V rokoch 1897-1900 študoval J. Augusta na AVU v Prahe, kde pôsobil v spolku Detvan s J.G: Tajovským, Vavrom Šrobárom, M.R.Štefánikom a inými slovenskými študentami. Na štúdiách ho podporovala i Československá jednota. Počas prázdnin 1899-1900 maľoval národopisné motívy vo Veľkej Slatine, Očovej a na Dobrej Nive, kedy maliarsky objavil Detvu. Rázovitosť Detvy ho uchvátila natoľko, že pre "svoju veľkú tému" získal nadlho i konškoláka maliara Emila Pacovského. V ovzduší tohto veľkého objavu sa zrodila myšlienka založiť na Detve maliarsku kolóniu. Myšlienka kolónií bola v tom čase medzi výtvarníkmi aktuálna, temer vo všetkých výtvarných kultúrach. Inšpirovaní boli maliarskou kolóniou vo Worspwede pri Brémach, v Nagybányi, či Szolnoku.

K pravidelným letným pobytom Jaroslava Augustu a Emila Pacovského v Detve sa pridružil nepravidelné návštevy a pobyty mnohých maliarov - študentov z Mníchova (kde študoval i J. Augusta v rokoch 1900-1906) a z Prahy. Boli medzi nimi Ludvik Strimpl, Otakar Vaňáč, August Satra, Hans Mach, Otto Otmar, Joža Úprka, Miloš Jiránek, či Antonín Brunner. Detva ostávala do roku 1908 hlavným stanom a výtvarným programom, ktorého obdobu nenachádzame vo výtvarnom umení na Slovensku. Je potrebné zdôrazniť, že Detva ako maliarska kolónia nespĺňala všetky kritériá a preto nie je možné klásť rovnítko voči ostatným súdobým kolóniám v Uhorsku. Obmedzené pracovné možnosti, nedostatok v ubytovaní a ďalšie technické problémy odradili viacerých záujemcov po prvom pobyte. Napokon stálymi účastníkmi kolónie boli len Augusta s Padovským, ale detvianska kolónia sa udržala celých osem rokov. Súbežne s Detvou mali Augusta s Pacovským záujem aj o iné kraje Slovenska - o Oravu, ktorá bola však už pred nimi "objavená" Věšínom. Jaroslav Věšín vstúpil do povedomia národno-spoločenského života na Slovensku výstavou svojich obrazov v Martine v roku 1887, ktorej súčasťou bola výstava výšiviek zorganizovaná Pavlom Socháňom.

Od Věšínovho zobrazenia Slovenska, ako šťastného kraja, kde sa všetko len tak rozplýva veselosťou a smiechom, kde nikdy nepozorujeme, že slovenský roľník musí aj robiť a pochovávať, sa Augusta s Pacovským odlišovali svojim umeleckým výrazom a námetmi. Grupa uhorsko-slovenských maliarov vznikla z dvoch podnetov - prvým bol detviansky program (kolónia), druhým potreba slovenského výtvarného združenia, ktorého myšlienka bola priamou odozvou hodonínskej výstavy v roku 1902. Výstava v Hodoníne mala byť spoločným podujatím moravsko-slovenských a uhorsko-slovensých maliarov, na ktorom sa zo Slovenska zúčastnili Tomáš Andraškovič, Jaroslav Augusta, Jozef Hanula, Karol Lehotský, Milan T. Mitrovský. Prípravy na túto výstavu zaktivizovali Augustu s Pacovským, ktorá sa tešili na možnosti prezentácie svojich detvianskych prác. K samotnému založeniu Grupy uhorsko-slovenských maliarov došlo na Žilinskej priemyselnej výstave v roku 1903, kde sa niektorí maliari podieľali na výstavke svojich obrazov.

Tieto aktivity podporili bratia Makovickí z Ružomberka. Skutočným objavom výstavy sa stal Gustáv Mallý, ktorý bol aj jedným zo zakladateľov grupy. Výstavy sa zúčastnili aj T. Andraškovič, K. Lehotský a žilinský profesor Oberndorfm ktorý však po obvinení z panslavizmu predčasne svoje diela z výstavy stiahol. Prirodzene, že nechýbala účasť Augustu a Pacovského. Grupa uhorsko-slovenských maliarov bola personálne neveľký spolok; predsedom bol Emil Pacovský, tajomníkom Jaroslav Augusta a pokladníkom Gustáv Mallý. Napriek tomu grupa v nasledujúcich štyroch rokoch (do roku 1907) usporiadal spolu 11 výstav. Ani jedna z nich nebola realizovaná na Slovensku, väčšina na Morave. Okrem trojice zakladateľov boli príležitostne prizývaní slovenskí a českí maliari - Lehotský, Jiránek, Mitrovský, a brat Jaroslava Karel Augusta. Protagonista Grupy Jaroslav Augusta našiel hlavnú umeleckú ambíciu v národopisne vernom dokumente jedinečnosti života ľudu v mnohých krajinách, či dedinách Horného Uhorska. Emil Pacovský bol osobnosť s rapsodicko - romantickými sklonmi, nadaný i literárne, ktorý uprednostňoval pracovné motívy a všeobecne melancholickú atmosféru výjavov z ľudového života.

Pacovský bol z členov Grupy najrozhľadenejší, s najväčšou šírkou záujmov, iniciatívny a veľkorysý. Jeho výtvarné dielo ostalo torzom, pretože po neúspechu na luhačovickej výstave v roku 1907 prestal postupne ako maliar pracovať a venoval sa vydavateľskej a literárnej činnosti, v čom tiež vykonal veľa v riešení a propagovaní slovenskej otázky. Vo februári 1907 opustil Detvu natrvalo, čím prispel k rozpadu Grupy. Jaroslav Augusta sa po mnohých cestách (v Prenčove u A. Kmeťa, v Pezinku u G. Mallého v roku 1909, v Bratislave v roku 1910) usadil v roku 1911 vo Važci, kde založil maliarsku kolóniu so stálymi príslušníkmi. K nim patril brat Karel Augusta, Peter J. Kern, moravský sochár Franta Úprka. Kolónia však zanikla už v roku 1913. S P.J.Kernom a Ivanom Žabotom zakladá J. Augusta v roku 1919 v Martine Spolok slovenských umelcov. Úsilia Grupy uhorsko - slovenských maliarov predstavovali výnimočnú dobovú tendenciu, ktorá síce nevytvorila základ na kontinuitné nadviazanie, no rozhodne zanechala svoj vplyv na výtvarnej a ideovej orientácii slovenských maliarov.

GRAFIKA 20. STOROČIA
Grafika - pôvodne označovaná ako umenie tlače na papieri - predstavuje výrazný a osobitý fenomén v súradniciach slovenského výtvarného umenia 20. storočia.
V jeho priebehu prešla dynamickým vývinom, ktorý úzko súvisí so samotným vývinom umenia, kultúry, historickými, dobovými súvislosťami a spoločensko-politickým stavom nášho teritória. Umelecká grafika, hoci sa pôvodne výrazovo viaže ku kresbe, neskôr i maľbe, disponuje špecifickými umeleckými kvalitami - formovými, výrazovými, technickými a v určitých obdobiach i obsahovými, ikonickými. V priebehu vývoja umenia 20. storočia na Slovensku sledujeme niekoľko zlomových období, v rozpätí ktorých sa radikalizuje a zásadne mení umelecký vývin grafiky.

Štátna galéria v Banskej Bystrici, jedna z najstarších galerijných inštitúcií na Slovensku, je odbornej i širšej kultúrnej verejnosti známa hlavne prostredníctvom umeleckej grafiky a od roku 1992 orientáciou na vrcholné kvality aktuálneho slovenského a európskeho umenia. Koncom progresívneho, podnetného a ambiciózneho obdobia rokov 60-tych, otvorených európskemu a svetovému kontextu umenia, vzniká na pôde galérie za účasti vtedajšieho Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Banskej Bystrici, tradícia poriadania grafických výstavných podujatí - domácich i zahraničných. Kvalitatívne zastúpenie a ohlas prvých ročníkov dali prísľub vzniku podnetnej tradície, ojedinelej na Slovensku i vtedajšom Československu. Relatívne krátky vzostup tejto aktivity vystriedalo nepomerne dlhšie obdobie stagnácie vyvolanej ideológiou normalizácie.

Hodnotiac zbierkový fond Štátnej galérie Banská Bystrica konštatujeme jednoznačnú prevahu grafiky (8 450 diel) a to nielen kvantitatívnu, ale súčasne kvalitatívnu.
Akvizícia zbierok sa v súvislosti so spomínanou orientáciou galérie na grafiku sústreďuje na prelome 60-tych a 70-tych rokov prevažne na toto umelecké médium. Kolekcia slovenskej grafiky tohoto obdobia až po súčasnosť je v tejto súvislosti relatívne kompletná a reprezentatívna. Zachytáva všetky zásadné línie, programy a generačné vstupy v slovenskej grafike.
Prvá polovica storočia - obdobie doznievania realizmu a formovania modernistických princípov, obdobie poznačené búrlivými spoločensko-politickými udalosťami, reprezentuje na Slovensku niekoľko osobností.
V začiatkoch storočia grafika vychádza striktne z realistickej kresby a maľby. Jej obsahová a tematická báza osciluje okolo krajinárskeho žánra, veduty a pracovných motívov.