referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bibiána
Štvrtok, 2. decembra 2021
Definícia kultúry
Dátum pridania: 01.12.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Martin Černický
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 539
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 10m 0s
Pomalé čítanie: 15m 0s
 
Kultúra je viacrozmerný fenomén, a tak sa aj prejavuje. Vplýva na všetky časti prírodného aj spoločenského života. Má v sebe náboj tvorivosti, schopnosti zhromažďovania aj uvoľňovania energie pre aktivitu človeka. Kultúra patrí vo svojej podstate do sféry duchovnej a týka sa vnútorného obohacovania sa jednotlivého človeka. Prejavuje sa ako pocitová aj intelektuálna požiadavka, bez ktorej by človek prestal osobnostne rásť. Kultúra je tak neustálym zdrojom myslenia, tvorí individualitu človeka a zušľachťuje ho, keďže obohacuje hodnoty jeho osoby a osobnosti. Tak sa stáva stupeň kultúrnosti človeka vyjadrením
miery jeho poľudštenia. Kultúra pomáha oslobodzovať od rôznych závislostí, pomáha voľnejšie myslieť, uvažovať aj pri získavaní informácií a pri tvorbe inovácií. Nik nemôže zabrániť slobodnému mysleniu. Vo svojom vedomí si môže človek vytvárať neobmedzené úvahy. Pre jeho konanie a konkrétne skutky sú však podstatné závery, ku ktorým človek dochádza a ktoré si zo svojich úvah zvolí. Princípy duchovného života vytvárané kultúrnymi zámermi sa pohybujú na báze demokratických hľadísk, pretože si človek môže zvoliť také závery, aké mu vyhovujú.

Celkom iná otázka však je, ako tieto svoje myšlienkové závery v praxi použije. V terajšom čase vidíme, že liberálnosť a individuálnosť bez obmedzenia môže rýchlo prerásť do egoizmu a môže sa vybíjať v osobnej honbe za prospechom a bohatstvom, čo sa však deje na úkor iných osôb. Tu vidno, že tento človek nebol schopný zvládnuť svoje vnútro a vedome zneužil svoje vznikajúce potreby. Svoju pozitívnu kultúrnosť takto človek prevrátil naruby, na zvrátenosť. Kultúra tak môže byť aj duševnou hygienou a prejavuje sa potom veľmi výrazne v našich medziľudských vzťahoch a reálnych procesoch spoločnosti. To platí všeobecne a to si musíme uvedomiť aj v našich
knižniciach a informačných službách.

Vývoj spoločnosti je založený na tvorivej aktivite každého jedinca. Aj keď časť konkrétnych skutkov človeka môže mať vecne či časovo obmedzený zmysel, predsa len veľké množstvo činov v danej spoločnosti zostáva a napomáha tomu, aby bolo naše spoločenstvo účinné a efektívne. Preto je kultúra spojnicou nielen medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, ale aj spojnicou medzi pohybmi rôznych spoločností. Je tiež spojivom medzi subjektívnymi snahami a zámermi jednotlivého človeka na jednej strane a celkovými spoločenskými procesmi. Preto je tiež ľahšie a bezpečnejšie prorokovať či prognózovať, ako
bude svet vyzerať o sto rokov, než ako bude vyzerať o rok. Proroctvo do zajtrajška je najriskantnejšie zo všetkých možných prognóz. Predsa však platí, že zajtrajším bude to, čo sa udrží z dneška. Ak máme dobrú vedu, umenie, informatiku či knihovedu dneška, bude to určite aspoň trochu aj veda, umenie, informatika a knihoveda zajtrajška.

Kultúra môže byť touto spojnicou preto, lebo ona je počiatočným prameňom a východiskovou náplňou kolektívneho myslenia, ako aj signálom duchovného smerovania celého spoločenstva, alebo celého národa. Stáva sa tak myšlienkovým predvojom formujúcich sa ideových a spoločenských procesov, ktoré sú väčšinou časovo limitované a obmedzené. Tieto spoločenské systémy sa menia, ale kultúra stále zostáva. Tým je daná aj jej všeľudská hodnota. Z tohto hľadiska by sa aj kultúra mala pestovať a vykonávať, čím by sa zmysel jej národného poslania rozširoval a zveľaďoval. Veď v každom národe prebieha trvalá
kultúrna dynamika vývoja. To určuje hranice dvoch vekov. Jeden vek je odchádzajúci a druhý vek je vznikajúci. To choré a neduživé odumiera, nakoľko sa už prežilo a zostáva iba to podstatné a nosné, ktoré pomáha zlepšovať a humanizovať nielen jednotlivca, ale aj celú spoločnosť. To dobré však má charakter aj silu trvalého tmelu. Dochádza takto k vnútornej previazanosti každej ľudskej aktivity s kultúrnym podhubím, ktoré sa stáva jej integrálnou súčasťou. Tak sa rodí kultúrne povedomie, ako aj kontinuita dejinnej postupnosti a nadväznosti na uchovávané tradície.

Kultúra však nepredstavuje iba púhy samopohyb. Treba o ňu zápasiť a najmä poriadne sa o ňu starať a ju zveľaďovať. Nadovšetko ju však treba racionálne a uvážlivo využívať. Len vtedy môže vzniknúť medzi kultúrou a spoločnosťou normálny pohyb a prirodzené vzťahy. Keď kultúra z hocakých dôvodov stratí svoje pozitívne smerovanie a aktivitu, vtedy ju zasahujú
citeľné bolestné rany a posúva sa potom na cesty úpadku, rozvratu a rozkladu.

Kultúra, ale aj veda a inovácia, a teda aj informácie v nich a o nich by mali byť viacvrstvové a v neopakovateľnej tvorivosti individualizované. V každom ich výtvore, ako aj v celkovom ich zreťazení medzi sebou a spoločnosťou, by sa mal odrážať určitý hodnotový systém. Vnímateľ týchto hodnôt by v nich mal nachádzať dobový zmysel, aj motiváciu pre svoje
konanie.

Za hrozivý považujeme vpád nášmu mysleniu cudzej kultúry, umenia a životného štýlu. Tento kultúrny imperializmus by nás mal vyburcovať v snahe upevňovania aj spoločenského rozširovania nášho kultúrneho bohatstva. Takéto nevhodné ovplyvňovanie našej národnej kultúry je v rozpore s univerzálnosťou. Dostáva sa do roviny jednostrannosti, jednosmernosti, teda k nežiadúcemu obmedzovaniu. V zásade sa cudzím vplyvom brániť netreba. Musíme však vedieť, že sa národná kultúra obohacuje iba vtedy, keď je schopná čerpať z inonárodných kultúr vertikálne (teda v dejinnom pohľade), ako aj horizontálne (z časového hľadiska) súčasné duchovné procesy. Tie sa potom stávajú aktívnym podnetom v procese tvorby domácich hodnôt. To je dôležité najmä dnes, v období integrácie a celoplošnej - globálnej- svetovej informatizácie, ktoré sa premietajú tak do oblasti národnej suverenity, ako aj do širšie koncipovaného jednotného spoločenstva.

Toto by malo byť aj smerodajným vodidlom pri súčasnej reštrukturalizácii kultúry a pri jej informatizácii, aby sa do nej nevtláčala cudzorodosť. Vtedy by nám totiž unikli nielen v minulosti tvrdo nadobudnuté kultúrne zisky, ale dokonca by sa mohli podviazať - najmä u mladšej nastupujúcej generácie - pre ňu prepotrebné tvorivé impulzy. Nemali by sme teda dovoliť pašovať do našej kultúry, osvety aj informatiky pseudohodnoty, ako aj mrzačenie našich dejín. Stačí, aby sme si vážili dejinnú pravdu a v nej hľadali zmysel svojho doterajšieho prežitia, ako aj zmysel našej dnešnej aj budúcej existencie.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.