Majstri husieľ

Niccolò Paganini je často aj u laikov spájaný s veľkou virtuozitou a majstrovstvom. Mnohokrát je spomínaný v súvislosti s talentovanými mladými huslistami a je otázkou, prečo sa práve jeho meno stalo takým veľkým symbolom aj medzi nehudobníkmi. Zaujímavým faktom v súvislosti s Paganinim je aj to, že vlastne iba huslisti majú svojho “patróna“, ktorého ako virtuózneho huslistu pozná vlastne každý. Ešte žiadneho nezainteresovaného človeka som nepočul, aby nazval nejakého šikovného klaviristu napríklad Chopinom. V čom teda tkvie riešenie všeobecného poznania Paganiniho? Dúfam, že táto práca aspoň v nepatrnej miere prispeje k odhaleniu odpovede na túto otázku.

Životopis

Ak chceme zhrnúť Paganiniho život od začiatku, musíme sa vrátiť do roku 1782, a to nikam inam ako do talianskeho mesta Janov, kde sa tento geniálny husľový virtuóz, ale taktiež aj skladateľ, narodil. Jeho majstrovstvo nespomínam len náhodou, totiž husle sa do jeho života vnárajú už vo veľmi útlom veku 6 rokov. Prvé hodiny dostával od svojho otca Antonia, o ktorom sa povráva, že svojmu synovi nedal jesť pred tým, ako si splnil svoj denný program cvičenia, no neskôr, keď už maličký Niccolò prerástol aj otcovu úroveň, učil sa husľovému umeniu pod vedením najlepších janovských učiteľov, ako aj pod vedením Alessandra Rolla a Ghirettiho. So svojim talentom a úspechmi sa však nevyrovnal najlepšie; vieme, že na prelome storočí Paganini podľahol alkoholu a hazardným hrám. Našťastie ho z dna vytiahla istá neznáma slečna, ktorá zrejme v snahe zachrániť takýto obrovský talent, vzala Paganiniho na svoje gazdovstvo, kde sa mu podarilo vzchopiť a pokračovať v štúdiu husieľ. V tomto “dočasnom dôchodku“ sa venoval aj hre na gitare a kompozícií pre tento nástroj. Jeho gitarové kvartetá a iné formy nám odkrývajú mnoho čŕt jeho kontroverznej, dodnes nie celkom známej povahy.

V 23 rokoch života, po miernom psychickom vyrovnaní, sa začína písať ďalšia kapitola Paganiniho života. Tento vek mu priniesol zapriahnutie do služieb Elisy Baciocchi, Napoleonovej sestry, ktorú jej brat poveril vládnutím nad mestom Lucca. Tu sa staral o hudbu a neskôr sa stal aj sólovým huslistom. Aj keď tu bol prakticky odrezaný od sveta, správa o jeho majstrovstve sa rýchlo šírila z maličkej Luccy do celej Európy. A tak Paganini odišiel koncertovať. Jeho debutom bol koncert v roku 1813 v Miláne, kde zožal veľký úspech a vyvolal vlnu ďalších koncertov. Pripomenúť treba aj koncerty vo Viedni, Paríži a Londýne. V čase vrcholného virtuózneho rozmachu okolo roku 1834 hrával Paganini už len svoju vlastnú tvorbu, o ktorej však treba povedať, že mala práve tak klesajúcu tendenciu hudobnej závažnosti ako sa autor stával slávnejší. Paganini sa stal žiadaným umelcom a jedným z prvých hviezdnych virtuózov. Jeho kariéra začala upadať až roku 1834, nasledovala choroba.
27. mája 1840 zomiera na rakovinu vo francúzskom Nice.
Zaujímavosti

•Hoci bol Paganini husľovým virtuózom, jeho tvorba a vystupovanie ovplyvnili omnoho viac klavírnu ako husľovú tvorbu obdobia romantizmu. Akýmsi zlomovým momentom tohto faktu bol Paganiniho koncert vo Wroclawe dňa 28. júla 1829, ktorého programom bola bezohľadne rozbitá Beethovenova Prvá symfónia, ktorú v prestávkach medzi jednotlivými rozdelenými časťami dopĺňali skladby skomponované autorom. Paganiniho hru vysoko ohodnotili jeho husľoví súčasníci ako Louis Spohr, jeho príklad však roznietil najväčšie vášne vo Franzovi Lisztovi, jednom z najväčších klavírnych virtuózov tých čias. Lisztovým snom bolo dosiahnuť, príp. prekonať Paganiniho husľovú dokonalosť na klavíri. Začala vznikať klavírna literatúra, ktorá kládla aj na amatérskych klaviristov z dôvodu mechanickejšieho charakteru tohto nástroja väčšie požiadavky na techniku ako u husieľ či violončele. Lisztova virtuozita, na čele so skladbami ako Grande valse di bravoura, Années de pèlerinage či Album d´un voyageur sa však napokon “presýtila sama sebou“, čím sa vlastne sama poprela.

