Definícia kultúry

Kultúra je viacrozmerný fenomén, a tak sa aj prejavuje. Vplýva na všetky časti prírodného aj spoločenského života. Má v sebe náboj tvorivosti, schopnosti zhromažďovania aj uvoľňovania energie pre aktivitu človeka. Kultúra patrí vo svojej podstate do sféry duchovnej a týka sa vnútorného obohacovania sa jednotlivého človeka. Prejavuje sa ako pocitová aj intelektuálna požiadavka, bez ktorej by človek prestal osobnostne rásť. Kultúra je tak neustálym zdrojom myslenia, tvorí individualitu človeka a zušľachťuje ho, keďže obohacuje hodnoty jeho osoby a osobnosti. Tak sa stáva stupeň kultúrnosti človeka vyjadrením
miery jeho poľudštenia. Kultúra pomáha oslobodzovať od rôznych závislostí, pomáha voľnejšie myslieť, uvažovať aj pri získavaní informácií a pri tvorbe inovácií. Nik nemôže zabrániť slobodnému mysleniu. Vo svojom vedomí si môže človek vytvárať neobmedzené úvahy. Pre jeho konanie a konkrétne skutky sú však podstatné závery, ku ktorým človek dochádza a ktoré si zo svojich úvah zvolí. Princípy duchovného života vytvárané kultúrnymi zámermi sa pohybujú na báze demokratických hľadísk, pretože si človek môže zvoliť také závery, aké mu vyhovujú.

Celkom iná otázka však je, ako tieto svoje myšlienkové závery v praxi použije. V terajšom čase vidíme, že liberálnosť a individuálnosť bez obmedzenia môže rýchlo prerásť do egoizmu a môže sa vybíjať v osobnej honbe za prospechom a bohatstvom, čo sa však deje na úkor iných osôb. Tu vidno, že tento človek nebol schopný zvládnuť svoje vnútro a vedome zneužil svoje vznikajúce potreby. Svoju pozitívnu kultúrnosť takto človek prevrátil naruby, na zvrátenosť. Kultúra tak môže byť aj duševnou hygienou a prejavuje sa potom veľmi výrazne v našich medziľudských vzťahoch a reálnych procesoch spoločnosti. To platí všeobecne a to si musíme uvedomiť aj v našich
knižniciach a informačných službách.

Vývoj spoločnosti je založený na tvorivej aktivite každého jedinca. Aj keď časť konkrétnych skutkov človeka môže mať vecne či časovo obmedzený zmysel, predsa len veľké množstvo činov v danej spoločnosti zostáva a napomáha tomu, aby bolo naše spoločenstvo účinné a efektívne. Preto je kultúra spojnicou nielen medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, ale aj spojnicou medzi pohybmi rôznych spoločností. Je tiež spojivom medzi subjektívnymi snahami a zámermi jednotlivého človeka na jednej strane a celkovými spoločenskými procesmi. Preto je tiež ľahšie a bezpečnejšie prorokovať či prognózovať, ako
bude svet vyzerať o sto rokov, než ako bude vyzerať o rok. Proroctvo do zajtrajška je najriskantnejšie zo všetkých možných prognóz. Predsa však platí, že zajtrajším bude to, čo sa udrží z dneška. Ak máme dobrú vedu, umenie, informatiku či knihovedu dneška, bude to určite aspoň trochu aj veda, umenie, informatika a knihoveda zajtrajška.

Kultúra môže byť touto spojnicou preto, lebo ona je počiatočným prameňom a východiskovou náplňou kolektívneho myslenia, ako aj signálom duchovného smerovania celého spoločenstva, alebo celého národa. Stáva sa tak myšlienkovým predvojom formujúcich sa ideových a spoločenských procesov, ktoré sú väčšinou časovo limitované a obmedzené. Tieto spoločenské systémy sa menia, ale kultúra stále zostáva. Tým je daná aj jej všeľudská hodnota. Z tohto hľadiska by sa aj kultúra mala pestovať a vykonávať, čím by sa zmysel jej národného poslania rozširoval a zveľaďoval. Veď v každom národe prebieha trvalá
kultúrna dynamika vývoja. To určuje hranice dvoch vekov. Jeden vek je odchádzajúci a druhý vek je vznikajúci. To choré a neduživé odumiera, nakoľko sa už prežilo a zostáva iba to podstatné a nosné, ktoré pomáha zlepšovať a humanizovať nielen jednotlivca, ale aj celú spoločnosť. To dobré však má charakter aj silu trvalého tmelu. Dochádza takto k vnútornej previazanosti každej ľudskej aktivity s kultúrnym podhubím, ktoré sa stáva jej integrálnou súčasťou. Tak sa rodí kultúrne povedomie, ako aj kontinuita dejinnej postupnosti a nadväznosti na uchovávané tradície.

