Kapitola III: MIESTO UMENIA V DUCHU A V ĽUDSKEJ  SPOLOČNOSTI:

Hlavne v romantizme sa háda o závislosti a nezávislosti umenia. Odtiaľ aj heslá “umenie pre umenie“ a jeho negácia “umenie pre život“. Činnosť, ktorej princíp je závislý na princípe inej činnosti je v podstate touto činnosťou- takže umenie, ktoré závisí na mravnosti sa stáva mravnosťou, a už nie je umením. A naopak, kde sa umenie nepokladá za závislé, musí sa pátrať po tom, v čom spočíva jeho nezávislosť, teda ako sa umenie líši napríklad od morálky.  

Umelec, ktorý dokončil proces oslobodzovania sa z citovej búrky a zobjektivizoval ho v lyrickom obraze, teda dospel k umeniu. V tomto obraze, ale nenachádza svoje uspokojenie, pretože na ňom pracoval a k nemu smeroval. Umelec ale okrem smerovania k obrazu, smeruje aj k niečomu inému. To je intuitívna schopnosť- duch sám- ktorý rozvíja v sebe nový proces vo vnútri prvého procesu. Duch sa zjednocuje do jednej sily (v umeleckom obraze) ktorá mu je všetkým.

Keby sme sa spýtali, ktorá z rôznych činností ducha je skutočná, či sú skutočné všetky, odpoveďou by bolo, že žiadna, lebo skutočnou je činnosť všetkých činností,
ktorá nespočíva zvlášť v žiadnej z nich. Z rôznych syntéz, ktoré sa postupne rozlíšili na syntézy estetické, logické, praktické. Jediná skutočnosť je syntéza syntéz, duch ktorý je pravým a absolútnym. 

Kapitola IV: UMELECKÁ KRITIKA A UMELECKÉ DEJINY.

1. Literárna a umelecká kritika je často od umelcov pojímaná ako tyranský pedagóg a tak sa k nej umelci správajú buď úlisne a podlizovačne, alebo na ňu nadávajú
a spierajú sa jej . Umelci však nevedia čím je kritika, a očakávajú od nej výhody, ktoré im nie je schopná poskytnúť, a obávajú sa škôd, ktoré nie je schopná spôsobiť. Lebo je jasné, že žiaden kritik nedokáže spraviť umelca z niekoho, kto ním nie je, a zároveň nemôže zničiť umelca, ktorý je umelcom. Kritici si ale z časti za takýto prístup môžu sami, pretože sú ako zahorknutí umelci, ktorý nedokázali realizovať vlastné umenie a tak kritizujú všetko a v súčasnom umení hľadajú svoj neuskutočnený ideál. 

2. Ďalší obraz kritiky je sudca, ktorý má rozoznávať vo vytvorenom umení, krásne od škaredého, prísnymi a svedomitými súdmi. Ale ani touto druhou definíciou sa jej neodníma podtext zbytočnosti. Je to ale poslanie kritiky? Sama produkcia umenia, nie je nič iné ako toto rozlišovanie, lebo umelec dochádza k čistote výrazu, práve vylučovaním škaredého, ktoré tam chce vniknúť, a to škaredé sú jeho ľudské vášne, ktoré sa búria proti čistej vášni umeleckej, ďalej jeho slabosti, predsudky, pohodlnosti a nedbalosti. Ale umelec je sám k sebe tým najprísnejším sudcom. 

3. Kritika ako výklad a komentár zbavuje obraz prachu, dáva ho do dobrého svetla, podáva poučenie o dobe, v ktorej bol namaľovaný a čo predstavuje, vykladá jazykové formy, historické narážky, faktické a duchovné predpoklady, čím umožňuje, aby umenie pôsobilo spontánne v duchu diváka, ktorý bude potom dielo súdiť
podľa vlastného vkusu. Kritika je umenie naučiť čítať, čiže interpretácia.

Umenie, historická exegéza a vkus sú tri predpoklady kritiky, nie sú však ešte kritikou. S týmto trojitým predpokladom, nedochádza k ničomu inému než k reprodukcii a pôžitku z obrazu. Obraciame sa späť a sme uvádzaný do aktu tvorby obrazu.

Pri kritike sme nútený mať ujasnený pojem umenia, pretože inak sa aj rovnaké názory na dielo, rôznia iba kvôli tomu, že každý kritik pripúšťa inú definíciu umenia.

Z toho vzniká falošná kritika:

1. Ktorá namiesto toho, aby umenie charakterizovala a reprodukovala, ho triešti a klasifikuje.
2. Moralistická, ktorá sa na umelecké diela díva ako na činnosti vykonávané vzhľadom na ciele, ktoré si umelec určil, alebo by si mal určiť
3. Hedonistická, pre ktorú je kritérium v dosiahnutí rozkoše.
4. Intelektualistická, podľa stupňa intelektualizácie v umení, teda podľa stupňa filozofie.
5. Psychologická, ktorá na miesto diela, díva sa na psychológiu umelca ako človeka.
6. Súdiaca (zákonodarná) súdu umenia podľa vykonštruovaných modelov

Ďalej by mala správna a dôkladná kritika obsahovať čisto estetické úvahy o morálke a umení, ktorých sila spočíva v čisto mravných, čisto logických a čisto filozofických úvahách.

