Salvádor Dalí: Životopis

„Dve najšťastnejšie náhody, ktoré sa môžu maliarovi prihodiť sú:
1.Byť Španielom. 2. Volať sa Dalí.

Salvador Dalí sa narodil 11. Mája o trištvrte na deväť ráno v španielskom meste Figueras pri Gerone, kde bol jeho otec bol notárom. Meno Salvador dali rodičia pôvodne jeho bratovi, ktorý zomrel o tri roky skôr, ako sa narodil. Do narodenia sestry Any Marie bol rozmaznávaným jedináčikom, ktorý si smel robiť prakticky všetko, čo sa mu zachcelo. Sám Dalí opisuje vo svojej autobiografii opisuje svoje detstvo: „Môj brat umrel ako sedemročný na zápal mozgových plien tri roky pred mojím narodením. Jeho smrť uvrhla mojich rodičov do hlbokého zúfalstva. Útechu našli v tom, že som sa narodil ja. S bratom sme sa podobali ako vajce vajcu, ale v myslení sme sa odlišovali. Jeho tvár, podobne ako moja, mala charakteristické črty génia. Prejavovali sa u neho symptómy znepokojivej predčasnej vyspelosti, ale jeho pohľad zastieral závoj melanchólie, prízračnej pre neprekonateľnú inteligenciu. Ja som bol síce oveľa menej inteligentný, zato som však mal schopnosť všetko reflektorovať. Bol som vraj prototypom par excelence fenomenálne zaostalého, ´polymorfne- -perverzného´ jedinca, ktorý si takmer bez zvyšku zachoval spomienky na exogénne blaženosti dojčaťa: egoisticky, nesmierne dychtivo som siahal po rozkoši a pri najmenšom podnete som sa stával nebezpečným.“
Dalí trval na existencii aj iných spomienok ako na svoj život v lone matky, „akoby to bolo včera“. Identifikuje ho ako raj, ibaže vo farbách mäkkého, teplého nehybného pekla. Jedna z jeho prenatálnych vízií mala byť predstava dvoch vajec, ako sa škvaria na panvici – lenže bez panvice, „základná halucinácia“, ktorú neskôr rad ľubovoľne opakoval.

Na základnú školu chodil vo svojom rodnom meste. Neskôr odišiel do ústavu vedeného rádom marianistov. Učeniu sa veľmi nevenoval a jeho vysvedčenia vzbudzovali u jeho -rodičov zhrozenie.
Mal radosť z násilia. Tešilo ho napríklad zhodiť priateľa z mosta, alebo kopnúť do hlavy svoju trojročnú sestru. Inokedy sa s nepochopiteľnou rozkošou hádzal dolu schodmi.

Dalí nemal ani šesť rokov, keď sa u neho prejavil pozoruhodný umelecký talent. Jeho prvým dielom bola krajinka pohľadnicového formátu. Neskôr dve náročnejšie diela: Portrét trójskej Heleny a Jozef pozdravuje svojich bratov. Ako ateliér mu slúžila stará umyváreň. Za horúcich dní si ľahol nahý do ľadovej vody, zostal v ňom celé hodiny a maľoval. Maľoval na vrchnáky škatúľ od klobúkov z obchodu jeho tety. Tu našiel útočisko a samotu, po ktorej tak túžil.
Rodičia si všimli jeho rozvíjajúci sa talent a poslali ho na vidiek k priateľovi a znalcovi umenia Ramónovi Pitchotovi. Dalího pobyt v tejto rodine mal hlboký vplyv na jeho ďalší život a veľa erotických fantázií z jeho neskorších diel má pôvod v tomto prostredí.
Na Pitchotov podnet poslal otec Salvadora do umeleckej triedy señora Nuñeza vo Figures. Ten mu venoval väčšiu pozornosť ako ostatným, lebo vytušil neskoršiu brilantnosť svojho žiaka. V tomto období skúmal Dalí temnosvit a nadchol sa do čítania filozofických diel.
Jeho rodina neverila, že by sa dokázal umením živiť. Uznala však, že je zbytočné odrádzať ho. Dohodli sa na kompromise, že vyštuduje za učiteľa a popri tom sa bude venovať maliarstvu. Dalí bol nadšený. Keď mal sedemnásť rokov, vlastnil už dve ceny a bol úplne presvedčený o svojich schopnostiach. Jeho domovina sa mu už zdala pritesná a lákal ho Madrid. Predstavoval preň vidinu samostatnosti a oslobodenia od rodiny.
Dalí sa podroboval všemožným psychoanalýzam, keď sa snažil zistiť či je naozaj šalený. Tu zistil, že sny a ich výklady sú veľmi dôležité, že majú veľa spoločného so skutočnosťou.

Dalí sa staval veľmi ďaleko od noriem slušného, no i neslušného správania. Kvôli tomu ho aj na jeden rok vylúčili z Umeleckej Akadémie a on sa na ten čas vrátil späť k otcovi. Dalí však patril k nenapraviteľným výtržníkom, a tak ho zatkli a odsedel si aj mesiac vo väzení. Nastalo obdobie revolúcií. Vďaka Dalího výbušnej povahe sa okamžite stal prvým podozrivým. Nenašlo sa však nič, z čoho by ho mohli obviniť, a tak ho pustili na slobodu. V tomto období patril k prívržencom kubizmu a v roku 1927 sa stretol s Picassom.
Po návrate do Fugueras mu Buñel ponúkol spoluprácu na filme, ktorý mala financovať jeho matka. Dalímu sa však videl scenár naivný a priemerný a ponúkol svoj vlastný scenár, ktorý práve dokončil. Jeho témou bola „mládež a smrť“. Spoločne spracovali dej a dali mu názov: Un chien andalou (Andalúzsky ples). Buñel sa okamžite ponáhľal na nakrúcanie do Paríža, no Dalí zostal doma.
Dalí si pre svoje umenie získal veľmi veľa ľudí a kritiky na jeho diela boli tiež priaznivé. Keď sa jeho otec dozvedel, že si jeho výbušný synáčik Salvador získal aj Paríž, dovolil mu odísť.

Dalí prišiel do Paríža v roku 1928. Po príchode nemienil znova navštíviť Picassa, ale obrátil sa na taxikára s otázkou, či pozná nejaký dobrý bordel. Taxikár ho zaviezol do Chabanais. Na toto miesto neskôr Dalí spomínal ako na jedno z troch miest, kde zažil najväčší pocit tajomna. Chabanais pre jeho pochybnú erotiku, Palladiovo divadlo pre jeho božskú estetiku a vstup do kráľovských hrobiek v Escoriali ako „najtajomnejšiu a najkrajšiu pohrebnú sieň“.
Jeho priateľ Miró sa staral o jeho image a poradil mu nosenie smokingu, zvýšenú telesnú hygienu a zoznámil ho s množstvom parížskych osobností. Zúčastnil sa aj natáčania Andalúzskeho plesu a pomohol s rekvizitami.

V zime 1929 bola premiéra Andalúzskeho plesu. Surrealisti tento film chválili, ale ostatné obecenstvo oň neprejavilo veľký záujem.
Jeho prvým surrealistickým dielom je dielo Temná hra. Je bezprostrednou odpoveďou na podivné predstavy vynárajúce sa z tmy, ktoré sa ho celkom zmocnili.
V lete roku 1929 bol Dalí surrealistom už telom i dušou. V tomto období nevzniklo len dielo Temná hra, ale aj Prispôsobenie túžob. tento obraz je robený formou koláže. V tomto roku namaľoval aj obraz Osvetlené rozkoše.
V roku 1929 sa uskutočnila aj prvá Dalího výstava. Bola veľmi úspešná. Takmer všetky jeho diela sa rozpredali za vysoké sumy (6 000 – 12 000 frankov). Temnú hru získal vikomt de Noailes, ktorý neskôr kúpil ešte veľa jeho obrazov.
Dalí sa stretol so surrealistami, ktorí usúdili, že nevedia či nie je náhodou blázon a rozhodli sa, že by sa mal porozprávať s Galou. Čím viac času s ňou trávil, tým viac sa do nej zaľúbil. Po odchode surrealistov Gala zostala s Dalím.
Dalí pracoval vtedy na portréte Paula Éluarda a na iných dvoch veľkých obrazoch. Jeden z nich mal vyvolať škandál. Bola na ňom zobrazená sinavá tvár s ružovými lícami, dlhými mihalnicami a impozantným nosom. Ústa chýbali. Miesto nich sa tu nachádzala mŕtva kobylka a tam, kde mali byť ústa, nachádzala sa tu kopa mravcov. Toto dielo sa volalo: Veľký masturbant (1929).
Dalí sa vrátil do Paríža s množstvom svojich diel a pripravuje ďalšiu výstavu. Chce sa pridať k surrealistom.
Dalí zmenil obraz Anjel pána (Milleta) na krajne erotický obraz. Neskôr z povesti o Wilhelmovi Tellovi vytvoril príbeh incestuózneho zmrzačenia a interpretuje ho v obrazoch Wilhelm Tell (1930), Záhada Wilhelma Tella a Starecké roky Wilhelma Tella (1931).
Dalího už od detstva priťahoval Vermeer van Delft. Raz ho požiadali o vytvorenie kópie jedného z jeho obrazov. Po dvadsiatich rokoch sa na to podujal a vyhotovil kópiu tohoto obrazu. Námet tohoto obrazu sa vyskytuje aj na obraze Puknutá hlava od Raffaela. Veermerov vplyv je čitateľný aj na iných obrazoch ako: Krajiny so záhadnými prvkami, Duch Vermeera van Delftvhodný ako stôl a iné.
Jedlo bolo vždy jednou z jeho obsesií. Jeho časti sa často vyskytujú v Dalího opisoch diel. Je zobrazené aj na plátne jeho obrazov ako: Vidina tváre a ovocnej misy na pláži, či Odvykanie od nábytkovej stravy.

Fascinovali ho aj skryté obrazy v jednej maľbe. Prejavuje sa to v dielach: Nekonečná záhada, Staroba, dospelosť, detstvo, alebo v spise Viditeľná žena.
Dalí maľoval aj dvojité obrazy ako obrazy Španielsko, alebo Narcisova metamorfóza.
Od ďalšej jeho výstavy sa jeho obrazy už nepredávali tak dobre ako predtým. Pripisuje to „slobodomurárstvu moderného umenia“.
V roku 1939 mal svetovú výstavu v New Yorku. Dalí tu predstavil svoj obraz Venušin sen. Kvôli nemu zhromaždil na výstave pätnásť živých morských panien.
Okolo roku 1934 sa začal zaujímať o tzv. „momentálne“ postavy. Boli inšpirované svetelnými efektmi slnečného svetla na pláži v Rosas, vzdialené len pár míľ od Figueras. Zjavné je aj výrazné priblíženie k estetickým hodnotám v dielach: Paranoicko – astrálna vízia (1934), Vidina na pláži v Rosas, Poludnie(1954) a iné.
Vo vtedajšej politickej klíme začal surrealizmus zastávať kladný postoj voči kapitalizmu, čo sa dostalo do konfrontácie s Dalím, ktorého sympatie viedli ku aristokracii, monarchii a katolicizmu.
Správy o schôdzke v dome André Bretona sa rozchádzajú. Niektoré tvrdia, že Dalího oficiálne vylúčili z hnutia, iné ,že ho pre jeho výstrednosti iba pokarhali. Dalí sa tu vyhovoril na chorobu a neustále si meral teplotu. Neskôr sa už na schôdzkach nezúčastňoval.
V rokoch 1933 – 1936 napísal niekoľko literárnych príspevkov pre časopis Minautaure a Cahiers d´art.
Dalí nepodával kus svojim obrazom vysvetlenia. Napríklad iba k jednému z obrazov deformácií podáva vysvetlenie. Je to obraz Mäkká konštrukcia s varenou fazuľou: predtucha občianskej vojny. Napísal: „Ukazujem tu mohutné ľudské telo, vybiehajúce do obludných výrastkov rúk a nôh, ktoré sa navzájom šklbú v delíriu sebaškrtenia. ...“.
S iným prejavom jeho začínajúcej posadnutosti dlhočizným, barlami podopieraným výrastkom sa stretávame v obraze Jávsky manekýn (1934) s jemne vypracovaným telom v podobe kostry.
V júni roku 1936 otvorili veľkú medzinárodnú výstavu v Londýne. Boli tu obrazy, koláže, portréty, plastiky, objekty, umenie afrických a amerických domorodcov, ako aj detské kresby. Dalí sa tu reprezentoval dvanástimi prácami, medzi nimi aj obrazmi Retrospektívna busta ženy(1933 zničená) a Afrodiziacká smokingová vesta (1936 zničená).

Do konca roka Dalí vytvoril ďalšie práce, medzi nimi aj pozoruhodný obraz Jesenný kanibalizmus, kde rozložená roztekajúca sa postava nožom a vidličkou pojedá sama seba.
O dva roky sa Dalímu splnilo jedno z jeho najvrúcnejších prianí. Prostredníctvom Stefana Zweiga sa stretol v Londýne so Sigmundom Freudom. Freud bol už vtedy veľmi chorý. Vyslovil vraj pri tomto stretnutí iba dve poznámky: „V klasických maľbách hľadám podvedomé a v surrealistických vedomé.“ A keď hostia odišli naklonil sa ku Zweigivi a povedal: „Ešte nikdy som nevidel dokonalejší exemplár Španiela. Aký je to len fanatik!“ Dalí neskôr tvrdil, že Freudova výpoveď o surrealistickom maliarstve bola rozsudkom jeho smrti. Od tej chvíle vraj nešlo o experimenty, ale o tradíciu.
V rokoch 1937 – 1939 podnikol tri cesty do Talianska. Pod dojmom mníchovskej krízy odcestoval v roku 1938 do Monte Carla, kde namaľoval obraz Hitlerova záhrada.
Dalího príklon ku klasicizmu vyžadoval uvedomelejšiu objektivitu a štúdium renesancie. Geometria, matematika, anatómia a perspektíva sa mu stali predmetom rovnakého fanatického nadšenia, ako predtým skúmanie nevedomia ako zdroja inšpirácie.
Za vojnových rokov v Amerike sa jeho talent showmana a reklamné gagy postarali o to, aby ho poznali milióny Američanov.
V tomto klasickom období sa zdá, akoby Dalímu chýbal jednoznačný zámer alebo výrazný štýl. Roku 1960 rozvíja svoju novú mystiku ovplyvnenú automatizmom abstraktného expresionizmu. V ilustráciách ku Don Quijotovi experimentoval s olovenými guľkami naplnenými tušom, ktoré vystreľoval na litografický kameň.
Pol roka trávi v Port Lligate v Španielsku, žije asketicky a silu čerpá z odlúčenosti a pokoja okolitého prostredia. Pretože: „je ťažké upútať záujem sveta na dlhšie ako plo hodiny. Ja som to robil denne a s úspechom celých dvadsať rokov“.
23. januára 1989 umiera vo veku 84 rokov.


Môj názor na Salvadora Dalího
Myslím si, že Dalí mal plný život a zažil všetko čo človek ako on zažiť mohol. Mal úspech, okúsil aj dotyky šialenstva. Prežil životnú lásku.
Skôr, ako som prečítala túto knihu, nevedela som o Salvadorovi Dalím takmer nič. Teraz som zistila, že to bol veľmi zaujímavý človek, ktorý mal cieľ, snahu ho dosiahnuť, úspech a nakoniec aj vytúžený pokoj. A hlavne to bol človek, ktorý v seba veril. Dôvera v seba je na ceste za svojim životným cieľom veľmi potrebná.
Jeho diela ukázané v tejto knihe donucujú človeka k zamysleniu. Keď sa snažíme pochopiť, čo tým dielom chcel povedať, musíme sa vžiť do jeho osobnosti a jeho rozmýšľania.
Keď si zoberiem to, ako premýšľal a začnem nad tým hĺbať musím byť fascinovaná nad tým, ako tieto svoje myšlienky dokázal stvárniť vo svojich dielach.
Salvador Dalí bol človek, ktorý v seba veril. A dôvera v seba je na ceste za svojim životným cieľom veľmi potrebná.
Myslím si, že teraz nemáme šancu ho presne pochopiť, ale pokúsiť sa o to stojí za to.