Giotto: Fresky v kaplnke Scroveginovcov v Padove

Giotto di Bondone (1266-1337)- sa učil u maliara Cimbabueho, ale až on bol prvou tvorivou osobnosťou európskeho maliarstva, prevŕšil svojho učiteľa svojou vášnivou a emotívnou maľbou. Na základe rovnakého vkusu a názoru o úsilie vyjadrenia ľudských citov sa spriatelil s Dantem. Ich náklonnosť sa verejne prejavila keď básnik oslávil v citových veršoch maliara a tento namaľoval básnikov portrét vo florentských freskách. Dante ako svedok obrody maliarstva, o ktorú sa zaslúžil
jeho priateľ, pripomína umelca vo svojej Božskej komédii:

Cimabue si myslieval, že tróní nad maliarmi, a dneska Giotto žiari až tak, že povesť tam toho je v tôni. (Božská komédia, Očistec, XI. spev,94-96)

Obidvaja sa tiež nechávajú unášať krásami prírody. Giotto pochádzal z ľudu a ľud miloval. Prízračná bola pre neho vidiecka dôverčivosť a temperament. A preto
mu na rozdiel od umelcov reprezentujúcich staršie tradície byzantskej maľby, nejde o to, aby ohúril ľudové masy skvostnými obrazmi, jeho cieľom je podať pravdy viery každému, podľa možnosti čo najzrozumiteľnejšie. Do stredovekého umenia to vnieslo dovtedy neznámy realizmus zobrazovania. Giottov rozprávačský štýl je mimoriadne úsporný. Na presvedčivé znázornenie scény mu stačí málo. Vzdáva sa doplnkov a vedľajších línií príbehu, ktoré sa odkláňajú od hlavného deja. Nebál sa tvoriť rozsiahle, často epické cykly (cyklus výjavov sv. Františka v Assisi a vo Florencii, cyklusy z evanjelií). Zaujímavé je, že umelec takých rozmerov nevedel verne napodobniť na obrazoch stavby a chrámy. No koniec koncov prikladal tomu menej než druhotný význam, pretože dôležitá bola ľudská duša (Madona obklopená svätcami  a anjelmi). Okolo roku 1310 vytvoril pre chrám sv. Petra v Ríme slávne dielo Navicella- Stroskotanie Petrovej lode. Stroskotanie bolo veľkou politickou témou tých čias, lebo r. 1309 preniesol pápež svoje sídlo do Avignonu: Loď v nebezpečenstve je vlastne cirkev a Peter ako prvý pápež reprezentuje pápežstvo, ktoré môže zachrániť iba Kriastus. Potom vymaľoval eˇˇse niekoľko kaplniek a neskôr pôsobí v službách kráľa Roberta z Anjou. Veľa diel z tohto obdobia sa nezachovalo.

Zomrel v 1337 vo Florencii a zanechal po sebe skutočnú umeleckú školu, ktorú zachovávalo mnoho generácii po ňom. Už sa svojho života bol uznávaným majstrom a ako sa dozvedáme z rôznych prameňov, mal vo Florencii dom, a teda bol relatívne zámožný.

Umiestnenie stavby: Malá nenápadná kaplnka sa nachádza na polceste medzi železničnou stanicou a centrom mesta, v antickom amfiteátri, dnes vlastne v parku, ktorá je známa ako kaplnka Arena, alebo kaplnka Scorovegniovcov. 

Forma: Kaplnka má dĺžku 20,8 m, šírku 8,4 metra a výšku 12,8m. Obrazy na dlhých stenách majú spravidla rozmery približne 2 x 1,85 metra. Na 38 obrazoch je tu vykreslený život p. Márie a Krista. Západnú stenu zaberá posledný súd a oltárna časť nie je Giottovým
dielom.  

