referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Klement
Sobota, 23. novembra 2024
Břevíř estetiky, Benedetto Croce
Dátum pridania: 21.04.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: donalda
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 618
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 16m 30s
Pomalé čítanie: 24m 45s
 
Úvod:  

Kniha bola napísaná v roku 1919 pri príležitosti slávnostného otvorenia novej, veľkej Houstonskej Univerzity v Texase, na žiadosť prezidenta tohto ústavu Edgarda Lovetta Odella. Ten požiadal Croceho, aby prišiel predniesť komentár k problematike estetiky. Croce sa ospravedlnil, že kvôli pracovným povinnostiam nemôže prísť, no vrátila sa mu odpoveď, že by ho predsa žiadali aby komentár napísal a poslal, a že bude slávnostne prečítaný. A tak vznikla táto kniha. Skladá sa zo šiestich prednášok, -kapitol, ktoré vystihujú hlavné problémy estetiky.

OBSAH 

Kapitola I. ČO JE UMENIE?

V podstate každý ma o tom pojem, čo to asi je. No filozofi si myslia, že svojimi teóriami prednášajú niečo nové, prevratné, ale pravda je taká, že podstata už bola dávno obsiahnutá v rôznych predchádzajúcich textoch.

Filozof má oproti laikovi výhodu, a to takú, že pozná celú históriu vývoja myslenia o dejinách umenia a tým majú jeho otázky a odpovede väčšiu silu, avšak nemôže si robiť nárok na definitívne rozriešenie teórie umenia. Teória umenia sa ostatne dá aj prirovnať k stavbe domu; dom je postavený, potom obnovovaný a skrášľovaný, až napokon zbúraný a postaví sa nový. No a myšlienkový nový dom, v sebe stále nesie ducha starého domu. A to je myšlienkový vývoj teórií, pričom každá vychádza istým spôsobom z predošlej. Ako sme už spomínali, filozofove otázky majú väčšiu intenzitu, čo však môže mať aj negatívny následok väčšieho nebezpečenstva omylu, alebo naopak tzv. zdravého rozumu. No pri bádaní filozofie o umení je nutné prebehnúť aj cestami omylu, keď sa má nájsť cesta pravdy. Pravda teda klíči na pôde omylu. Boli dejinné obdobia, v ktorých platili najzvrátenejšie a najnemotornejšie umelecké doktríny a predsa to nebránilo obyčajnému rozoznávaniu pekného od
škaredého, a aby sa o tom neuvažovalo s veľmi jemným citom, akonáhle sa zabudlo na abstraktné teórie a prešlo sa k jednotlivým príkladom.

Pravda je definovaná aj ako prejav boja, pri ktorom sa uvoľňuje od omylu, preto nie je možné aby bola pravda vyložená priamo, bez diskusií a polemík, pretože pravda je myslením, a ako myslenie je neustále činná a nepokojná. A k pravde sa dostaneme cez kritiku rôznych riešení.

Umenie je charakterizované ako vízia, alebo intuícia (časté používanie týchto slov je dôkazom všeobecného súhlasu) V tejto výpovedi sú zahrnuté negácie, ktoré umenie odlišujú od všetkého iného. Z toho najdôležitejšie sú tieto štyri:

1. Umenie nieje nič fyzické.

Medzi fyzické zaraďujeme všetko, čo môže byť označované ako fyzika- farby a ich pomery, telesné formy, tóny. Ľudia si toto odveky často zamieňajú a z toho vznikli kánony a pravidlá na to čo je pekné (resp. čo je umenie (renesancia a klasicizmus) na základe fyzických a geometrických vzťahoch).

A prečo vlastne umenie nemôže byť fyzickým faktom? Zložitými úvahami by sme prišli k tomu, že fyzické fakty nemajú realitu. Zato umenie, ktorému mnohí ľudia zasväcujú celý svoj život, je skutočné. ( i keď sa to zdá sa to ako paradox, lebo prostému človeku sa nič nejaví pevnejšie, než svet fyzický- no všetci filozofi
s tým súhlasia, samozrejme okrem materialistov). Fyzické fakty so svojou vnútornou logikou už nie sú ako skutočnosť, ale ako konštrukcia nášho intelektu pre účely vedecké, z toho vyplýva otázka, či ide umenie fyzicky konštruovať? A to je samozrejme možné, a robíme to vždy, keď rátame slová v básni, alebo meriame a vážime sochu. Ale ani poznanie fyzických faktov nám nepomáha preniknúť do podstaty umenia.  

2. Umenie nieje faktom užitočným. 

Umenie je intuícia, čo znamená teóriu v pôvodnom slova zmysle- teda v koncepte. A tak umenie nemôže byť faktom užitočným, pretože nechce dosiahnuť krásu a dokonalosť. Umenie sa nám môže zdať i škaredé a môže v nás vyvolávať rôzne pocity. Napríklad aj krásny obraz môže vyvolať bolestivé pocity a naopak škaredý obraz môže pripomenúť krásne spomienky. No užitočnosť sa často mieša s estetikou, ale nikdy sa na nej estetika nezakladá. Umenie sa tiež pokladá za rozkoš, no nie rozkoš všeobecne, ale je to zvláštna forma rozkoše, podľa smeru bádania. Na tomto princípe bola založená estetická teória- hedonizmus, ktorá do popredia posúvaná vždy inú triedu rozkoše.

3. Umenie nieje mravným faktom. 

Obraz ako taký nemôže morálne, ani inak súdiť, lebo nie sú na to zákony, ani nič podobné. Nemá, ani nemôže viesť k dobru a k zušľachťovaniu mravov. To však neznamená, že by malo strácať vážnosť. Umenie nikdy nebude morálkou, no malo by sa považovať za misiu, ktorá by sa mala svedomito plniť.

4. Umenie nemá charakter pojmového poznania. 

Pojmové poznanie je vždy realistické a smeruje k postaveniu reality proti irealite. Intuícia, naopak nerozoznáva skutočnosť a neskutočnosť. Na umelecké dielo sa nedá pýtať, či je pravdivé, alebo falošné, pretože netvrdí nič, nad čím by sa dal vyniesť súd. Identita diela rozlišuje intuíciu od pojmu (umenie od filozofie a histórie). Rozlišovanie umenia od filozofie sa zakladá na rozlíšení umenia od mýtu, pretože kto mýtu verí, vidí skutočnosť v neskutočne, na čom si zakladá filozofia. Naopak ak sa chceme dostať k umeniu, musíme mýtu prestať veriť. 

I napriek všetkým týmto dôkazom, teórie, ktoré vykladali umenie ako filozofiu a náboženstvo (Schelling, Hegel), históriu, vedu (Tain), alebo dokonca matematiku- vyplňujú väčšiu časť dejín estetiky, a zdobia ju mená najväčších filozofov. 

Umelecké dielo je zložené z fantázie (zvláštna umelecká schopnosť) a z imaginácie (mimoumelecká schopnosť), ktoré spolu tvoria jednotu-alegóriu. 

Tieto skúsenosti a tieto kritické súdy môžu byť v krátkosti zhrnuté do formule, že to, čo intuícii dodáva súvislosť a jednotu je cit. Intuícia je naozaj intuíciou, keď znázorňuje cit a ona môže vzniknúť jedine z neho. Cit je to, čo prepožičiava umeniu vzdušnú ľahkosť symbolov, citové napätie, uzamknuté do kruhu predstavy, to je umenie. To, čo obdivujeme na pravých dielach, je dokonalá fantazijná forma, akú na seba berie stav duše (nazývame to plnosť umenia). To, čo sa nám na falošných a nedokonalých dielach nepáči je nezjednotený protiklad niekoľkých rôznych stavov duše- ich rozvetvenosť.  

Kapitola II. PREDSUDKY VOČI UMENIU:           

1. Rozlišovanie obsahu a formy.

To dalo v 19.str. podnet k rozdeleniu estetických škôl na obsahové a formové školy estetiky. Jedni tvrdili, že ťažisko umenia je vo forme, druhý, že v obsahu. I tak však pripúšťali, že oboje tvorí harmóniu a jednotu diela. A pravdou je vlastne to, že obsah a forma majú byť síce v umení dobre rozlišované, ale nemôžu byť odlúčene, pretože sú kvalifikované ako umelecké práve preto, že umeleckým je tento ich vzťah, to jest ich jednota, chápaná nie ako jednota abstraktná a mŕtva, ale ako jednota konkrétna a živá, ktorá je syntézou citu a obrazu v intuícii, o ktorej možno tiež povedať, že cit bez obrazu je slepý a obraz bez citu prázdny. Predstavme si umenie ako obsah, ktorý je sformovaný, alebo formu, ktorá je naplnená, alebo že cit je citom zobrazeným, a zobrazenie že je zobrazením cíteným. 

2. Odlúčenie intuície od výrazu.

Druhé mylné rozlíšenie odlučuje intuíciu od výrazu, pričom kladie na jednu stranu zdanie citov (tj. obrazy ľudí, zvierat, krajín, činností) a na druhú stranu zvuky, tóny, línie, farby. Tieto sú nazývané vonkajšie stránky umenia. Vnútorná stránka je umenie vo vlastnom slova zmysle a technika. Je to veľmi pohodlné rozlišovanie, hlavne keď sa nepátra po jednotlivých dôvodoch a spôsoboch rozlíšenia.

Každé umelecké dielo má aj praktický akt a intuíciu- teoretický akt. Pri praktickom musí umelec riešiť mnohé reálne problémy, ktoré v abstrakcii neexistujú. Obe formy činnosti sú navzájom tak rozdielne, že môže existovať veľký umelec a zlý technik (architekt, ktorý by používal nevhodný materiál, alebo maliar, ktorý by používal veľmi nestále farby), ale je nemožné, aby veľký maliar by nerozoznával odtiene farieb, alebo architekt ktorý by neharmonizoval línie- proste veľký umelec, ktorý by sa nevedel vyjadriť. Sú aj krásy prírodné, no tie sa napĺňajú intuíciou až keď ich človek začne vnímať. 

3. Rozdelenie momentu výrazu od výrazovej krásy v estetickom výraze. 

Rozlíšenie sa snaží rozdeliť nerozdeliteľné. Pojem estetického výrazu štiepi na dva momenty: na moment výrazu (v užšom slova zmysle- teda na vlastnosti) a na moment výrazovej krásy (teda ozdoby); na nich je založená klasifikácia dvoch druhov výrazu: výrazov prostých a výrazov ozdobných. Stopy je možné pozorovať vo všetkých odboroch umenia, ale nikde sa tak nerozvinulo ako v umení slova- v rétorike. Tak vzniklo nabubralé a prezdobené písanie (i v kritikách i v literárnej výchove). Výraz sa rozdeľuje na prostý (vzťahuje sa k mysleniu a filozofii) a ozdobný, ktorý sa vťahuje k fantázii a k poézii)

4. Rozoznávanie zvláštnych foriem umenia.

Predsudok, do ktorého vpadáme najčastejšie- rozoznávanie zvláštnych foriem umenia, z ktorého každá je určená vo svojom zvláštnom pojme a vo svojich medziach, opatrená vlastnými zákonmi. Toto učenie má podobu v 2 radách- Teória literárnych a umeleckých druhov (lyrika, dráma, román, komédia, tragédia, chrámové a svetské maľby, maľby podľa prírody a zátiší, sochy, architektúra) a Teória umenia (poézia, hudba, herectvo). Vyplýva z toho, že kritici, ktorý súdia umelecké diela, neodložili ešte zvyk, merať podľa druhu, alebo podľa zvláštneho umenia, ku ktorému podľa nich patrí, a miesto toho, aby vyjasňovali či je umelecké dielo krásne alebo škaredé, vykladajú ďalej o svojich dojmoch, tvrdiac, že dielo výborne zachováva alebo porušuje zákony drámy, románu, maľby,.. Ďalší  rozšírený zvyk je predstavovať
umeleckú a literárnu históriu ako históriu druhov, a na umelca sa potom pozerať ako pestovateľa toho alebo onoho druhu. A tak dielo umelca, ktoré má predsa stále jednotný vývoj, rozkladajú na toľko priehradok, koľko je druhov.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.