Niccolò Paganini je často aj u laikov spájaný s veľkou virtuozitou a majstrovstvom. Mnohokrát je spomínaný v súvislosti s talentovanými mladými huslistami a je otázkou, prečo sa práve jeho meno stalo takým veľkým symbolom aj medzi nehudobníkmi. Zaujímavým faktom v súvislosti s Paganinim je aj to, že vlastne iba huslisti majú svojho “patróna“, ktorého ako virtuózneho huslistu pozná vlastne každý. Ešte žiadneho nezainteresovaného človeka som nepočul, aby nazval nejakého šikovného klaviristu napríklad Chopinom. V čom teda tkvie riešenie všeobecného poznania Paganiniho? Dúfam, že táto práca aspoň v nepatrnej miere prispeje k odhaleniu odpovede na túto otázku.

Životopis

Ak chceme zhrnúť Paganiniho život od začiatku, musíme sa vrátiť do roku 1782, a to nikam inam ako do talianskeho mesta Janov, kde sa tento geniálny husľový virtuóz, ale taktiež aj skladateľ, narodil. Jeho majstrovstvo nespomínam len náhodou, totiž husle sa do jeho života vnárajú už vo veľmi útlom veku 6 rokov. Prvé hodiny dostával od svojho otca Antonia, o ktorom sa povráva, že svojmu synovi nedal jesť pred tým, ako si splnil svoj denný program cvičenia, no neskôr, keď už maličký Niccolò prerástol aj otcovu úroveň, učil sa husľovému umeniu pod vedením najlepších janovských učiteľov, ako aj pod vedením Alessandra Rolla a Ghirettiho. So svojim talentom a úspechmi sa však nevyrovnal najlepšie; vieme, že na prelome storočí Paganini podľahol alkoholu a hazardným hrám. Našťastie ho z dna vytiahla istá neznáma slečna, ktorá zrejme v snahe zachrániť takýto obrovský talent, vzala Paganiniho na svoje gazdovstvo, kde sa mu podarilo vzchopiť a pokračovať v štúdiu husieľ. V tomto “dočasnom dôchodku“ sa venoval aj hre na gitare a kompozícií pre tento nástroj. Jeho gitarové kvartetá a iné formy nám odkrývajú mnoho čŕt jeho kontroverznej, dodnes nie celkom známej povahy.

V 23 rokoch života, po miernom psychickom vyrovnaní, sa začína písať ďalšia kapitola Paganiniho života. Tento vek mu priniesol zapriahnutie do služieb Elisy Baciocchi, Napoleonovej sestry, ktorú jej brat poveril vládnutím nad mestom Lucca. Tu sa staral o hudbu a neskôr sa stal aj sólovým huslistom. Aj keď tu bol prakticky odrezaný od sveta, správa o jeho majstrovstve sa rýchlo šírila z maličkej Luccy do celej Európy. A tak Paganini odišiel koncertovať. Jeho debutom bol koncert v roku 1813 v Miláne, kde zožal veľký úspech a vyvolal vlnu ďalších koncertov. Pripomenúť treba aj koncerty vo Viedni, Paríži a Londýne. V čase vrcholného virtuózneho rozmachu okolo roku 1834 hrával Paganini už len svoju vlastnú tvorbu, o ktorej však treba povedať, že mala práve tak klesajúcu tendenciu hudobnej závažnosti ako sa autor stával slávnejší. Paganini sa stal žiadaným umelcom a jedným z prvých hviezdnych virtuózov. Jeho kariéra začala upadať až roku 1834, nasledovala choroba.
27. mája 1840 zomiera na rakovinu vo francúzskom Nice.