Kultúra však nepredstavuje iba púhy samopohyb. Treba o ňu zápasiť a najmä poriadne sa o ňu starať a ju zveľaďovať. Nadovšetko ju však treba racionálne a uvážlivo využívať. Len vtedy môže vzniknúť medzi kultúrou a spoločnosťou normálny pohyb a prirodzené vzťahy. Keď kultúra z hocakých dôvodov stratí svoje pozitívne smerovanie a aktivitu, vtedy ju zasahujú
citeľné bolestné rany a posúva sa potom na cesty úpadku, rozvratu a rozkladu.

Kultúra, ale aj veda a inovácia, a teda aj informácie v nich a o nich by mali byť viacvrstvové a v neopakovateľnej tvorivosti individualizované. V každom ich výtvore, ako aj v celkovom ich zreťazení medzi sebou a spoločnosťou, by sa mal odrážať určitý hodnotový systém. Vnímateľ týchto hodnôt by v nich mal nachádzať dobový zmysel, aj motiváciu pre svoje
konanie.

Za hrozivý považujeme vpád nášmu mysleniu cudzej kultúry, umenia a životného štýlu. Tento kultúrny imperializmus by nás mal vyburcovať v snahe upevňovania aj spoločenského rozširovania nášho kultúrneho bohatstva. Takéto nevhodné ovplyvňovanie našej národnej kultúry je v rozpore s univerzálnosťou. Dostáva sa do roviny jednostrannosti, jednosmernosti, teda k nežiadúcemu obmedzovaniu. V zásade sa cudzím vplyvom brániť netreba. Musíme však vedieť, že sa národná kultúra obohacuje iba vtedy, keď je schopná čerpať z inonárodných kultúr vertikálne (teda v dejinnom pohľade), ako aj horizontálne (z časového hľadiska) súčasné duchovné procesy. Tie sa potom stávajú aktívnym podnetom v procese tvorby domácich hodnôt. To je dôležité najmä dnes, v období integrácie a celoplošnej - globálnej- svetovej informatizácie, ktoré sa premietajú tak do oblasti národnej suverenity, ako aj do širšie koncipovaného jednotného spoločenstva.

Toto by malo byť aj smerodajným vodidlom pri súčasnej reštrukturalizácii kultúry a pri jej informatizácii, aby sa do nej nevtláčala cudzorodosť. Vtedy by nám totiž unikli nielen v minulosti tvrdo nadobudnuté kultúrne zisky, ale dokonca by sa mohli podviazať - najmä u mladšej nastupujúcej generácie - pre ňu prepotrebné tvorivé impulzy. Nemali by sme teda dovoliť pašovať do našej kultúry, osvety aj informatiky pseudohodnoty, ako aj mrzačenie našich dejín. Stačí, aby sme si vážili dejinnú pravdu a v nej hľadali zmysel svojho doterajšieho prežitia, ako aj zmysel našej dnešnej aj budúcej existencie.
Tvorba v oblastiach vedy aj umenia patrí v každej národnej kultúre a spoločnosti k výnimočným prejavom. V nich sa stretávajú individuálne tvorivé vlastnosti i schopnosti talentovaných jednotlivcov so spoločenskou vyspelosťou a náročnosťou. Aj v minulosti boli veda aj umenie akoby ozdobou duchovného sveta. To iba dokazuje, že ich spoločnosť
vždy brala na vedomie, i keď so špecifickým a nie presne určeným poslaním. Dnes v rozvinutej spoločnosti, ktorá je obdarená nebývalým vedeckotechnickým pokrokom a teda aj množstvom informácií, môžeme považovať za paradox, ak umenie a veda nestrácajú na svojej dôležitosti, závažnosti, zaujímavosti a stávajú sa ešte väčšmi organickejšími súčasťami spoločenského pokroku. Je to asi preto, lebo sa v ich jadre skrýva prirodzená tajuplnosť, neuchopiteľná, aj keď pochopiteľná ľudská aktivita, poháňajúca nielen mysliteľské zázemie, ale hlavne duševné sily, spojené s osobnostnými prvkami a s prírodnými aj spoločenskými podmienkami. Tak môžeme povedať, že vo vedeckej aj umeleckej tvorbe sa snúbia vrcholné tvorivé schopnosti človeka.

Kultúra, umenie, veda aj informatizácia sú určujúcimi činiteľmi spoločenského vývoja, individuálneho pocitu spokojnosti, ako aj osobného šťastia. Kultúra, umenie, veda aj informácie by teda mali byť prijímané a akceptované ako závažné hodnotiace
hľadiská každého rozvojového projektu.

Kultúrna identita, ktorej súčasťou je tradícia, kultúrne dedičstvo a jazyk, ale aj kultúrne a informačné produkty sa prezentuje v rozvoji kreativity ľudí.

Dôležitou zložkou kultúry je nielen tvorivý, ale aj distribučný proces a priestor, v ktorom sa nachádzajú okrem iných aj informačné ustanovizne. Tento priestor je dôležitý aj z hľadiska tvorby a distribúcie hodnôt, inovácií aj informácií o nich. Preto by si ho spoločnosť mala chrániť v záujme rozvíjania vlastnej kreativity, ako aj pre vyváženú konfrontáciu s produktmi inonárodných kultúr. Kultúra buduje novú etiku práce na prehlbovanie súdržnosti celej spoločnosti.

Kultúra - ľudský spôsob organizácie, uskutočňovania a rozvoja činnosti, ktorý je spredmetnený v materiálnych i nemateriálnych výsledkoch ľudskej činnosti, najmä
práce

PRVKY KULTÚRY:
a) materiálne výkony ľudskej práce - odrážajú technické znalosti aj estetické
cítenie výrobcov
b) hodnoty, normy, pravidlá správania
c) ideí (vierovyznania)
d) sociálne inštitúcie

KULTÚRA
a) materiálna (materiálne predmety zhotovené alebo upravené ľudskou činnosťou)
b) nemateriálna (duchovná - hodnoty, normy, symboly, systémy názorov a
poznatkov, sosciálne inštitúcie)

Kultúru môžeme chápať i skúmať dvoma základnými spôsobmi:
a) ako ľudskú kultúru všeobecne - univerzálny ľudský jav vlastný celému ľudstvu
(jazyk, hodnoty, hudba, stravovanie)
b) ako konkrétnu kulturu - v konkrétnej spoločnosti alebo vytvorenú sociálnou
skupinou

kultúra - zveľaďovanie, obrábanie
- označenie všetkého čo je dielom človek
- používa sa ako synonymum spoločenského, umeleckého
- je výsledkom správania sa ľudí a činnosti spoločnosti, záhŕňa iedy, modely a
hodnoty, je výsledkom výberu a určenia

hodnoty - materiálne a duchovné objekty, schopné uspokojovať isté potreby človeka, skupiny, spoločnosti a slúžiť ich záujmom a cieľomnormy - sú sociálne očakávania, vzory a pravidlá regulujúce správanie ľudí v spoločnosti, môžu byť nepísané (zvyky, obyčaje, mravy) alebo písané (zákony, predpisy)

Pri kultúre môžeme hovoriť o jej materiálnej a duchovnej stránke (stroj - je materiálny, zložený z oceľových, liatinových, medených a iných súčiastok, no bez rozumu konštrukéra, bez talentu, návykov a schopností robotníkov, ktorí ho robili by bol iba kusom železa a nie predmetom kultúry.

Sociálny charakter kultúry - spoločnosť bez kultúry nie je možná a platí to aj naopak Z filozofického hľadiska je človek vždy kultúrny, lebo je spoločenská bytosť
a spoločnosť bez kultúry neexistuje.

Typológia kultúry - metóda členenia systémov skúmaných objektov a ich zoskupovanie na základe modelu (typu) Kultúra vzniká spolu s ľudskou spoločnosťou.

Hodnotenie kultúr:
a) etnocentrizmus - keď ľudia majú tendenciu poznávať a hodnotiť jednotlivé
kultúry z hľadiska tej kultúry, ku ktorej patria a ktorú pokladajú za jedinú
správnu, najvyspelejšiu
- môže byť agresívny (dobyvatelia Ameriky) alebo univezálny (kresťanský
misionári)

b) kultúrny relativizmus - vychádza z predpokladu, že všetky kultúry sú
jedinečné a neopakovateľné a preto ich môžeme pochopiť, poznať iba na základe ich
vlastných hodnôt a noriem

kultúrna zmena - proces vznikania, premeny a zániku kultúr alebo ich častí
a) endogénne (vnútorné) - spôsobené premenami jednotlivých prvkov
b) exogénne (vonkajšie) - pôsobením rôznych kultúr