V kultúrnom a duchovnom živote neskorostredovekého Talianska sa začali v 14. storočí objavovať prvky, ktoré predznamenali nástup novej epochy, neskôr nazvanej renesancia (obrodenie, znovuzrode¬nie). Týmto pojmom sa označuje obnove¬nie antickej kultúry a nadviazanie na antické tradície. Počas stredoveku bolo síce antické písomníctvo dôležitým prameňom poznania, no čerpali sa z neho len jednotlivosti.

V stredoveku vládla predstava, že ľudia sú časťou jednotného svetového Božie¬ho poriadku. Každý človek má v ňom svoje pevné, Božím riadením určené miesto, dané jeho sociálnym pôvodom. :Ľudia tiež verili, že sú zaťažení dedičným hriechom a spásu môžu dosiahnuť jedine poslušnosťou voči Bohu a cirkvi.

Na pozemský život sa pozeralo len ako na prechod z pozemského života do več¬nosti.
Renesancia tieto predstavy radikálne zmenila. Renesanční myslitelia začali nazerať na človeka ako na slobodné indivíduum. Podľa ich presvedčenia každý má právo pokúsiť sa pochopiť a preskúmať svet i človeka. Život nemá byť len prípravou na večnosť, ale je aj príležitosťou zdokonaliť svoje schopnosti a prehĺbiť vedomosti. Cieľom sa stáva telesne a duševne všestranne rozvinutý jednotlivec.
Prečo sa renesancia začína práve v Taliansku? V tomto období bolo najbohatším regiónom v Európe. Taliansko už od 12. storočia sprostredkúvalo obchod medzi Východom a Európou. V 12. až 15.

storočí mestá v severnom a strednom Taliansku rozkvitali, lebo súčasne s obchodom sa v nich rozvíjali remeslá a bankovníctvo. Kypiaci život slobodných miest, ohromné bohatstvo a spojenie s rôznymi krajinami Východu i Európy umožnili rozširovanie vedomostí a rozvoj kultúry.
Pristavme sa pri talianskom meštianstve. Už niekoľko generácií neurčovali politické a duchovné dianie cisár a pápež, ale mestá. Ich bohatstvo a obchodné kontakty im umožnili vidieť ďalej a rozmýšľať realistickejšie. Obchod a výmena poznatkov s arabským a moslimským svetom Orientu sprostredkúvali aj informácie o antických filozofoch a vedcoch, ktorí nemali v stredovekom kresťanskom myšlienkovom systéme miesto. Cirkev povoľovala štúdium len tých pohanských autorov, ktorí zodpovedali kresťanskému učeniu.

Renesancia v Taliansku vyvrcholila v 15. storočí. Jej centrom sa stala Florencia.
Kľúčovú úlohu tu zohrala rodina Mediciovcov, šikovných podnikateľov a finančníkov. V roku 1434 bol zvolený na čelo florentskej republiky Cosimo l. Medici. Do dejín vstúpil ako podporovateľumelcov a učencov. Mediciovský rod získal najväčšiu moc za vlády Lorenza Mediciho, nazývaného il Magnifico (1449 - 1492). V historických knihách nájdete aj prídomok Vznešený, Nádherný, Velkolepý.

Keď roku 1453 dobyli Turci Konštantínopol, utiekli odtiaľ mnohí učenci a umelci práve do Florencie a priniesli množstvo diel antických autorov. Vo Florencii vzbudili záujem nielen z umeleckých či hospodárskych, ale aj z politických dôvodov. Väčšinu susedných miest (Miláno, Ferraru) totiž viedli šľachtické alebo meštianske rody, ktoré chceli vytvoriť vlastné kniežatstvá. Florencia si naproti tomu zachovala svoju republikánsku
. štátnu formu. A práve takúto štátnu formu ako ideálnu odporúčali mnohí starí grécki a rímski autori.

Florencia sa v 15. storočí pod vedením Mediciovcov stala vedúcim, moderným hospodárskym a bankárskym centrom. Svoje postavenie sa usilovala vybudovať na návrate k antickým ideálom.
Od konca 15. storočia sa renesancia ~írila zo severu do stredu polostrova, naj¬mä do Ríma. Pápeži boli dôležitým prv¬kom renesančnej kultúry, v ich službách pracovali najvýznamnejší umelci doby I ~/1ichelangelo, Raffael a iní).
S renesanciou sa ruka v ruke rozvíjalo nové myšlienkové hnutie - humanizmus. Humanizmus (z lat. humanus - ľudský) je myšlienkový prúd, ktorý vystriedal upätú stredovekú scholastiku a vnútorne obrodil človeka, orientujúc ľudské myslenie na pozemské a reálne veci. Rozhodujúcu úlohu pri šírení humanistických myšlienok mal nový vynález - kníhtlač (okolo r. 1443).
Znovuobjavenie antických vzorov sa prejavilo aj v novom umeleckom rene¬sančnom slohu.
Pôvodne bol humanizmu s talianskym
národným hnutím, ktoré sa až neskoršie stalo univerzálnym. Za priekopníkov humanizmu sa považujú: florentskí básnici Dante Alighieri (1265 - 1321) a Fran¬cesco Petrarea (1304 - 1374) a rímsky tribún, usilujúci sa o obnovu antickej Rímskej ríše Cola di Rienzo (1313 - 1354). V 15. storočí myšlienky humanizmu úplne
Pieta
Michelangelo Buonarroti (1475 - 1564), maliar, architekt a básnik. V raných prácach vychádzal z antiky, neskôr sa dopracoval k svoj ráznemu vyjadrovaniu. Hlavné sochárske diela:
Dávid, medicejské náhrobky vo Florencii, nedokončený náhrobok pápeža Júliusa II. Z maliarskych diel: výzdoba Sixtínskej kaplnky v Ríme. Hlavným architektonickým dielom je dostavba Chrámu sv. Petra v Ríme.

ovládli vyššie vrstvy talianskej spoloč¬nosti. Začal sa klásť dôraz na pokrok ľud¬stva, hlásal sa nový ideál výchovy, har¬monické rozvíjanie tela a ducha, vzrás¬tol záujem o prírodu a začalo sa kriticky uvažovať aj o veciach, ktoré predtým nemohli byť predmetom kritiky. Huma¬nistický duch ovládol aj cirkevnú špič¬ku a niektorí pápeži (v 15. stor. Pius II. a na začiatku 16. stor. Július II. a Lev X.) boli jeho oddanými stúpencami.
Na konci 15. storočia humanizmus spo¬lu s renesanciou prenikol z Apeninského polostrova do ostatnej Európy, kde sa odborne nazýva zaalpský (európsky) humanizmus. Mal skôr náboženský než svetský charakter. Osvojili si ho najmä pedagógovia, učenci a cirkevní hodnos¬tári, čo ovplyvnilo aj jeho orientáciu na hlbšie poznanie pôvodných prameňov kresťanského náboženstva. Na čele za¬alpského humanizmu stál Erazrnus Rot¬terdarnský (1467 - 1536), teológ a uče¬nec, ktorý ako prvý vydal grécke znenie Svätého písma. Humanizmus na nemec¬kej pôde podnietil vznik reformačných ideí. V zápase protestantizmu a katoli ¬cizmu nachádzame humanistov na oboch stranách. Myšlienky humanizmu doznie¬vali aj v 17. storočí a v podobe osvieten¬stva ovplyvnili európsku spoločnosť v 18. a 19. storočí.