Počiatky tejto skupiny sa datujú na rok 1965. V tomto roku sa dala dohromady parta mladých študentov, študujúcich na prestížnej škole architektúry. Predovšetkým to bola parta ľudí, ktorá milovala hudbu a vo svojich tajných snoch túžila byť nejakým spôsobom s hudbou spätá. Roger Waters a Nick Mason založili skupinu s názvom Sigma 6 ku ktorej sa pridal Rick Wright, Syd Barrett a Bob Close, ktorý však skupinu po pár spoločných vystúpeniach opúšťa. Avšak je nutné dodať, že títo mladí ľudia s veľkým hudobným zanietením žiadne hudobné vzdelani nemali. Takže ich kľudne môžeme nazvať kopou amatérov, ktorú ako tak vylepšuje Rick Wright s dvojtýždenným klavírnym kurzom. S príchodom Syda Barretta nastáva nová éra. Predovšetkým názov skupiny prekonáva vyráznu zmenu, a to zo Sigma 6 na The Pink Floyd sound, ktorý sa neskôr skráti na Pink Floyd. Odkiaľ tak výrazný názov? Páni Pink Anderson a Floyd Council boli jednoducho obľúbení jazzmani Syda Barretta. No a od tejto chvíle začína mať výhradné postavenie v kapele práve Syd Barrett. Kto iný?

O autorstvo jednotlivých skladieb sa pokúšal aj Roger Waters avšak jeho melódie boli vzhľadom na dobu v ktorej žil príliš pochmúrne. Sydova umelecká tvorba bola iná. Plná mladosti, krásy, leta... Veď jeho inšpiráciou bol svet rozprávok. Nie len hudba, ale aj samotné texty skladieb sú tvorené väčšinou z rôznych rozprávkových námetov. A to bolo to, čo sa ľuďom páčilo. Páčil sa im Syd, jeho tajomná osobnosť, jeho hudba, on. No a tak sa ani nemusíme príliš dlho čudovať nad tým, že už druhý album vydaný v roku 1967 zožal veľké úspechy. Avšak aj sláva má svoje nástrahy, ktorým Syd veľmi skoro podľahol. A tou nástrahou boli, ako vo väčšine takýchto prípadoch, drogy, alkohol a ženy. A tak skupina hľadala náhradníka, ktorý by za Syda bol ochotný odohrať koncerty, a to len v tom prípade, že už Syd nebude môcť koncert odohrať. No a to sa stávalo dosť často. Syd odohrával koncerty v polohe "ležmo", alebo nedokázal z gitary vysúkať viacero tónov, a tak bol koncert odohraný len na základe jedného tónu. Tým zástupcom sa mal stať David Gilmour, ktorý sa zhodou okolností so Sydom poznal. Mimochodom, to on ho učil cez prestávky hrať na gitare a rôzne rify, ktoré v skutočnodti vymyslel Gilmour boli často priraďované práve k Barrettovi.

Po viacerých Barrettových výpadkoch sa Gilmour stal stálym členom skupiny a skupina krátku dobu pôsobila ako päťčlenné zoskupenie. Avšak v roku 1968 Syd Barrett definitívne skupinu Pink Floyd opúšťa. Málokto ešte veril, že by sa skupina bez Syda dokázala postaviť na nohy. Skupina bola v tej dobe slávna, avšak nie nezabudnuteľná, tá najväčšia sláva mala prísť neskôr. Po Sydovom odchode sa pokračuje v práci na albume Saucerful of secrest a je úspešne dokončené.