•Jednou z najznámejších vecí, ktoré sa v súvislosti s Paganinim spomínajú, je Paganiniho nástroj. Nie je ním totiž nič iné ako Kanón od Josepha Guarneriho del Gesúho považované za najlepšie husle, aké boli kedy vyrobené. Je pravdepodobné, že Paganini sa k týmto husliam dostal okolo roku 1802, okolnosti však nie sú celkom jasné. Vieme však, že Paganini používal tieto husle počas celej svojej kariéry s výnimkou posledných 6 rokov svojho života. Možnosti skopírovať Kanón sa v zime na prelome rokov 1833 a 1834 chopil slávny francúzsky husliar Jean Baptiste Vuillaume. Hovorí sa, že keď Vuillaume vyrobil kópiu, zavolal si do dielne Paganiniho, dal mu na výber pôvodný a kopírovaný Kanón a spýtal sa ho, ktorý je originál. Paganini vraj siahol po kópií. Túto kópiu Paganini používal až do smrti a neskôr ju odovzdal svojmu žiakovi Camillovi Sivorimu. Momentálne sa Kanón nachádza v špeciálnej miestnosti múzea v Janove. Ostali tu z Paganiniho vôle. Aj keď je tento del Gesúho nástroj nesmierne starý, stále sa ho darí udržiavať vo výbornom stave, pričom nestratil nič zo svojej krásy. Príležitostne sa na ňom aj hráva, čo dokazuje aj jeho zvukovú jedinečnosť.

Výber tvorby

24 Capriccií – prvá Paganiniho kompozícia, ktorá je školou majstrovskej husľovej hry
a jej absolvovanie sa považuje za vyšší stupeň technickej zdatnosti huslistu. Capriccia ukazujú obrovský rozsah možností husieľ, napríklad dvojhmaty, jednohlasné trojhmaty, arpeggia alebo rôzne hádzané alebo skákané smyky.

Koncert č. 1 D-dur - autor v tomto diele preukazuje okrem citu pre husle ako sólový nástroj aj vysokú zdatnosť v tvorbe monumentálneho orchestrálneho diela. V rozsiahlych medzihrách využíva možnosti dialógu medzi jednotlivými nástrojovými skupinami orchestra. Čo sa týka samostatného sólového partu, treba vyzdvihnúť jeho vysokú náročnosť, ktorá sa v prípade skutočne kvalitnej interpretácie diela využíva na vkusné kontrasty. Kompozícia sa skladá z troch častí, pričom v každej sa vyskytuje niekoľko motívov, ktoré sa neskôr kombinujú (systém ronda).

I Palpiti – hudobne prekrásna, ale i značne technicky náročná skladba s množstvom dvojhmatov, ktoré sú vkusne a prirodzene vyvážené kantilénami. Môžeme v nej spozorovať aj rôzne prírodné črty, ktoré bývajú vyjadrené zväčša flažoletmi.

Variácie na tému opery Mojžiš – Paganini tu čerpal námety z pôvodnej Rossiniho opery Mojžiš v Egypte. Tieto variácie sa skladajú z dvoch častí – molovej (modlitba) a durovej (tanečná časť). Zaujímavosťou je, že celá skladba sa hrá na strune G, ktorá je preladená na tón B, čím nástroj získava čarokrásne zvukové zafarbenie. Najmä v molovej časti sa dá toto zafarbenie efektne využiť v podobe kvartových i prirodzených flažoletov.

Cantabile D-dur – často hrávaná lyrická skladba, ktorá hoci nie je zameraná na technické majstrovstvo, zachováva si punc virtuozity spájajúcej majstrovstvo s javiskovým prehľadom a profesionalitou.
Moto Perpetuo – ide o skladbu, ktorá neobsahuje prakticky nijaký rytmický útvar a tvorí ju iba úžasne rýchly a technicky náročný beh. Vyžaduje ohromne skúseného hráča s vyspelými technickými schopnosťami. Popri vysokej náročnosti a efektnosti si však treba uvedomiť, že po hudobnej stránke je táto skladba takmer bezcenná.

