdu a možno sa zaoberá otázkou, či sa dá  spása kúpiť, pretože Enricko kľačí pred Máriou a dvoma ďalšími sväticami. Odovzdáva im model svojej kaplnky, ktorú nesie augustiánsky mních. Rodina Scovegniovcov patrila k vrstve obchodníkov a podnikateľov, ktorej sa okolo roku 1300 darilo najmä v severnom Taliansku. Majetok nadobudli vďaka
úžerníctvu. Úžera bola považovaná za hriech, a preto aj Dante umiestnil otca Enrica Scrovegniho (zomrel v 1289) v božskej komédii do siedmeho pekla, medzi úžerníkov.   

Rozčlenenie:   Architektúra tejto kaplnky, pokrytej polkruhovou klenbou, poskytovala Giottovi veľkú voľnosť pre komponovanie svojich fresiek. Najdlhšie steny kaplnky delí Giotto na štyri horizontálne pásy. V páse pri podlahe imituje mramor, v maľovaných výklenkoch sú zobrazované monochrómne (jednofarebné) postavy cnosti a neresti, ktoré sa tematicky viažu k poslednému súdu, zaberajúcemu celú západnú stenu: Cnosti sú umiestnené na strane blahoslavených, neresti na strane prekliatych. Múry lode rozčlenil na 38 scén. Nad nimi scény rozložil do troch pásov obrazov rovnakej veľkosti, ktoré rozprávajú: v hornom páse ,,Príbeh Anny, Joachima a Márie” , vo dvoch nižších pásoch ,,Život Krista” (od vyhnania Joachima z chrámu až po zázrak na Turíce). Príbeh sa odvíja po špirále smerom dolu,
z ľavého horného rohu južnej steny a až po pravý dolný roh severnej  steny, pravda, nepatrí doň spomínaná západná stena. Prechod z vyššiehopásu do nižšieho je na stene chóru. Tu sa nachádza aj mimoriadne vyzdvihovaný obraz cyklu, v ktorom sa zlieva zriedkavo zobrazované Božie zoslanie archaniela Gabriela so Zvestovaním Márii.

Kompozícia obrazov: Giotto podáva svoje príbehy v podobe série na seba nadväzujúcich obrazov, akoby predvídal princípy komixu: Postavy, ktoré sa v jednotlivých scénach opakujú, možno rozpoznať, a funkciu písaného slova v bublinách s textom v tých časoch, keď väčšina obyvateľstva nevedela ani čítať, ani písať, prebrali gestá a pohľady postáv. Takýmto spôsobom zobrazenia dáva Giotto jednoduchým ľuďom v talianskych mestách dohasínajúceho stredoveku po prvý
krát možnosť aktívne sa zúčastniť na náboženskom živote, ktorý je úzko spojený s politickým dianím vo farnosti a sprostredkúva im potrebné základné teologické znalosti.

,, Snímanie” patrí do súboru veľkého naratívneho (rozprávačský, epický) cyklu o Ježišovom živote. 

SNÍMANIE Z KRÍŽA (1305):
Formálna stránka: Päť postáv drží a podopiera Kristove mŕtve telo. Ich bolesťou ohnuté figúry opisujú okolo tela elipsu, ktorú Giotto napína smerom k dvom kolmiciam. Po diagonále obraz pretína útes. Strom zelenajúci sa na jeho vrchole a postupne zdvíhajúci sa svah znamenajúci vzkriesenie. Uhlopriečka obrazu vychádza od hlavy Krista. Na nej leží Máriina hlava a ona určuje aj smer pohľadu trúchliacej postavy s dozadu vyvrátenými rukami, ktorý ju ponad zohnuté
a sediace postavy spája s hlavnou skupinou okolo Krista. Všetky postavy sa dívajú na mŕtve telo, ktoré sa takto prostredníctvom kompozície posúva do centra obrazu. V tejto scéne sa mu podarilo historickú udalosť nie len zrozumiteľne vyrozprávať, ale aj dramaticky zaktualizovať. Divák sa stáva účastníkom deja.    

Kompozícia: Giotto túto scénu komponoval okolo šikmého svahu veľkého vrchu. Táto línia, klesajúca sprava na ľavo, proti smeru bežného vnímania, sústreďuje dramatický účinok na tvár Krista a jeho matky Márie. Zväzok kriviek privádza náš pohľad k tomuto centru nesmierneho utrpenia. Naša pozornosť sa takto pútala k bodu, kde sa sústreďujú pohľady všetkých postáv. Horizontálnej línii mŕtveho Krista zodpovedajú na oboch stranách vertikálne línie. Tento zmysel pre kontrasty zvyšuje dramatický účinok. 

Výtvarný prejav: Giotto sa usiloval skoncovať so stereotypnými gestami byzantskej ikonografie. Prvý raz podal zbožný cit vo forme hlbokej emócie zračiacej s v tvárach ľudí. Na každú scénu premyslene umiestnil prvky architektonického, či prírodného dekoru, ktoré už neboli cudzie zobrazovanému výjavu, ale tam hrali aktívnu úlohu a slúžili mu ako podklad.  Vyhýbal sa anekdotickým prvkom a zdôrazňoval dramatickú silu tejto scény.