3. Vkus ako estetická kategória
Každý spoločenský jav, čin alebo motív ľudskej činnosti má súčasne estetický aj etický význam a môže sa hodnotiť jednak ako krásne alebo škaredé, jednak ako dobro alebo zlo. Estetika skúma podstatu, zákonitosti a konkrétne prejavy všetkých stránok estetického osvojovania si sveta v ich dialektickej jednote. Základné estetické kategórie – krásno, škaredé, vznešené a nízke, dramatickosť, tragickosť, komickosť, hrdinskosť – sa vysvetľujú ako osobitné prejavy estetického osvojenia si sveta v každej oblasti spoločenského bytia, ľudského života, vo vzťahu k prírode, v kultúre, v spôsobe života. Pretože estetika, podobne ako filozofia, je svetonázorovou vedou, stavia na čelo svojej problematiky riešenie otázky vzťahu estetického vedomia a umenia k spoločenskému bytiu, k ľudskému životu. Medzi estetické kategórie zaraďujeme preto aj pojem „vkus“.

Estetický vkus je schopnosť vytváraná spoločenskou praxou emotívne hodnotiť rozličné estetické vlastnosti, predovšetkým odlišovať pekné, krásne od škaredého, odporného. Vo vzťahu k umeniu nazývame estetický vkus umeleckým vkusom. (Perniola; 2000) Správny estetický vkus znamená schopnosť mať pôžitok zo skutočného krásna, potrebu prijímať a vytvárať krásno v práci, v spôsobe života, v správaní, v umení. Zlý estetický vkus prekrúca estetický vzťah človeku ku skutočnosti, vedie ho k ľahostajnosti voči skutočnej kráse. Pre rozvinutý estetický vkus je charakteristické, ako hlboko a všestranne postihuje estetické hodnoty života a umenia. Formovanie estetického vkusu je úlohou estetickej výchovy.

Nová estetická kategória – vkus – sa v estetickej literatúre objavuje v 17.storočí. Najskôr sa používa len v prenesenom význame a neskôr sa konštituuje ako pojem označujúci pochopenie pre krásu a umenie a estetické cítenie vôbec. Medzi prvými, kto použil termín estetický vkus a podnietil jeho ďalší rozvoj, bol španielsky mysliteľ Gracián Morales. Francúzsky spisovateľ La Rochefoucauld sa o možnosti jednotného a všeobecne uznávaného tzv. „dobrého vkusu“ vyjadril s pochybami. Pre francúzskych filozofov, spisovateľov a kritikov sa vkus stal neobyčajne populárnou témou. V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky vtedajšej teórie vkusu: „Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V čom však spočíva? Na čom závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovať? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A čo je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“ Veľkú pozornosť venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.... pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, čo sa páči verejnej mienke toho ktorého národa.“

S kritikou klasicistických učení o vkuse vystúpil v 18. storočí J.J.Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil čiže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nič iné, že schopnosť súdiť, čo sa väčšine páči alebo nepáči“, ale, ako hneď dodáva, z toho nevyplýva, že by väčšina ľudí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde „zákonodarca dobrého vkusu“, taliansky spisovateľ Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala očistiť vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli určitých rozporov, ktoré pripisovali ľudskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekoľko myšlienok o vychovaní. Podľa neho by výchova mala smerovať k tomu, aby človeku uľahčila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spoločenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet človeka s jeho zovňajškom, chovaním a spôsobmi. Ďalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnosťou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof E.Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v ňom vzťah k trom prirodzeným schopnostiam človeka - vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie. Tú považuje za tmel zložitého mechanizmu ľudských vzťahov. Estetický vkus chápal ako cit sociálny, podmienený rozvojom spoločenských vzťahov. (Losev, Šestakov; 1984) „Podľa Immanuela Kanta súd vkusu nie je ani empirickým ani normatívnym súdom. Je to subjektívny súd, ktorý ničím neprispieva k poznaniu. Vzťahuje sa iba na formu estetickej skúsenosti. Kant Spochybňuje možnosť odvodzovať krásu zo všeobecne záväznych pravidiel. Z toho je zrejmé, že schopnosť estetického posudzovania môžeme označiť práve ako vkus.“ (Fűrstová, Trinks; 1994; s.246-247) V diele Kritika súdnosti Kant hovorí, že „princípom vkusu by sa mala rozumieť zásada, pod podmienkou ktorej by sa mohol subsumovať pojem predmetu a na základe nejakého záveru by sa mohlo vysloviť, že predmet je krásny. To je však úplne nemožné. Lebo musím pocítiť slasť z jeho bezprostrednej predstavy a nemožno mi ju nahovoriť nijakými argumentmi“. (Fűrstová, Trinks; 1994)

V buržoáznej estetickej literatúre druhej polovice 19. storočia sa pri výklade vkusu stretávame s dvoma tendenciami, ktoré sú odrazom dvoch základných smerov vo vývoji buržoáznej filozofie – iracionalistickou a pozitivistickou. Príkladom pozitivistického prístupu k problematike vkusu je Fyziologická estetika anglického spisovateľa a psychológa Granta Allena. Druhým pólom vo výkladoch vkusu bolo iracionálne odmietanie akéhokoľvek objektívneho a všeobecne platného estetického hodnotenia. Súčasná buržoázna estetika pociťuje krízu buržoázneho umenia ako všeobecnú krízu estetického vkusu. Napríklad filozof a sociológ W.Weisbach sa domnieva, že „hlavný dôvod úpadku a devalvácie vkusu je treba hľadať v sociologickom faktore všeobecného zmasovenia, pretože masy sa zastávajú k otázkam vkusu ľahostajný a laxný vzťah.“ Marxistická estetika predovšetkým požaduje, aby sa k problematike vkusu pristupovalo dialekticky. Uznáva dialektickú, rozpornú povahu vkusu, a preto sa domnieva, že žiadne neriešiteľné rozpory vkusu neexistujú. (Losev, Šestakov; 1984)