Henryk Wieniawski je skladateľom, ktorého notové zápisy skladieb nie je problém nájsť prakticky u žiadneho učiteľa husieľ vo všetkých kútoch sveta. Pre huslistov znamená tento majster veľmi veľa, čoho dôkazom je časté prezentovanie jeho skladieb na významných svetových husľových súťažiach, avšak aj skutočnosť, že mnoho slávnych virtuózov zaraďuje Wieniawskeho kompozície do svojho repertoáru. Ak ale chceme zistiť, prečo je Wieniawski takou dôležitou osobnosťou pre husľovú literatúru a celkový hudobný svet, je nevyhnutné, aby sme sami prešli jeho životnú púť, ktorá je pre plnohodnotné spoznanie Wieniawskeho prínosu svojim nasledovníkom nevyhnutná.

Životopis

Začiatok Wieniawskeho životného príbehu nájdeme v Poľsku, v rodine chirurga a klaviristky z Lublinu. Práve v prostredí tejto rodiny a tohto mesta sa narodil chlapec Henryk, ktorý svoj pozoruhodný talent v hre na husliach preukazoval už v rannom veku. Vo svojom rodnom meste ho vyučovali dvaja pedagógovia - Stanisław Serwaczyński, ktorý bol taktiež prvým učiteľom Josepha Joachima, neskôr veľkého maďarského huslistu, a Jan Hornziel. Z Lublinu odišiel vo veku 8 rokov za štúdiami na parížske konzervatórium. Vo veku 11 rokov dostal ako najmladší v dovtedajšej histórií školy vyznamenanie najvyššieho stupňa od profesora Josepha Massartsa, ktorý takmer o polstoročie neskôr učil aj Fritza Kreislera. V roku 1847 napísal Wieniawski svoj prvý opus Grand Caprice Fantastique.
Po ukončení konzervatória v pomerne nízkom veku Wieniawski začína obdobie cestovania, ktoré trvá až do jeho smrti. Roku 1851 sa totiž stáva cestujúcim huslistom a so svojím mladším bratom, klaviristom Józefom, sa vydáva na obrovské turné Ruskom. Ich koncert v Petrohrade zanechal hlboké dojmy aj u Henriho Vieuxtempsa, ktorý tu v tom čase pôsobil. O Wieniawskom povedal, že ešte nikdy nepočul takú dobrú hru od niekoho takého mladého. Roku 1860 sa Wieniawski natrvalo sťahuje do Petrohradu, kde je dvorným huslistom cára Alexandra II. a učiteľom na konzervatóriu. Zakladá orchester a sláčikový kvartet Ruskej hudobnej spoločnosti. Wieniawski popritom stále cestuje a vo veku 37 rokov odchádza na dvojročné turné po Severnej Amerike, a to so slávnym klaviristom Antonom Grigorievičom Rubinsteinom.

Aj keď Wieniawski precestoval veľkú časť svojho života a je považovaný za sčasti galského huslistu, treba pripomenúť, že nikdy nezabudol na svoje poľské korene, ktoré sa prejavujú najmä v jeho tvorbe. Okrem skladieb, ktoré spomínam vo “Výbere tvorby“ Wieniawski napísal aj pomerne vysoký počet skladieb, ktoré sú vlastne virtuózne spracovanými poľskými ľudovými tancami. Ide napríklad o mazurku a jej typy ako obertass, kujawiak alebo dudziarz.
Napriek tomu, že Wieniawski začal mať problémy so srdcom, ktoré sa z roka na rok zhoršovali, neprestával cestovať a po ukončení amerického turné začal učiť na bruselskom konzervatóriu, kde nahradil Vieuxtempsa. Jeho najvýznamnejším žiakom tu bol Eugene Ysaye. Následky nadmerného koncertovania opäť ako zrkadlo ukázalo srdce, keď v roku 1878 skolaboval počas hrania svojho 2. husľového koncertu. Svoj rozlúčkový koncert odohral o rok neskôr v Odesse. Zomiera 44- ročný v Moskve, kam ho doviedla obrovská túžba vrátiť sa do Ruska. Pochovaný je na cintoríne vo Varšave.
Zaujímavosti

