Na Pitchotov podnet poslal otec Salvadora do umeleckej triedy señora Nuñeza vo Figures. Ten mu venoval väčšiu pozornosť ako ostatným, lebo vytušil neskoršiu brilantnosť svojho žiaka. V tomto období skúmal Dalí temnosvit a nadchol sa do čítania filozofických diel.
Jeho rodina neverila, že by sa dokázal umením živiť. Uznala však, že je zbytočné odrádzať ho. Dohodli sa na kompromise, že vyštuduje za učiteľa a popri tom sa bude venovať maliarstvu. Dalí bol nadšený. Keď mal sedemnásť rokov, vlastnil už dve ceny a bol úplne presvedčený o svojich schopnostiach. Jeho domovina sa mu už zdala pritesná a lákal ho Madrid. Predstavoval preň vidinu samostatnosti a oslobodenia od rodiny.
Dalí sa podroboval všemožným psychoanalýzam, keď sa snažil zistiť či je naozaj šalený. Tu zistil, že sny a ich výklady sú veľmi dôležité, že majú veľa spoločného so skutočnosťou.

Dalí sa staval veľmi ďaleko od noriem slušného, no i neslušného správania. Kvôli tomu ho aj na jeden rok vylúčili z Umeleckej Akadémie a on sa na ten čas vrátil späť k otcovi. Dalí však patril k nenapraviteľným výtržníkom, a tak ho zatkli a odsedel si aj mesiac vo väzení. Nastalo obdobie revolúcií. Vďaka Dalího výbušnej povahe sa okamžite stal prvým podozrivým. Nenašlo sa však nič, z čoho by ho mohli obviniť, a tak ho pustili na slobodu. V tomto období patril k prívržencom kubizmu a v roku 1927 sa stretol s Picassom.
Po návrate do Fugueras mu Buñel ponúkol spoluprácu na filme, ktorý mala financovať jeho matka. Dalímu sa však videl scenár naivný a priemerný a ponúkol svoj vlastný scenár, ktorý práve dokončil. Jeho témou bola „mládež a smrť“. Spoločne spracovali dej a dali mu názov: Un chien andalou (Andalúzsky ples). Buñel sa okamžite ponáhľal na nakrúcanie do Paríža, no Dalí zostal doma.
Dalí si pre svoje umenie získal veľmi veľa ľudí a kritiky na jeho diela boli tiež priaznivé. Keď sa jeho otec dozvedel, že si jeho výbušný synáčik Salvador získal aj Paríž, dovolil mu odísť.

Dalí prišiel do Paríža v roku 1928. Po príchode nemienil znova navštíviť Picassa, ale obrátil sa na taxikára s otázkou, či pozná nejaký dobrý bordel. Taxikár ho zaviezol do Chabanais. Na toto miesto neskôr Dalí spomínal ako na jedno z troch miest, kde zažil najväčší pocit tajomna. Chabanais pre jeho pochybnú erotiku, Palladiovo divadlo pre jeho božskú estetiku a vstup do kráľovských hrobiek v Escoriali ako „najtajomnejšiu a najkrajšiu pohrebnú sieň“.
Jeho priateľ Miró sa staral o jeho image a poradil mu nosenie smokingu, zvýšenú telesnú hygienu a zoznámil ho s množstvom parížskych osobností. Zúčastnil sa aj natáčania Andalúzskeho plesu a pomohol s rekvizitami.

V zime 1929 bola premiéra Andalúzskeho plesu. Surrealisti tento film chválili, ale ostatné obecenstvo oň neprejavilo veľký záujem.
Jeho prvým surrealistickým dielom je dielo Temná hra. Je bezprostrednou odpoveďou na podivné predstavy vynárajúce sa z tmy, ktoré sa ho celkom zmocnili.
V lete roku 1929 bol Dalí surrealistom už telom i dušou. V tomto období nevzniklo len dielo Temná hra, ale aj Prispôsobenie túžob. tento obraz je robený formou koláže. V tomto roku namaľoval aj obraz Osvetlené rozkoše.
V roku 1929 sa uskutočnila aj prvá Dalího výstava. Bola veľmi úspešná. Takmer všetky jeho diela sa rozpredali za vysoké sumy (6 000 – 12 000 frankov). Temnú hru získal vikomt de Noailes, ktorý neskôr kúpil ešte veľa jeho obrazov.
Dalí sa stretol so surrealistami, ktorí usúdili, že nevedia či nie je náhodou blázon a rozhodli sa, že by sa mal porozprávať s Galou. Čím viac času s ňou trávil, tým viac sa do nej zaľúbil. Po odchode surrealistov Gala zostala s Dalím.
Dalí pracoval vtedy na portréte Paula Éluarda a na iných dvoch veľkých obrazoch. Jeden z nich mal vyvolať škandál. Bola na ňom zobrazená sinavá tvár s ružovými lícami, dlhými mihalnicami a impozantným nosom. Ústa chýbali. Miesto nich sa tu nachádzala mŕtva kobylka a tam, kde mali byť ústa, nachádzala sa tu kopa mravcov. Toto dielo sa volalo: Veľký masturbant (1929).