Giottovo Snímanie Krista z kríža je jedna z fresiek na severnej stene tejto kaplnky. Je vyústením dobrodružstva, ktoré začalo Ducciovým Ježišom povolávajúcim apoštolov. Giotto použil všetky schopnosti, aby zobrazil jeden z najväčších príbehov v Kristovom živote. Nikto sa už na obraze netýči tak ako kedysi Ducciove či Cimabuove Madony na tróne. Giotto zniesol dej na úroveň ľudských očí a s ohromujúcou pravdivosťou premenil povedomú udalosť v ľudsky skutočnú drámu. Miesto deja, ktorým je na obraze rozľahlé priestranstvo, prekypuje horúčkovitou činnosťou. Každá z bedákajúcich postáv má svoju vyhradenú charakteristiku a každá sa prejavuje osobitným spôsobom. Matka k sebe pritíska mŕtve telo, navzdory tragičnosti sa plne ovláda , je to žena zdržanlivejšia ako muž. Giotto ju vždy zobrazoval štíhlu a majestátnu. Mária Magdaléna pokorne zviera Ježišove nohy a cez slzy vníma stopy po klincoch. Sv. Ján netají svoje zúfalstvo, rozpažil ruky za chrbát , akoby chcel realite ponúknuť vlastnú hruď. Ak si chceme predstaviť vzdialenosť medzi sediacimi postavami v popredí so svätým Jánom, ihneď si uvedomujeme, že je medzi nimi vzduch a priestor, a že sa všetci môžu pohybovať. Postavy v popredí dokazujú, ako bolo Giottove umenie v každom smere nové. Starší muži, Nikodém a Jozef z Arytmie, postávajúci stranou, sú ochromení žiaľom; zato družky Panny Márie, ktoré ju podporovali pri kríži, bedákajú, a akoby za ňu ronia slzy. Anjeli nemôžu vzlietnuť na zem postriekanou krvou, ale ľútostivo sa pohybujú vzduchom. Hrôza smrti ako keby ovanula aj osamelý strom bez lístia, týčiaci sa na vyprahnutom kopčeku. „Temné modré nebo však skrýva tajomnú žiaru.“ Ale na rozdiel od utrápených anjelov, Giotto a jeho súčastníci už vedeli, že Kristus vstal z mŕtvych. Taká istá vnútorná istota je možno i príčinou sebaovládania Panny Márie. Giotto núti o niečom podobnom uvažovať aj nás. Jeho mystickú istotu, ktorú sa nevzdáva pred beznádejou výjavov, je možno vycítiť z farieb i tvarov. Všetko je priezračné, pevné, celistvé, priamočiare.

Ranokresťanské umenie sa vracalo ku starému orientálnemu názoru, že ak sa má príbeh vyrozprávať jasne, musí sa každá postava ukázať v celistvosti, takmer tak, ako bývalo zvykom v egyptskom umení. Giotto tieto názory opustil. Nepotreboval už také jednoduché pomôcky. Každá postava cíti zármutok nad tragickým výjavom a ten istý zármutok cítime v skrčených postavách aj napriek tomu, že ich tváre sú nám skryté.
Jeho freska Viery znázorňuje postavu ženy s krížom v jednej ruke a zvitkom v druhej. Ľahko poznáme podobnosť tejto impozantnej postavy s dielami gotických sochárov. Je to obraz, ktorý vyvoláva ilúziu trojrozmernej sochy. Vidíme perspektívnu skratku paží, modelovanú tvár a krk, hlboké tiene splývajúcich záhybov rúcha. Niečo podobné sa tisíc rokov nerobilo.“ Giotto znovu dokázal vytvoriť na rovnom povrchu ilúziu hĺbky.“

Na svojich obrazoch vedel majstrovsky rozohrať dej okolo ústrednej scény. Ďalšia z fresiek v padovskej kaplnke, Judášov bozk, prekypuje pohybom. Každá z postáv dáva jasne najavo , kto je s Kristom a kto proti nemu. „ Pochodne planú a zbrane sa blyštia.“ Zato v srdci výjavu panuje tragická nehybnosť. Ježiš hľadí do zradných očí svojho žiaka Judáša a my vnímame, že tu pravda čelí zrade. Obidvaja zradení i zradca sú uprostred diania. Judášov plášť zakrýva Kristovo telo, ako keby chcel Ježiša celého pohltiť. Podobne ako na všetkých Giottových obrazoch hrajú dôležitú úlohu ľudské hlavy, sú ústredným bodom zobrazovanej drámy.
City v tomto cykle vyjadruje výraz tváre či smer pohľadu, alebo len pohyb tela. Byzantskí maliari zobrazovali hlavu v poloprofile, takže postavy vždy hľadeli stranou. Išlo im o to, aby nedošlo ku kontaktu medzi nimi, či s divákom. Lenže umenie Giotta je založené práve na vzájomnosti.

Na freske Klaňanie sa inšpiroval vlastným pozorovaním návratu Halleyovej kométy v roku 1301 a až návrat kométy v roku 1910, po prvýkrát zaznamenaný fotograficky, dokázal, že Giottov portrét kométy bol neobyčajne presný, rozhodne najlepší v celých nefotografických dejinách astronómie.
Posledné veľké dielo, na ktorom sa Giotto podieľal, bola stavba kampanely (zvonice) chrámu Santa Maria del Fiore vo Florencii. Tu sa osvedčil aj ako architekt a vyzdobil steny stavby pestrou mozaikou. Krátko na to umrel. Pochovaný je v chráme Santa Maria del Fiore, kde je pri vchode umiestnená doska z bieleho mramoru, na nej je Giottova podobizeň a verše: “Som ten, koho dielom zas ožila vyhasnutá maľba a koho ruka bola presná a obratná vždy. Našej prírode chýbalo to, čo umeniu kedysi, nikomu nebolo dané maľovať lepšie a viacej. Vidíš tu úžasnú vežu, čo zvoní posvätným kovom? Vyrastala podľa môjho návrhu do výšky hviezd. V krátkosti som Giotto. Načo sa bolo o tom všetkom rozširovať? Toto meno predsa samo vydalo za dlhý spev.“

Je jedným z mála veľkých maliarov, ktorým sa ešte za ich života dostáva uznania a chvály pre ich revolučnosť. Je prvou tvorivou osobnosťou európskeho maliarstva. Vstúpil do dejín nielen ako umelec, ale aj ako osobnosť. Preto nachádzame záznamy o jeho ohyzdnom vzhľade a duchaplných poznámkach. Istá starobylá legenda sa zmieňuje o tom, že mu Dante asistoval pri práci v Neapole. Petrarca vraj ako drahocennosť opatroval aj Giottovu Madonu, ktorá sa stratila. Giottovu slávu okrem Danteho šírili básnici Francesco Petrarca, Giovanni Boccacio, florentský dejepisec Filippo Villani a florentský maliar a žiak Agnola Gaddihho Cennini. Giottovi sa pripisuje satirická pieseň „Proti dobrovoľnej chudobe“. Bolo cítiť sa, že jeho zásluhou umenie vstúpilo opäť do života.