Technika: Na povrch múrov maliar nahodil vrstvu malty (piesok s váponom). Maľba sa realizovala na túto čerstvú omietku (fresco- čerstvý), z čoho vznikol názov freska. Dielo bolo nerozlučne spojené s architektonickou štruktúrou, a tak sa muselo tvoriť na mieste. Aby sa zabránilo poškodeniu, postupovalo sa vždy od hora a pripravovala sa len taká plocha, ktorá sa dala pomaľovať za deň.

Farebné pigmenty rozpustené vo vápennej vode sa potom nanášali na ešte vlhkú omietku. Pri vysychaní chemická reakcia spojila farbu s podkladom. Nevyhnutnými
vlastnosťami boli presnosť a rýchlosť, lebo maľbu nebolo možné nijako upravovať. Niektoré farby, ako azúrovo-modrú, rumelku alebo sivozelenú, vápno zničilo, preto sa nanášali a secco (na suchú omietku) vďaka gleju za základe vajec.

Objednávateľ  a účel stavby: Kaplnku dal ju postaviť bohatý a vplyvný padovský mešťan Enrico degli Scrovegni, ako súčasť rodinného paláca. Celú stavbu okrem
oltárnej časti vymaľoval okolo r. 1305 Giotto, ktorého si Enricko všimol pri práci na freskách v padovskom kostole San Antonio. Enricov zámer si rýchlo našiel neprajníkov. Giotto ešte ani prácu nedokončil a už vznikol spor medzi Enricom a jeho susedmi- augustínskymi mníchmi, ktorý sa obávali konkurencie svojho kostola. Stavba sa im javila na účely súkromnej kaplnky priveľká a jej výzdoba Giottovými maľbami príliš prepychová. Kaplnka je postavená skôr na počesť Scrovegniho ako na počesť Boha a viac sa podobá na verejne prístupný kostol ako na rodinnú kaplnku, tvrdili mnísi celkom oprávnene. Giottov koncept výzdoby sa zhodoval s obraznými cyklami, ktoré v tom čase zdobili mnohé kostoly žobravých reholí. Vyobrazenie donátora sa nachádza v kompozícii Posledného súdu a možno sa zaoberá otázkou, či sa dá  spása kúpiť, pretože Enricko kľačí pred Máriou a dvoma ďalšími sväticami. Odovzdáva im model svojej kaplnky, ktorú nesie augustiánsky mních. Rodina Scovegniovcov patrila k vrstve obchodníkov a podnikateľov, ktorej sa okolo roku 1300 darilo najmä v severnom Taliansku. Majetok nadobudli vďaka
úžerníctvu. Úžera bola považovaná za hriech, a preto aj Dante umiestnil otca Enrica Scrovegniho (zomrel v 1289) v božskej komédii do siedmeho pekla, medzi úžerníkov.   

Rozčlenenie:   Architektúra tejto kaplnky, pokrytej polkruhovou klenbou, poskytovala Giottovi veľkú voľnosť pre komponovanie svojich fresiek. Najdlhšie steny kaplnky delí Giotto na štyri horizontálne pásy. V páse pri podlahe imituje mramor, v maľovaných výklenkoch sú zobrazované monochrómne (jednofarebné) postavy cnosti a neresti, ktoré sa tematicky viažu k poslednému súdu, zaberajúcemu celú západnú stenu: Cnosti sú umiestnené na strane blahoslavených, neresti na strane prekliatych. Múry lode rozčlenil na 38 scén. Nad nimi scény rozložil do troch pásov obrazov rovnakej veľkosti, ktoré rozprávajú: v hornom páse ,,Príbeh Anny, Joachima a Márie” , vo dvoch nižších pásoch ,,Život Krista” (od vyhnania Joachima z chrámu až po zázrak na Turíce). Príbeh sa odvíja po špirále smerom dolu,
z ľavého horného rohu južnej steny a až po pravý dolný roh severnej  steny, pravda, nepatrí doň spomínaná západná stena. Prechod z vyššiehopásu do nižšieho je na stene chóru. Tu sa nachádza aj mimoriadne vyzdvihovaný obraz cyklu, v ktorom sa zlieva zriedkavo zobrazované Božie zoslanie archaniela Gabriela so Zvestovaním Márii.