•Keď bol Wieniawski zasnúbený s Angličankou Isabellou Hamptonovou a jej rodičia ich svadbu striktne zamietli, Henryk sa rozhodol napísať skladbu Légende. Isabellini rodičia si ju vypočuli a nalomila ich natoľko, že sa rozhodli dovoliť dvojici zosobášiť sa. Manželstvo prinieslo 6 potomkov, no iba jeden z nich, najmladšia Henrietta, ktorá sa narodila tesne pred Wieniawskeho smrťou, sa dožil zrelého veku.
•Poliaci si Wieniawskeho veľmi vážia a aj po jeho smrti mu boli udelené mnohé oficiálne uznania. Wieniawskeho portrét sa objavil na poštovej známke v roku 1952 aj 1957 a v rokoch 1979 a 2001 bola vydaná minca s jeho obrazom o hodnote 100 zlotých. Na jeho poctu bolo dokonca pomenované mesto v doline rieky Czechowka, ktoré dnes nesie názov Wieniawska.

Výber tvorby

Polonéza D-dur – neveľmi dlhá, menej ako 5 minút trvajúca skladba, ktorá sa skladá z veľkého množstva krátkych a pružných častí. Hlavný motív predstavujúci model poľského ľudového tanca sa strieda s technickými pasážami. Dielo vyžaduje nielen pokročilú husľovú techniku, ale najmä vyspelého interpreta schopného zmysluplne agogicky obohatiť hudobný materiál.

Brilantná polonéza č. 2– dielo obsahujúce rôzne efektívne využité technické vymoženosti husieľ ako radové staccato, oktávy či dvojhmaty. Autor preukazuje skúsenosti s tvorbou harmónie medzi husľami a klavírom, pričom si dovoľuje využiť vkusné kontrasty dodávajúce skladbe vyššiu hudobnú hodnotu.
Koncert č. 2 d-mol – bezpochyby Wieniawskeho najvrcholnejšie dielo, kde autor využíva všetky svoje skúsenosti. Bolo napísané v roku 1870 pred Wieniawskeho odchodom z Petrohradu a autor ho venoval Pablovi de Sarasatemu. Oproti prvému Koncertu fis-mol je Koncert d-mol obrovským skokom v kompozičnej technike Wieniawskeho. Zvlášť prvá časť tohto koncertu, ktorá sa často hráva samostatne, sa považuje za najlepšiu a najvyspelejšiu kompozíciu, akú kedy Wieniawski napísal.
Légende – pozri zaujímavosti
Scherzo Tarantelle – autor pri tejto skladbe využíva možnosť vedenia harmónie pomocou nemenných rytmických útvarov, ktorými sú v tomto prípade trioly. Spolu s kantilénami v strednej časti diela tvorí Scherzo Tarantelle kompaktný celok, ktorý do svojho repertoáru zaradili mnohí súčasní huslisti, napríklad Itzhak Perlman či Maxim Vengerov.

Pablo Martín Melitón de Sarasate y Navascuéz – tak znie celé meno huslistu a skladateľa, ktorého skladby dnes tvoria neodmysliteľnú časť husľovej literatúry. Takisto je veľmi ťažkou úlohou predstaviť si akúkoľvek lepšiu husľovú súťaž bez jeho skladieb, ktoré vynikajú svojím prirodzeným temperamentom a husľovým majstrovstvom. Verím, že v životopise sa mi podarí nahliadnuť do podmienok tvorby týchto diel a dopracovať sa k zisteniu, kto vlastne bol ich autorom.

Životopis
Každoročné býčie zápasy sú tým, čo sa väčšine ľudí vybaví pri slove Pamplona. Toto severošpanielske mesto je však aj rodiskom huslistu a skladateľa Pabla de Sarasateho, ktorý v prostredí preslávených býčích zápasov vyrastal a neskôr sa aj zreteľne preukázali na jeho tvorbe. Prvým Pablovym učiteľom bol vo veku piatich rokov jeho vlastný otec. Neskôr sa učil pod vedením miestneho učiteľa hudby a v roku 1852 predviedol prvý koncert v La Coruñi, ktorý sa stretol, tak ako aj ďalšie rané Sarasateho koncerty, s veľmi dobrým ohlasom. Tak sa Sarasatemu otvorila možnosť štúdia v Madride u Manuela Rodrígueza Saeza. V hlavnom meste Španielska sa Sarasate ešte viac zviditeľnil a ďalej putoval na dvor kráľovnej Isabely II., kde bol jej obľúbeným hudobníkom.

Keď mal Sarasate 12 rokov, jeho mama sa rozhodla vziať ho k vychýrenému profesorovi Jeanovi Delphinovi Alardovi na parížske konzervatórium. Ledva však stihli prekročiť francúzsku štátnu hranicu , postihlo ich hneď dvojité nešťastie. Sarasateho matka dostala srdcovú porážku a bezprostredne nato zomrela. Neskôr, keď ju španielske úrady vzali do Bayonne, zistilo sa, že ešte aj Pablo je v zlom zdravotnom stave a sužuje ho cholera. Sarasate sa však dostal do správnych rúk – španielsky konzul v Bayonne ho vzal do svojho domu a po vyzdravení mu umožnil dostať sa do Paríža. Tam sa napokon stretol s Alardom, ktorý v ňom ihneď spoznal huslistu s nezvyčajne vzácnym darom muzikantstva. Sarasate sa mohol pokojne ihneď po príchode na konzervatórium stať slávnym, avšak jeho rozvážny učiteľ racionálne zvažoval každý ďalší krok, ktorý s Pablom urobí. A to prinieslo svoje ovocie.

Po ukončení konzervatória sa totiž otvára nová a zároveň doživotná kapitola Sarasateho života. Je úspešným a uznávaným sólovým huslistom, interpretuje najmä vlastné skladby. V týchto dielach je zúžitkovaná hlavne Sarasateho vysoká technická zdatnosť a ukazujú dôležitosť vplyvu španielskeho typu kompozície na celoeurópske hudobné dianie. Využíva pritom rôzne španielske ľudové prvky a prirovnania k španielskemu spôsobu života, ktoré sú obsiahnuté najmä v cykle Španielske tance. Okrem takýchto skladieb, zväčša písaných pre husle a klavír, sa v tvorbe často zameriava aj na dramatické diela známych autorov ako Bizet, Mozart či Shakespeare a tvorí na ne rôzne variácie a fantázie.
Spomenúť treba aj množstvo skladieb, ktoré mu boli venované a dokazujú, že bol v období svojho života vychýreným huslistom. Ide napríklad o skladby Maxa Brucha, Antonína Dvořáka, ale aj Lalovu Španielsku symfóniu či nemenej známe diela Introdukcia a Rondo Capriccioso a Koncert č. 3 h-mol od francúzskeho skladateľa Camilla de Saint-Saënsa.
Sarasateho život sa končí pod vplyvom chronickej bronchitídy roku 1908 vo francúzskom pobrežnom meste Biarritz. Na prahu 20. storočia ešte stihol nahrať niekoľko nahrávok.

Zaujímavosti

•Sarasate bol v čase, kedy žil, známy svojím pravým španielskym gentlemanstvom a všade chodil vždy dokonale oblečený. Aj keď od svojich obdivovateliek dostával veľa zaľúbených listov, nikdy sa neoženil. Pravdou však je, že vo svojej spálni bol po každom koncerte len málokedy bez ženskej spoločnosti.
•Hoci bol Sarasate pomerne bohatý, bol aj štedrý. Keď vo svojej vile v Biarritzi zomieral, rozhodol sa venovať väčšinu svojho majetku mestu Pamplona. V tomto meste sa teraz nachádza aj špeciálne Sarasateho múzeum.

