Počiatky tejto skupiny sa datujú na rok 1965. V tomto roku sa dala dohromady parta mladých študentov, študujúcich na prestížnej škole architektúry. Predovšetkým to bola parta ľudí, ktorá milovala hudbu a vo svojich tajných snoch túžila byť nejakým spôsobom s hudbou spätá. Roger Waters a Nick Mason založili skupinu s názvom Sigma 6 ku ktorej sa pridal Rick Wright, Syd Barrett a Bob Close, ktorý však skupinu po pár spoločných vystúpeniach opúšťa. Avšak je nutné dodať, že títo mladí ľudia s veľkým hudobným zanietením žiadne hudobné vzdelani nemali. Takže ich kľudne môžeme nazvať kopou amatérov, ktorú ako tak vylepšuje Rick Wright s dvojtýždenným klavírnym kurzom. S príchodom Syda Barretta nastáva nová éra. Predovšetkým názov skupiny prekonáva vyráznu zmenu, a to zo Sigma 6 na The Pink Floyd sound, ktorý sa neskôr skráti na Pink Floyd. Odkiaľ tak výrazný názov? Páni Pink Anderson a Floyd Council boli jednoducho obľúbení jazzmani Syda Barretta. No a od tejto chvíle začína mať výhradné postavenie v kapele práve Syd Barrett. Kto iný?

O autorstvo jednotlivých skladieb sa pokúšal aj Roger Waters avšak jeho melódie boli vzhľadom na dobu v ktorej žil príliš pochmúrne. Sydova umelecká tvorba bola iná. Plná mladosti, krásy, leta... Veď jeho inšpiráciou bol svet rozprávok. Nie len hudba, ale aj samotné texty skladieb sú tvorené väčšinou z rôznych rozprávkových námetov. A to bolo to, čo sa ľuďom páčilo. Páčil sa im Syd, jeho tajomná osobnosť, jeho hudba, on. No a tak sa ani nemusíme príliš dlho čudovať nad tým, že už druhý album vydaný v roku 1967 zožal veľké úspechy. Avšak aj sláva má svoje nástrahy, ktorým Syd veľmi skoro podľahol. A tou nástrahou boli, ako vo väčšine takýchto prípadoch, drogy, alkohol a ženy. A tak skupina hľadala náhradníka, ktorý by za Syda bol ochotný odohrať koncerty, a to len v tom prípade, že už Syd nebude môcť koncert odohrať. No a to sa stávalo dosť často. Syd odohrával koncerty v polohe "ležmo", alebo nedokázal z gitary vysúkať viacero tónov, a tak bol koncert odohraný len na základe jedného tónu. Tým zástupcom sa mal stať David Gilmour, ktorý sa zhodou okolností so Sydom poznal. Mimochodom, to on ho učil cez prestávky hrať na gitare a rôzne rify, ktoré v skutočnodti vymyslel Gilmour boli často priraďované práve k Barrettovi.

Po viacerých Barrettových výpadkoch sa Gilmour stal stálym členom skupiny a skupina krátku dobu pôsobila ako päťčlenné zoskupenie. Avšak v roku 1968 Syd Barrett definitívne skupinu Pink Floyd opúšťa. Málokto ešte veril, že by sa skupina bez Syda dokázala postaviť na nohy. Skupina bola v tej dobe slávna, avšak nie nezabudnuteľná, tá najväčšia sláva mala prísť neskôr. Po Sydovom odchode sa pokračuje v práci na albume Saucerful of secrest a je úspešne dokončené.

Avšak až albumom More Pink Floyd skutočne ukázali akým smerom sa ich hudba bude uberať. Sydove mélodie boli úplné odlišné od toho, čo sa vytvorilo na všetkých ostatných albumoch. Ranní Pink Floyd sú dosť psychodelickí, ich skladby sú takmer bezvýhradne inštrumentálne. Napríklad skladby ako Careful with that axe Eugene alebo A saucerful of secrest, ktoré ešte pochádzajú z albumu A saucerful of secrest, sú obzvlášť ťažké. Dá sa povedať, že táto hudba nie je pre každého. A takúto hudbu propagujú aj vo svojich ďalších albumoch. Ummagumma, Atom heart mother, Obscured by clouds... Myslím, že veľký prelom nastal v roku 1973, a to albumom The dark side of the moon. Nie len tým, že sa skupina stala razom najslávnejšou, a to nielen po Británii, ale tým, že došlo k istej zmene hudobného štýlu. Nie tak celkom, ale v istej miere určite. Hlavne počuť čoraz viac Gilmourov spev a taktiež aj spev ostatných členov. Hudba začína byť melodická. Každá skladba z albumu The dark side of the moon je verejnosti známa. Snáď ani nemusím písať o tom, aké úspechy toto album dosiahlo. V priemere ho vlastnila každá britská rodina.