Kompozícia obrazov: Giotto podáva svoje príbehy v podobe série na seba nadväzujúcich obrazov, akoby predvídal princípy komixu: Postavy, ktoré sa v jednotlivých scénach opakujú, možno rozpoznať, a funkciu písaného slova v bublinách s textom v tých časoch, keď väčšina obyvateľstva nevedela ani čítať, ani písať, prebrali gestá a pohľady postáv. Takýmto spôsobom zobrazenia dáva Giotto jednoduchým ľuďom v talianskych mestách dohasínajúceho stredoveku po prvý
krát možnosť aktívne sa zúčastniť na náboženskom živote, ktorý je úzko spojený s politickým dianím vo farnosti a sprostredkúva im potrebné základné teologické znalosti.

,, Snímanie” patrí do súboru veľkého naratívneho (rozprávačský, epický) cyklu o Ježišovom živote. 

SNÍMANIE Z KRÍŽA (1305):
Formálna stránka: Päť postáv drží a podopiera Kristove mŕtve telo. Ich bolesťou ohnuté figúry opisujú okolo tela elipsu, ktorú Giotto napína smerom k dvom kolmiciam. Po diagonále obraz pretína útes. Strom zelenajúci sa na jeho vrchole a postupne zdvíhajúci sa svah znamenajúci vzkriesenie. Uhlopriečka obrazu vychádza od hlavy Krista. Na nej leží Máriina hlava a ona určuje aj smer pohľadu trúchliacej postavy s dozadu vyvrátenými rukami, ktorý ju ponad zohnuté
a sediace postavy spája s hlavnou skupinou okolo Krista. Všetky postavy sa dívajú na mŕtve telo, ktoré sa takto prostredníctvom kompozície posúva do centra obrazu. V tejto scéne sa mu podarilo historickú udalosť nie len zrozumiteľne vyrozprávať, ale aj dramaticky zaktualizovať. Divák sa stáva účastníkom deja.    

Kompozícia: Giotto túto scénu komponoval okolo šikmého svahu veľkého vrchu. Táto línia, klesajúca sprava na ľavo, proti smeru bežného vnímania, sústreďuje dramatický účinok na tvár Krista a jeho matky Márie. Zväzok kriviek privádza náš pohľad k tomuto centru nesmierneho utrpenia. Naša pozornosť sa takto pútala k bodu, kde sa sústreďujú pohľady všetkých postáv. Horizontálnej línii mŕtveho Krista zodpovedajú na oboch stranách vertikálne línie. Tento zmysel pre kontrasty zvyšuje dramatický účinok. 

Výtvarný prejav: Giotto sa usiloval skoncovať so stereotypnými gestami byzantskej ikonografie. Prvý raz podal zbožný cit vo forme hlbokej emócie zračiacej s v tvárach ľudí. Na každú scénu premyslene umiestnil prvky architektonického, či prírodného dekoru, ktoré už neboli cudzie zobrazovanému výjavu, ale tam hrali aktívnu úlohu a slúžili mu ako podklad.  Vyhýbal sa anekdotickým prvkom a zdôrazňoval dramatickú silu tejto scény. 

Postavy
Giottovho sveta prežívajú intenzívne svoju činnosť pod pochmúrnym, večne modrým nebom. Zo sochárskeho hľadiska, masy tiel navodzujú drámu svojimi gestami,
niekedy zadržanými zatiaľ, čo postoje sú sústredené a zdržanlivé. Pomocou nového realizmu dodáva každej zobrazovanej osobe psychologickú hĺbku, ktorá ohlasuje renesanciu o storočie skôr. Na tento priekopnícky spôsob zobrazovania postáv nadviazal začiatkom 15. storočia najmä Masaccio, ktorý ho ďalej rozvíjal. 