Výber tvorby

Španielske tance – súbor Sarasateho skladieb, ktorý zahŕňa veľké množstvo jeho najznámejších husľovo-klavírnych skladieb ako Andalúzska romanca, Baskické capriccio, Zapateado, Malagueña či Habanera. Všetky bez výnimky sú dôverným umeleckým vyobrazením nezanedbateľných zložiek španielskej národnej kultúry. Vynikajú najmä tanečným rytmom. Kontrasty sú vyjadrené rôznymi spôsobmi. Napríklad kompozícia Zapateado, op. 23 je hravá a bezstarostná, zatiaľčo dvojskladba Malagueña a Habanera s opusovým číslom 21 má schopnosť imaginárne pohltiť poslucháča do tela toreadora. Skladby Baskické capriccio a Andalúzska romanca považujem za najkomplexnejšie skladateľove diela pre husle s klavírnym sprievodom, pretože vo svojej nie práve najväčšej dĺžke dokážu upriamiť pozornosť na veľký počet už spomínaných kontrastov. Všetky spomínané skladby sú aj značne technicky náročné, avšak mojím názorom je, že omnoho dôležitejšie ako virtuózne zameraný sólistický
prejav je kvalitné interpretačné spracovanie
diela a zachovanie Sarasateho odkazu hudobnému svetu.
Carmen Fantasie – spolu s Waxmanovou fantáziou k Bizetovej opere Carmen je toto dielo najčastejšie hrávaným spomedzi všetkých Carmen Fantasie. Práve fantázie tvoria v Sarasateho tvorbe osobitnú kapitolu a je zaujímavosťou, že tak ako bola Čarovná flauta jednou z posledných Mozartových výtvorov, fantázia na túto operu bola aj posledným opusom napísaným Pablom de Sarasatem. Samotná Carmen Fantasie je považovaná za hodnotné dielo pre husle a orchester, ktoré poukazuje, tak ako aj Španielske tance, na Sarasateho schopnosť pozorne a dôkladne zachytiť atmosféru deja.
Cigánske melódie – v tomto diele sa autor realizuje na základe podnetu ráznej a charakteristickej, zväčša hudobnej cigánskej kultúry. Skladba vlastne predstavuje akýsi druh zapísanej improvizácie. Obsahuje mnoho technických “parádičiek“ vrátane predpísaných glissánd a rozložených akordov vo forme dvaatridsatinových nôt, je obľúbenou voľnou skladbou na rôznych husľových súťažiach. 

V biografickej knihe o Fritzovi Kreislerovi uvádza autor Amy Biancolli 2 dôvody, prečo sa rozhodol napísať nový Kreislerov životopis. Jedným z nich je, že Kreisler “sa nachádza v nebezpečenstve zabudnutia“. Na prvý pohľad možno tento dôvod znie celkom absurdne, no kus pravdy na ňom je. A pritom dôležitosť Kreislerovho životopisu by sa kľudne dala vyzdvihnúť nad životopisy ostatných troch veľkých huslistov, ktorých v mojej práci rozoberám. Zahĺbenie sa do mnohorakého a dobou ovplyvneného života Fritza Kreislera teda určite stojí za to.

Životopis

Na rozdiel od Paganiniho, Wieniawskeho či Sarasateho sa Kreislerov život začína až v druhej polovici 19. storočia a to v prostredí Viedne, mesta známeho svojím jedinečným prostredím, no v nemalej miere aj rozmanitým hudobným životom najmä v období klasicizmu. Práve z týchto základov v rodine, ktorej otec bol univerzitným profesorom, vyrastal Fritz Kreisler. Svoj husľový talent rýchlo rozvíjal pod vedením otca a netrvalo dlho, kým sa Fritz dostal na viedenské konzervatórium a hneď nato na parížske, kde bol žiakom v slávnej Massartsovej triede. Okrem Josepha Massartsa ho tu učili aj Léo Delibes a Joseph Hellmesberger. V rokoch 1888-89 sa vybral na turné do Ameriky a po návrate do Rakúska bol na dobrej ceste stať sa členom Viedenského filharmonického orchestra, no tu sa ukázalo, čo všetko môže spôsobiť jedna maličkosť. Na konkurze totiž zaváhal, neprijali ho a, možno zo sklamania, sa náhle rozhodol presedlať na štúdium medicíny. Táto exaktná veda ho však čoskoro omrzela a jeho ďalšie kroky viedli k štúdiu maliarstva. Keďže sa natrvalo neusadil ani tu, na prekvapenie všetkých sa stal študentom vojenskej školy, ktorú aj absolvoval. Je však isté, že čím dlhšie bol bez husieľ, tým väčšmi cítil, ako mu chýbajú. Tak sa rozhodol rovnými nohami skočiť späť do sveta tohto dokonalého nástroja, kde už vtedy žiarili mená ako Sarasate a Joachim, k slovu sa ale hlásila aj nová generácia virtuózov na čele s Kocianom, Kubelíkom či Thibaudom. Nestratil sa medzi nimi, skúsenosti zo života mu veľmi pomohli a dokázal ich využiť natoľko, že sa stal jedným z predstaviteľov svetovej husľovej extratriedy a akýmsi ideálom husľového koncertného umenia. Dokázal to aj na koncerte s Berlínskym filharmonickým orchestrom vo veku 24 rokov. Pred vojnou, roku 1910, stihol ešte Fritz Kreisler predviesť premiéru Elgarovho Husľového koncertu, ktorý mu bol venovaný. O štyri roky nato sa stal členom uhorského vojska

