prejav je kvalitné interpretačné spracovanie
diela a zachovanie Sarasateho odkazu hudobnému svetu.
Carmen Fantasie – spolu s Waxmanovou fantáziou k Bizetovej opere Carmen je toto dielo najčastejšie hrávaným spomedzi všetkých Carmen Fantasie. Práve fantázie tvoria v Sarasateho tvorbe osobitnú kapitolu a je zaujímavosťou, že tak ako bola Čarovná flauta jednou z posledných Mozartových výtvorov, fantázia na túto operu bola aj posledným opusom napísaným Pablom de Sarasatem. Samotná Carmen Fantasie je považovaná za hodnotné dielo pre husle a orchester, ktoré poukazuje, tak ako aj Španielske tance, na Sarasateho schopnosť pozorne a dôkladne zachytiť atmosféru deja.
Cigánske melódie – v tomto diele sa autor realizuje na základe podnetu ráznej a charakteristickej, zväčša hudobnej cigánskej kultúry. Skladba vlastne predstavuje akýsi druh zapísanej improvizácie. Obsahuje mnoho technických “parádičiek“ vrátane predpísaných glissánd a rozložených akordov vo forme dvaatridsatinových nôt, je obľúbenou voľnou skladbou na rôznych husľových súťažiach. 

V biografickej knihe o Fritzovi Kreislerovi uvádza autor Amy Biancolli 2 dôvody, prečo sa rozhodol napísať nový Kreislerov životopis. Jedným z nich je, že Kreisler “sa nachádza v nebezpečenstve zabudnutia“. Na prvý pohľad možno tento dôvod znie celkom absurdne, no kus pravdy na ňom je. A pritom dôležitosť Kreislerovho životopisu by sa kľudne dala vyzdvihnúť nad životopisy ostatných troch veľkých huslistov, ktorých v mojej práci rozoberám. Zahĺbenie sa do mnohorakého a dobou ovplyvneného života Fritza Kreislera teda určite stojí za to.

Životopis

Na rozdiel od Paganiniho, Wieniawskeho či Sarasateho sa Kreislerov život začína až v druhej polovici 19. storočia a to v prostredí Viedne, mesta známeho svojím jedinečným prostredím, no v nemalej miere aj rozmanitým hudobným životom najmä v období klasicizmu. Práve z týchto základov v rodine, ktorej otec bol univerzitným profesorom, vyrastal Fritz Kreisler. Svoj husľový talent rýchlo rozvíjal pod vedením otca a netrvalo dlho, kým sa Fritz dostal na viedenské konzervatórium a hneď nato na parížske, kde bol žiakom v slávnej Massartsovej triede. Okrem Josepha Massartsa ho tu učili aj Léo Delibes a Joseph Hellmesberger. V rokoch 1888-89 sa vybral na turné do Ameriky a po návrate do Rakúska bol na dobrej ceste stať sa členom Viedenského filharmonického orchestra, no tu sa ukázalo, čo všetko môže spôsobiť jedna maličkosť. Na konkurze totiž zaváhal, neprijali ho a, možno zo sklamania, sa náhle rozhodol presedlať na štúdium medicíny. Táto exaktná veda ho však čoskoro omrzela a jeho ďalšie kroky viedli k štúdiu maliarstva. Keďže sa natrvalo neusadil ani tu, na prekvapenie všetkých sa stal študentom vojenskej školy, ktorú aj absolvoval. Je však isté, že čím dlhšie bol bez husieľ, tým väčšmi cítil, ako mu chýbajú. Tak sa rozhodol rovnými nohami skočiť späť do sveta tohto dokonalého nástroja, kde už vtedy žiarili mená ako Sarasate a Joachim, k slovu sa ale hlásila aj nová generácia virtuózov na čele s Kocianom, Kubelíkom či Thibaudom. Nestratil sa medzi nimi, skúsenosti zo života mu veľmi pomohli a dokázal ich využiť natoľko, že sa stal jedným z predstaviteľov svetovej husľovej extratriedy a akýmsi ideálom husľového koncertného umenia. Dokázal to aj na koncerte s Berlínskym filharmonickým orchestrom vo veku 24 rokov. Pred vojnou, roku 1910, stihol ešte Fritz Kreisler predviesť premiéru Elgarovho Husľového koncertu, ktorý mu bol venovaný. O štyri roky nato sa stal členom uhorského vojska

v 1. svetovej vojne a bol ním dovtedy, kým nebol natoľko fyzicky poznačený, že nemohol bojovať a zvyšok vojny strávil v Amerike. V roku 1924, po relatívnom upokojení politickej situácie, sa vrátil do Európy, tentoraz do Berlína. Bol aktívnym a uznávaným sólovým huslistom, neustále spracovával nové a nové diela a doplňoval ich vlastnými vkusnými skladbami. V Berlíne však nezostal natrvalo, po 14 rokoch bývania v tomto mesta sa presťahoval do Francúzska až sa napokon usadil v USA.
Čo sa týka Kreislerovej tvorby, je potrebné povedať, že námety boli zväčša ľahkého, jemného a najmä kaviarenského charakteru. Ide o takzvané “liebesstűcky“, sentimentálne skladbičky sršiace viedenským prostredím. Ich hlavnými vlastnosťami sú melodická krása a neopakovateľná rytmická sviežosť. Okrem nich Kreisler písal aj operety, sláčikové kvartetá a kadencie tvoriace samostatné odvetvie tvorby. Známe sú najmä kadencie k prekrásnemu Brahmsovmu Koncertu D-dur či k Beethovenovmu Husľovému koncertu. Viac o Kreislerovej tvorbe sa môžete dočítať v častiach “Zaujímavosti“ a “Výber tvorby“.
Posledný Kreislerov verejný koncert datujeme do roku 1947. Posledné obdobie svojho života prežíva Kreisler v pokoji a vo všeobecnom uznaní husľového sveta. V New Yorku sa dožíva pozoruhodného veku necelých 87 rokov a završuje tým celú epochu husľového majstrovstva.