VYHNANIE JOACHIMA Z CHRÁMU:

Kompozícia a námet: Architektúra prvej scény z cyklu, ktorá pripomína javisko, vyvoláva dojem akoby bola vsunutá šikmo zľava. Tým naznačuje sled obrazov a zároveň aj smer Joachimovho pohybu. To, že táto v podstate celkom neutrálna architektonická konštrukcia je chrámom, je naznačené pomocou oltára s baldachýnom a žehnajúceho kňaza. Joachima zase každý súčasník môže identifikovať podľa svätožiary, ktorú má ako budúci otec Márie. Joachim je hlavnou postavou schémy, čo zvýrazňuje aj architektúra, stĺpy kazateľnice akoby ho podopierali. Realisticky tu podáva Joachimove pocity, pokorenie a hnev, že kňazi neakceptovali obetu, ktorá mala privodiť plodnosť zatiaľ bezdetného manželstva. Jeho telo je mierne zhrbená, odvracia sa od kňaza. Svojho obetného baránka akoby chcel pred kňazom chrániť. S vráskami na čele sa díva na kňaza, ktorý ho ťahá za rúcho a pokúša sa ho vystrčiť z terasy. Zdôrazňuje, že v prípade Joachima ide
o človeka vylúčeného zo spoločnosti: Kňaz tlačí Joachima doslova do prázdna. 

Následnosť obrazov v cykle:
V cykle stvárnené scény z Máriinho života a najmä zo života a z umučenia Krista, majú pevný teologický rámec. Giottovi teda pri výbere scén neostal takmer nijaký manévrovací priestor. Napriek tomu obrazy pôsobia tak, akoby sa riadili skôr dramatickým než teologickým konceptom. Jednotlivé scény sú zaradené tak, že sa v nich strieda napätie a pokoj. Po tom, čo vykázal kňaz Joachima z chrámu, nachádzame ho na nasledujúcom obraze v domáckej atmosfére na idylickej scéne ,,Joachim so svojím stádom”: víta ho tu pes a aj bralá vyzerajú, akoby ho chceli chrániť. Koniec tohto aktu sa končí happy endom. (Zvestovanie o narodení
panny Márie, Joachimov sen a stretnutie manželov).

Druhý akt sa začína narodením Márie a pokračuje až po Máriin svadobný sprievod. Tretí akt podáva Kristovo ranné detstvo až po vraždenie neviniatok v Betleheme  

Vývoj maliarstva: Maliarstvo malo v Talianskom umení veľmi dôležité miesto. Vo vnútornej výzdobe chrámov fresky hrali dôležitú úlohu, takže múry nebolo možné prerážať oknami, a teda zdobiť vytrážami. Navyše byzantská tradícia bola v 13.str. veľmi živá, preto sa bežne využívala maľba na drevených doskách.  

Koncom 13.str. maliari ako Cimbabue vo Florencii alebo Duccio v Siene, vniesli prvé prejavy naturalizmu do prísnosti a meravosti byzantskej maľby. No revolúciu v maliarstve privodil až maliar Giotto. Jeho hľadanie sa sústreďovalo na zobrazovanie hĺbky priestoru, na vystihnutie objemov, na podanie charakterov postáv, na kompozíciu a zjednodušenie foriem. Jeho umenie priviedlo protorenesanciu. Florentská škola sa hlásila k línii Giottovho bádania. Veľmi veľký význam nadobudla
v tom čase aj škola sienska. Ovládala ju osobnosť maliara Simone Martiniho. Jeho štýl sa vyznačoval elegantným duchom gotiky, zobrazoval jemné a pretiahnuté telá, a zvláštnu pozornosť venoval lahodným farbám. S. Martini skočil svoj život na pápežskom dvore v Avignone, kt. sa stal veľkým strediskom umenia. V tomto období a tiež autori začínajú vzdávať svojej anonymity, čo má za následok hromadného písania životopisov, vďaka ktorým o nich získavame cenné poznatky. Veľa svetla do renesancie vzniesol Giorgio Vasari svojim dielom- Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov.