Zaujímavosti

•Hoci bol Paganini husľovým virtuózom, jeho tvorba a vystupovanie ovplyvnili omnoho viac klavírnu ako husľovú tvorbu obdobia romantizmu. Akýmsi zlomovým momentom tohto faktu bol Paganiniho koncert vo Wroclawe dňa 28. júla 1829, ktorého programom bola bezohľadne rozbitá Beethovenova Prvá symfónia, ktorú v prestávkach medzi jednotlivými rozdelenými časťami dopĺňali skladby skomponované autorom. Paganiniho hru vysoko ohodnotili jeho husľoví súčasníci ako Louis Spohr, jeho príklad však roznietil najväčšie vášne vo Franzovi Lisztovi, jednom z najväčších klavírnych virtuózov tých čias. Lisztovým snom bolo dosiahnuť, príp. prekonať Paganiniho husľovú dokonalosť na klavíri. Začala vznikať klavírna literatúra, ktorá kládla aj na amatérskych klaviristov z dôvodu mechanickejšieho charakteru tohto nástroja väčšie požiadavky na techniku ako u husieľ či violončele. Lisztova virtuozita, na čele so skladbami ako Grande valse di bravoura, Années de pèlerinage či Album d´un voyageur sa však napokon “presýtila sama sebou“, čím sa vlastne sama poprela.

•Jednou z najznámejších vecí, ktoré sa v súvislosti s Paganinim spomínajú, je Paganiniho nástroj. Nie je ním totiž nič iné ako Kanón od Josepha Guarneriho del Gesúho považované za najlepšie husle, aké boli kedy vyrobené. Je pravdepodobné, že Paganini sa k týmto husliam dostal okolo roku 1802, okolnosti však nie sú celkom jasné. Vieme však, že Paganini používal tieto husle počas celej svojej kariéry s výnimkou posledných 6 rokov svojho života. Možnosti skopírovať Kanón sa v zime na prelome rokov 1833 a 1834 chopil slávny francúzsky husliar Jean Baptiste Vuillaume. Hovorí sa, že keď Vuillaume vyrobil kópiu, zavolal si do dielne Paganiniho, dal mu na výber pôvodný a kopírovaný Kanón a spýtal sa ho, ktorý je originál. Paganini vraj siahol po kópií. Túto kópiu Paganini používal až do smrti a neskôr ju odovzdal svojmu žiakovi Camillovi Sivorimu. Momentálne sa Kanón nachádza v špeciálnej miestnosti múzea v Janove. Ostali tu z Paganiniho vôle. Aj keď je tento del Gesúho nástroj nesmierne starý, stále sa ho darí udržiavať vo výbornom stave, pričom nestratil nič zo svojej krásy. Príležitostne sa na ňom aj hráva, čo dokazuje aj jeho zvukovú jedinečnosť.

Výber tvorby

24 Capriccií – prvá Paganiniho kompozícia, ktorá je školou majstrovskej husľovej hry
a jej absolvovanie sa považuje za vyšší stupeň technickej zdatnosti huslistu. Capriccia ukazujú obrovský rozsah možností husieľ, napríklad dvojhmaty, jednohlasné trojhmaty, arpeggia alebo rôzne hádzané alebo skákané smyky.

Koncert č. 1 D-dur - autor v tomto diele preukazuje okrem citu pre husle ako sólový nástroj aj vysokú zdatnosť v tvorbe monumentálneho orchestrálneho diela. V rozsiahlych medzihrách využíva možnosti dialógu medzi jednotlivými nástrojovými skupinami orchestra. Čo sa týka samostatného sólového partu, treba vyzdvihnúť jeho vysokú náročnosť, ktorá sa v prípade skutočne kvalitnej interpretácie diela využíva na vkusné kontrasty. Kompozícia sa skladá z troch častí, pričom v každej sa vyskytuje niekoľko motívov, ktoré sa neskôr kombinujú (systém ronda).

I Palpiti – hudobne prekrásna, ale i značne technicky náročná skladba s množstvom dvojhmatov, ktoré sú vkusne a prirodzene vyvážené kantilénami. Môžeme v nej spozorovať aj rôzne prírodné črty, ktoré bývajú vyjadrené zväčša flažoletmi.

Variácie na tému opery Mojžiš – Paganini tu čerpal námety z pôvodnej Rossiniho opery Mojžiš v Egypte. Tieto variácie sa skladajú z dvoch častí – molovej (modlitba) a durovej (tanečná časť). Zaujímavosťou je, že celá skladba sa hrá na strune G, ktorá je preladená na tón B, čím nástroj získava čarokrásne zvukové zafarbenie. Najmä v molovej časti sa dá toto zafarbenie efektne využiť v podobe kvartových i prirodzených flažoletov.

Cantabile D-dur – často hrávaná lyrická skladba, ktorá hoci nie je zameraná na technické majstrovstvo, zachováva si punc virtuozity spájajúcej majstrovstvo s javiskovým prehľadom a profesionalitou.