V súčasnosti sa kritika rozdeľuje na kritiku a históriu umenia, pričom v kritike umenia súčasnosti prevláda element súdu a polemík a v histórii umenia element vysvetľujúci umenie minulosti. Rozpráva o faktoch ľudstva, ktoré sa stavali a už sa ich nedá zmocniť ináč, než sa ich snažiť pochopiť.

Kapitola V: POČIATKY, OBDOBIA A VÝZNAMY DEJÍN ESTETIKY:

Estetika je moderná veda, ktorá vznikla v 16-17.str, i keď podobný pojem už určite existoval aj staroveku, pretože ako ináč by mohlo dôjsť k antickému líšeniu krásna, básnickým klasifikáciám a kánonom, ktoré platili po stáročia? I keď sa estetika ako taká nevyskytovala v predchádzajúcich obdobiach, nechce tým byť popierané, že by si ľudia vtedy nedávali toľko práce a vecami, týkajúcimi sa umenia: Veď práve Rimanom a Grékom vďačíme za to, že bola založená praktická, alebo empirická veda o umení vo svojich rôznych formách ako sú gramatika, rétorika, poetika, a iné zborníky predpisov vzťahujúce sa k obrazom, architektúre a hudbe. Tieto traktáty sa
zachovali a čítavali a obohacovali o nové traktáty, až do stredoveku a renesancie. 

Aj definícia krásy prešla vývojom, napr. Plotonius sa pokúšal o to, aby krása vonkajších vecí bola rozložená aj medzi krásu duchovnú (vnútornú) a aby bol pojem krásy zjednotený s pojmom umenia. Vznikli rozšírené učenia, orientované k poézii, k rozkoši alebo  príjemne počúvateľné učenia o pravde, láske a vyzývaniu k dobrému, alebo učenia vedúce k napodobňovaniu prírody. Učenia svojím spôsobom zdôrazňujú voči logickému a mravnému charakteru, nelogický a nemorálny ráz rozkoše v umení, proti hedonizmu, jeho charakter teoretický, nakoniec proti abstraktnej všeobecnosti ideí, konkrétny a individuálny charakter umeleckých personifikácii.                                                                                                                                                                                                                                             V estetike je dovolené zobrať rozptýlené myšlienky a poznámky a písať o estetike toho, alebo onoho antického, starovekého, stredovekého a renesančného autora, alebo priamo písať o estetike týchto období. Lebo autori svoje myšlienky zakomponovávali do filozofických úvah, kritík i nenápadných narážok. Starí autori boli vo svojich obdobiach zabudnutý, ale ich diela objavovali neskôr moderný filozofovia, ktorý im venovali patričnú pozornosť.

Kapitola VI: RYS TOTALITY V UMELECKOM VÝ RAZE:

Umelecká predstava v individuálnej forme v sebe zahrňuje celý svet a zobrazuje celý vesmír. Avšak spôsob, ktorým bolo o tomto v starej estetike teoretizované, nebol najlepší. Tento spôsob spočíval v tom, že umenie sa stavalo do blízkosti náboženstva a filozofie, ktoré s ním mali rovnaký cieľ a boli s ním neoddeliteľne späté. 

Toto učenie malo predovšetkým dve chyby: 

1. Poznávací proces chápalo príliš prosto, bez antitéz a tak skoro spôsobom čisto logickým, čisto mystickým a čisto intelektuálnym. Takto bol kozmický rys (rys totality) síce umeleckej predstave priznaný, avšak neuznávalo sa, čo je v umení originálne. 

2. Pomocou teórie umenia, ktorá sa berie umenie ako súd, sa síce uniká vade nehybnosti a transcendentácie nie však vade noetického zjednodušovania, a tak upiera
umeniu to, čo je umenie. Umenie je čistou intuíciou (čistým výrazom) a nie intelektuálnou intuíciou, logicizmom, alebo súdom. Rys totality spočíva aj v definícii umenia. Niektorí tvrdia, že v sebe okrem intuície ukrýva aj cit (alebo iba cit) a neuvedomujú si, že intuícia je v svojej podstate stotožnená s citom. Takto zdôraznené rysy sa javia navzájom spojené, zatiaľ čo je treba hľadať jeden v druhom.

Umeniu je právom priznaný všeobecný (kozmický) rys. Keď dávame citovému obsahu umeleckú formu, dávame mu ráz totality (kozmický dych). A v tomto zmysle citová všeobecnosť a umelecká forma nie sú dvoma vecami, ale jednou jedinou. Rytmus, rýmy, metafory, súzvuk farieb a tónov symetria, harmónia- všetky tieto prostriedky sú rôznymi umeleckými formami, ktoré uvádzajú v harmóniu individualitu s univerzalitou.

Estetická činnosť, pokiaľ je kontrolovanou brzdou seba samej, býva spravidla nazývaná vkusom a je známe, že vkus naozajstných umelcov a znalcom umenia sa rokmi zjemňuje (menej nadšenia, bezprostrednosti, vášne a viac čistej formy a krásy, ktorej sa človek nikdy nenasýti)

Filozofia umenia, teda estetika, tak ako každá iná veda, nežije mimo času (mimo historických podmienok) a preto ju podľa historických období rozvíja stále iný rad
problémov. Napríklad v renesancii problém symetrie, pravidelnosti, reči a štýlu a v romantizme problémy fantázie, nadšenia, spontánnej inšpirácie a prevedenia.