v 1. svetovej vojne a bol ním dovtedy, kým nebol natoľko fyzicky poznačený, že nemohol bojovať a zvyšok vojny strávil v Amerike. V roku 1924, po relatívnom upokojení politickej situácie, sa vrátil do Európy, tentoraz do Berlína. Bol aktívnym a uznávaným sólovým huslistom, neustále spracovával nové a nové diela a doplňoval ich vlastnými vkusnými skladbami. V Berlíne však nezostal natrvalo, po 14 rokoch bývania v tomto mesta sa presťahoval do Francúzska až sa napokon usadil v USA.
Čo sa týka Kreislerovej tvorby, je potrebné povedať, že námety boli zväčša ľahkého, jemného a najmä kaviarenského charakteru. Ide o takzvané “liebesstűcky“, sentimentálne skladbičky sršiace viedenským prostredím. Ich hlavnými vlastnosťami sú melodická krása a neopakovateľná rytmická sviežosť. Okrem nich Kreisler písal aj operety, sláčikové kvartetá a kadencie tvoriace samostatné odvetvie tvorby. Známe sú najmä kadencie k prekrásnemu Brahmsovmu Koncertu D-dur či k Beethovenovmu Husľovému koncertu. Viac o Kreislerovej tvorbe sa môžete dočítať v častiach “Zaujímavosti“ a “Výber tvorby“.
Posledný Kreislerov verejný koncert datujeme do roku 1947. Posledné obdobie svojho života prežíva Kreisler v pokoji a vo všeobecnom uznaní husľového sveta. V New Yorku sa dožíva pozoruhodného veku necelých 87 rokov a završuje tým celú epochu husľového majstrovstva.
Zaujímavosti

•Keď bol Kreisler mladý, písal rôzne skladby na barokový spôsob a začal ich vydávať pod menami rôznych majstrov starej hudby ako napríklad Guiseppe Tartini či Gaetano Pugnani. Predstavoval ich ako čerstvo objavené diela a v čase slávy mu boli tieto “podvody“ vyčítané. Na všetky výhrady odpovedal jednoduchou vetou: „Názvy sa menia, hodnoty zostávajú.“
•Fritz Kreisler hrával na viacerých vynikajúcich husliach, z toho spomeniem diela Guarneriho del Gesúho a Carla Bergonziho. Práve husle druhého menovaného husliara sú dnes vďaka Kreislerovi známe ako “Kreisler Bergonzi“.

Výber tvorby

Viedenské capriccio – prekrásne spevné dielo verne vyobrazujúce viedenský život. Využíva farby nástroja pri harmonických dvojhmatoch a preukazuje schopnosť autora pre súlad medzi klavírom a husľami.
Liebeslied – v preklade “Pieseň lásky“, je ďalšou skladbou ľahkého charakteru pozerajúcou sa na Viedeň z iného uhla - nie ako na mesto straussovskej dynastie, ale ako na mesto ľudí, ktoré je plné romantiky a súladu. Dielo by malo byť interpretované v štýle nemecko-rakúskeho tanca ländleru v pomalom ¾ takte.
Schön Rosmarin – efektne vyfarbené kaviarenské dielo, v ktorom záleží na každej note, no taktiež treba každému tónu ponechať ľahkosť a vôňu rozmarínu.
Preludium a Allegro – dielo Kreisler najprv predstavoval ako jednu zo skladieb Gaetana Pugnaniho a aj preto dnes stačí medzi hudobníkmi povedať Pugnani-Kreisler a každý vie, o aké dielo ide. Preludium a Allegro je omnoho vážnejšieho charakteru ako ostatné Kreislerove diela a je ukážkou kombinácie barokového kompozičného štýlu s majstrovstvom romantizmu. Niektoré jeho časti akoby poukazovali na osudné aspekty života človeka.
Čínsky tamburín – dielo orientálneho charakteru s jasne vyobrazenými prirovnaniami k životu v Číne. Je to napríklad šplhanie sa na Veľký čínsky múr či jazda na bicykli po preplnenej pekingskej ulici, v ktorom sú dobre uplatnené technické možnosti husieľ. Skladba má pomerne rýchly spád a ponúka široké interpretačné možnosti.