A samozrejme omnoho viac: ocenenia a úžasná sláva, ktorá prišla s týmto albumom a táto sláva bola nečakaná. Dá sa táto senzácia vôbec ešte prekonať? Po dvoch rokoch úmornej práce na novom albume, vychádza Wish you were here. Pink Floydi často toto album označovali ako za najúmornejšie. Po takom veľkom úspechu s Dark side už ani nečakali, že by mohli uspieť znovu. A tak aj práca v štúdiu bola zdĺhavá, a pravdu povediac, proste sa do toho nikomu moc nechcelo. Avšak veľkým úspechom Wish you were here boli opäť zaskočení. Toto album je považované za to najsmutnejšie, aké kedy Floydom vyšlo.
Hlavne skladba Shine on you crazy diamond, ktorej téma je:Syd Barrett. Tento muž nikdy neprestal byť akýmsi "anjelom strážnym" tejto skupiny. Skupina sa často vracala k jeho témam a táto skvelá skladba, zložená z dvoch partov o tom jasne svedčí. Po takýchto úspechoch sa vyskytuje otázka: "A čo vnútorné vzťahy skupiny?" Po desiatich rokoch spoločného hrania, vzťahy neutrpeli žiadnu ujmu, avšak niečo by sa predsa len našlo.

Roger Waters. Po Sydovom odchode niekto musel prevzať  "vodcovskú palicu". A tak sa Roger Waters začína prejavovať čoraz viac. A to oprávnene. Pretože takmer všetky skladby, od počiatočných až po tie, o ktorých sa bavíme teraz majú stáleho autora, ktorým je on. Nie, že by sa na skladbách nepodieľali aj ostatní, to áno, avšak takmer všetky motívy sú Rogerovou prácou. A tak si začína hovoriť frontman skupiny. Na začiatku som písala o istej priemernosti a hudobnej nevzdelanosti skupiny. Stále s ňou súhlasím. Avšak príchodom Davea Gilmoura sa táto priemernosť rázne zmenila. V dnešnej dobe Davea môžeme smelo považovať za jedného z najlepších gitaristov vôbec. A popri jeho úžasnej gitare sa pomaly rozvíjala aj osobnosť Rogera Watersa, ktorý dokázal z tých pochmúrnych tém vydedukovať tak skvelé skladby. Pár ľudí, ktorí sa hudbe asi moc nerozumejú, tohto pána nazvali "hudobníkom bez hudobného sluchu". Len sa potichu smejem. Je pravda, že hudobné vzdelanie Roger nemal, ale bolo v tej dobe dôležité? Nie. Avšak nemyslím si, že hranie na basgitaru by taký človek bez hudobného sluchu zvládol. A čo tie skladby?

Tie úžasné skladby, ktoré si dodnes pohmkávajú nielen staršie, ale aj tie mladšie generácie? Myslím, že Roger Waters je hudobník, ktorý sa postupne vyvinul v skvelého hudobníka, avšak za pomoci Davida Gilmoura. Na toho v žiadnom prípade nemožno zabudnúť! No a čo bolo ďalej? Albumy Animals, skvelé The wall, no a nakoniec nie príliš obdivované The final cut. Začneme albumom The wall. Stovky koncertov, úžasné skladby a samozrejme skvelá light show, ktorou boli Floidi takí význační. No a pre oživenie celej atmosféry ku koncertom patrili aj Watersove výstrelky, ako napríklad postavenie steny medzi skupinu a samotných divákov. Divákov bolo totižto čoraz viac, na čo skupina nebola zvyknutá a drzých fanúšikov bola tiež kopa. A tak sa Roger na jednom koncerte proste neovládol a tomu najnedisciplinovanejšiemu fanúšikovi napľul do tváre. Škandál ako hrom. Darmo sa Roger snažil všetko napraviť. A tak sa rozhodol pre onú stenu medzi nimi a divákmi. Výstrelkov však bolo viac, no sporoy medzi samotnými členmi skupiny začali naberať na obrátkach. Po viacerých nezhodách v roku 1983 sa Roger Waters rozhodol zo skupiny vyhodiť Ricka Wrighta, ktorý aj odišiel. Roger začal čoraz menej spolupracovať s ostatnými členmi skupiny a môžeme kľudne povedať, že albumy Animals a The wall boli prípravnými projektami pre jeho sólovú dráhu. Jediný koho si Waters ešte ako tak cenil a koho veľmi obdivoval bol David Gilmour. Rogerove vodcovské ego zašlo až tak ďaleko, že sa rozhodol so skupiny vyštvať aj Nicka Masona, avšak Dave túto možnosť rázne zavrhol. V roku 1984 je Roger Waters hádam už dosť silný a zo skupiny odchádza. Avšak ani vo sne ho nenapadne, že by sa Mason a Gilmour mohli bez neho postaviť na vlastné nohy.

Avšak opak je pravdou. Priberajú ku sebe staronového člena Ricka Wrighta a začínajú "znovu". No Rogera Watersa to zjavne zaskočí. Predovšetkým je to prekážka pre jeho sólovú dráhu. A tak sa rozhodne rázne zakročiť. Súdnou cestou. Podáva žalobu, a to s takým odôvodnením, že on je zakladateľom skupiny, a teda iba on má výhradné právo na používnie značky Pink Floyd. Vysúdil odškodné, ale asi si vieme predstaviť, že Rogerovi Watersovi o peniaze v tomto prípade vôbec nešlo. Takže Pink Floyd majú voľnú ruku a tvoria. Začína sa "malý" hudobný súboj. Dokáže sa Waters presadiť aj bez značky Pink Floyd? Dokáže, avšak bitvu v tomto prípade predsa len vyhráva skupina Pink Floyd. Albumy A momentary lapse of reason, Delicate sound of thunder a The division bell sú vysoko cenené, no proste úžasné, a to aj bez Watersa. Pink Floyd a Waters sa obchádzajú ako sa len dá. Len v piesňach môžeme počuť isté narážky na ich vzájomné spory. Rogerova sólová dráha je veľmi úspešná, hrá, koncertuje, sám usporadúva koncerty... A čo Pink Floyd? Už som spomínala, ža v bitve s Rogerom predsa len zvíťazili. Od jeho odchodu vydali tri, vyššie menované albumy, ktoré boli veľmi úspešné. Posledné album s názvom The division bell je naozaj to posledné, čo skupina zreprodukovala.

Posledný koncert v roku 1995, na ktorom Dave hovoril:"O rok sme tu zas", a málokto mu veril, bol naozaj posledným. Fanúšikovia na celom svete dúfali a verili hlavne v spoločný návrat skupiny na pódium a to v pôvodnej zostave. Ubehlo desať rokov. Avšak rok 2005 priniesol senzáciu pre fanúšikov na celom svete. Na charitatívnom koncerte Live8 sa na pódiu objavili Pink Floyidi, a to v plnej zostave! Úžasné! Vidieť ich opäť takto spolu, bez sebemenších svárov s usmiatymi tvárami a najmä tou úžasnou hudbou. Raz to muselo prísť a aj to prišlo. Teraz stačí už len dúfať, že to príde znovu...