Avšak až albumom More Pink Floyd skutočne ukázali akým smerom sa ich hudba bude uberať. Sydove mélodie boli úplné odlišné od toho, čo sa vytvorilo na všetkých ostatných albumoch. Ranní Pink Floyd sú dosť psychodelickí, ich skladby sú takmer bezvýhradne inštrumentálne. Napríklad skladby ako Careful with that axe Eugene alebo A saucerful of secrest, ktoré ešte pochádzajú z albumu A saucerful of secrest, sú obzvlášť ťažké. Dá sa povedať, že táto hudba nie je pre každého. A takúto hudbu propagujú aj vo svojich ďalších albumoch. Ummagumma, Atom heart mother, Obscured by clouds... Myslím, že veľký prelom nastal v roku 1973, a to albumom The dark side of the moon. Nie len tým, že sa skupina stala razom najslávnejšou, a to nielen po Británii, ale tým, že došlo k istej zmene hudobného štýlu. Nie tak celkom, ale v istej miere určite. Hlavne počuť čoraz viac Gilmourov spev a taktiež aj spev ostatných členov. Hudba začína byť melodická. Každá skladba z albumu The dark side of the moon je verejnosti známa. Snáď ani nemusím písať o tom, aké úspechy toto album dosiahlo. V priemere ho vlastnila každá britská rodina.
A samozrejme omnoho viac: ocenenia a úžasná sláva, ktorá prišla s týmto albumom a táto sláva bola nečakaná. Dá sa táto senzácia vôbec ešte prekonať? Po dvoch rokoch úmornej práce na novom albume, vychádza Wish you were here. Pink Floydi často toto album označovali ako za najúmornejšie. Po takom veľkom úspechu s Dark side už ani nečakali, že by mohli uspieť znovu. A tak aj práca v štúdiu bola zdĺhavá, a pravdu povediac, proste sa do toho nikomu moc nechcelo. Avšak veľkým úspechom Wish you were here boli opäť zaskočení. Toto album je považované za to najsmutnejšie, aké kedy Floydom vyšlo.
Hlavne skladba Shine on you crazy diamond, ktorej téma je:Syd Barrett. Tento muž nikdy neprestal byť akýmsi "anjelom strážnym" tejto skupiny. Skupina sa často vracala k jeho témam a táto skvelá skladba, zložená z dvoch partov o tom jasne svedčí. Po takýchto úspechoch sa vyskytuje otázka: "A čo vnútorné vzťahy skupiny?" Po desiatich rokoch spoločného hrania, vzťahy neutrpeli žiadnu ujmu, avšak niečo by sa predsa len našlo.

Roger Waters. Po Sydovom odchode niekto musel prevzať "vodcovskú palicu". A tak sa Roger Waters začína prejavovať čoraz viac. A to oprávnene. Pretože takmer všetky skladby, od počiatočných až po tie, o ktorých sa bavíme teraz majú stáleho autora, ktorým je on. Nie, že by sa na skladbách nepodieľali aj ostatní, to áno, avšak takmer všetky motívy sú Rogerovou prácou. A tak si začína hovoriť frontman skupiny. Na začiatku som písala o istej priemernosti a hudobnej nevzdelanosti skupiny. Stále s ňou súhlasím. Avšak príchodom Davea Gilmoura sa táto priemernosť rázne zmenila. V dnešnej dobe Davea môžeme smelo považovať za jedného z najlepších gitaristov vôbec. A popri jeho úžasnej gitare sa pomaly rozvíjala aj osobnosť Rogera Watersa, ktorý dokázal z tých pochmúrnych tém vydedukovať tak skvelé skladby. Pár ľudí, ktorí sa hudbe asi moc nerozumejú, tohto pána nazvali "hudobníkom bez hudobného sluchu". Len sa potichu smejem. Je pravda, že hudobné vzdelanie Roger nemal, ale bolo v tej dobe dôležité? Nie. Avšak nemyslím si, že hranie na basgitaru by taký človek bez hudobného sluchu zvládol. A čo tie skladby?

Tie úžasné skladby, ktoré si dodnes pohmkávajú nielen staršie, ale aj tie mladšie generácie? Myslím, že Roger Waters je hudobník, ktorý sa postupne vyvinul v skvelého hudobníka, avšak za pomoci Davida Gilmoura. Na toho v žiadnom prípade nemožno zabudnúť! No a čo bolo ďalej? Albumy Animals, skvelé The wall, no a nakoniec nie príliš obdivované The final cut. Začneme albumom The wall. Stovky koncertov, úžasné skladby a samozrejme skvelá light show, ktorou boli Floidi takí význační. No a pre oživenie celej atmosféry ku koncertom patrili aj Watersove výstrelky, ako napríklad postavenie steny medzi skupinu a samotných divákov. Divákov bolo totižto čoraz viac, na čo skupina nebola zvyknutá a drzých fanúšikov bola tiež kopa. A tak sa Roger na jednom koncerte proste neovládol a tomu najnedisciplinovanejšiemu fanúšikovi napľul do tváre. Škandál ako hrom. Darmo sa Roger snažil všetko napraviť. A tak sa rozhodol pre onú stenu medzi nimi a divákmi. Výstrelkov však bolo viac, no sporoy medzi samotnými členmi skupiny začali naberať na obrátkach. Po viacerých nezhodách v roku 1983 sa Roger Waters rozhodol zo skupiny vyhodiť Ricka Wrighta, ktorý aj odišiel. Roger začal čoraz menej spolupracovať s ostatnými členmi skupiny a môžeme kľudne povedať, že albumy Animals a The wall boli prípravnými projektami pre jeho sólovú dráhu. Jediný koho si Waters ešte ako tak cenil a koho veľmi obdivoval bol David Gilmour. Rogerove vodcovské ego zašlo až tak ďaleko, že sa rozhodol so skupiny vyštvať aj Nicka Masona, avšak Dave túto možnosť rázne zavrhol. V roku 1984 je Roger Waters hádam už dosť silný a zo skupiny odchádza. Avšak ani vo sne ho nenapadne, že by sa Mason a Gilmour mohli bez neho postaviť na vlastné nohy.

Avšak opak je pravdou. Priberajú ku sebe staronového člena Ricka Wrighta a začínajú "znovu". No Rogera Watersa to zjavne zaskočí. Predovšetkým je to prekážka pre jeho sólovú dráhu. A tak sa rozhodne rázne zakročiť. Súdnou cestou. Podáva žalobu, a to s takým odôvodnením, že on je zakladateľom skupiny, a teda iba on má výhradné právo na používnie značky Pink Floyd. Vysúdil odškodné, ale asi si vieme predstaviť, že Rogerovi Watersovi o peniaze v tomto prípade vôbec nešlo. Takže Pink Floyd majú voľnú ruku a tvoria. Začína sa "malý" hudobný súboj. Dokáže sa Waters presadiť aj bez značky Pink Floyd? Dokáže, avšak bitvu v tomto prípade predsa len vyhráva skupina Pink Floyd. Albumy A momentary lapse of reason, Delicate sound of thunder a The division bell sú vysoko cenené, no proste úžasné, a to aj bez Watersa. Pink Floyd a Waters sa obchádzajú ako sa len dá. Len v piesňach môžeme počuť isté narážky na ich vzájomné spory. Rogerova sólová dráha je veľmi úspešná, hrá, koncertuje, sám usporadúva koncerty... A čo Pink Floyd? Už som spomínala, ža v bitve s Rogerom predsa len zvíťazili. Od jeho odchodu vydali tri, vyššie menované albumy, ktoré boli veľmi úspešné. Posledné album s názvom The division bell je naozaj to posledné, čo skupina zreprodukovala.

Posledný koncert v roku 1995, na ktorom Dave hovoril:"O rok sme tu zas", a málokto mu veril, bol naozaj posledným. Fanúšikovia na celom svete dúfali a verili hlavne v spoločný návrat skupiny na pódium a to v pôvodnej zostave. Ubehlo desať rokov. Avšak rok 2005 priniesol senzáciu pre fanúšikov na celom svete. Na charitatívnom koncerte Live8 sa na pódiu objavili Pink Floyidi, a to v plnej zostave! Úžasné! Vidieť ich opäť takto spolu, bez sebemenších svárov s usmiatymi tvárami a najmä tou úžasnou hudbou. Raz to muselo prísť a aj to prišlo. Teraz stačí už len dúfať, že to príde znovu...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk