Postavy
Giottovho sveta prežívajú intenzívne svoju činnosť pod pochmúrnym, večne modrým nebom. Zo sochárskeho hľadiska, masy tiel navodzujú drámu svojimi gestami,
niekedy zadržanými zatiaľ, čo postoje sú sústredené a zdržanlivé. Pomocou nového realizmu dodáva každej zobrazovanej osobe psychologickú hĺbku, ktorá ohlasuje renesanciu o storočie skôr. Na tento priekopnícky spôsob zobrazovania postáv nadviazal začiatkom 15. storočia najmä Masaccio, ktorý ho ďalej rozvíjal. 

VYHNANIE JOACHIMA Z CHRÁMU:

Kompozícia a námet: Architektúra prvej scény z cyklu, ktorá pripomína javisko, vyvoláva dojem akoby bola vsunutá šikmo zľava. Tým naznačuje sled obrazov a zároveň aj smer Joachimovho pohybu. To, že táto v podstate celkom neutrálna architektonická konštrukcia je chrámom, je naznačené pomocou oltára s baldachýnom a žehnajúceho kňaza. Joachima zase každý súčasník môže identifikovať podľa svätožiary, ktorú má ako budúci otec Márie. Joachim je hlavnou postavou schémy, čo zvýrazňuje aj architektúra, stĺpy kazateľnice akoby ho podopierali. Realisticky tu podáva Joachimove pocity, pokorenie a hnev, že kňazi neakceptovali obetu, ktorá mala privodiť plodnosť zatiaľ bezdetného manželstva. Jeho telo je mierne zhrbená, odvracia sa od kňaza. Svojho obetného baránka akoby chcel pred kňazom chrániť. S vráskami na čele sa díva na kňaza, ktorý ho ťahá za rúcho a pokúša sa ho vystrčiť z terasy. Zdôrazňuje, že v prípade Joachima ide
o človeka vylúčeného zo spoločnosti: Kňaz tlačí Joachima doslova do prázdna. 

Následnosť obrazov v cykle:
V cykle stvárnené scény z Máriinho života a najmä zo života a z umučenia Krista, majú pevný teologický rámec. Giottovi teda pri výbere scén neostal takmer nijaký manévrovací priestor. Napriek tomu obrazy pôsobia tak, akoby sa riadili skôr dramatickým než teologickým konceptom. Jednotlivé scény sú zaradené tak, že sa v nich strieda napätie a pokoj. Po tom, čo vykázal kňaz Joachima z chrámu, nachádzame ho na nasledujúcom obraze v domáckej atmosfére na idylickej scéne ,,Joachim so svojím stádom”: víta ho tu pes a aj bralá vyzerajú, akoby ho chceli chrániť. Koniec tohto aktu sa končí happy endom. (Zvestovanie o narodení
panny Márie, Joachimov sen a stretnutie manželov).

Druhý akt sa začína narodením Márie a pokračuje až po Máriin svadobný sprievod. Tretí akt podáva Kristovo ranné detstvo až po vraždenie neviniatok v Betleheme  

Vývoj maliarstva: Maliarstvo malo v Talianskom umení veľmi dôležité miesto. Vo vnútornej výzdobe chrámov fresky hrali dôležitú úlohu, takže múry nebolo možné prerážať oknami, a teda zdobiť vytrážami. Navyše byzantská tradícia bola v 13.str. veľmi živá, preto sa bežne využívala maľba na drevených doskách.  

Koncom 13.str. maliari ako Cimbabue vo Florencii alebo Duccio v Siene, vniesli prvé prejavy naturalizmu do prísnosti a meravosti byzantskej maľby. No revolúciu v maliarstve privodil až maliar Giotto. Jeho hľadanie sa sústreďovalo na zobrazovanie hĺbky priestoru, na vystihnutie objemov, na podanie charakterov postáv, na kompozíciu a zjednodušenie foriem. Jeho umenie priviedlo protorenesanciu. Florentská škola sa hlásila k línii Giottovho bádania. Veľmi veľký význam nadobudla
v tom čase aj škola sienska. Ovládala ju osobnosť maliara Simone Martiniho. Jeho štýl sa vyznačoval elegantným duchom gotiky, zobrazoval jemné a pretiahnuté telá, a zvláštnu pozornosť venoval lahodným farbám. S. Martini skočil svoj život na pápežskom dvore v Avignone, kt. sa stal veľkým strediskom umenia. V tomto období a tiež autori začínajú vzdávať svojej anonymity, čo má za následok hromadného písania životopisov, vďaka ktorým o nich získavame cenné poznatky. Veľa svetla do renesancie vzniesol Giorgio Vasari svojim dielom- Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov.