Epilóg

Fulla bol maliar radosti, jasných dní. Nikdy nebol schopný urobiť niečo pesimistické. O to viac púta, ako sa maliar radosti vedome a jasne lúči, ako sústreďuje svoje sily. Napokon prichádza obraz plný smútku - Otčenáš – rozlúčka s pominuteľným a väzba s večným. Dve ženy, zahalené ako sudičky v adorácii pri kríži, aké vídame na rázcestí. Tu, v maľovanej verzii, sa zúčastňuje poklony celý maliarov svet.

Ľudovít Fulla zomrel 21. apríla 1980.

POSOL SLOVENSKEJ KULTÚRY
Storočnica Ľudovíta Fullu
Ani pre tých, ktorí sa nestretávajú tak často s výtvarným umením, nie je problém určiť autorstvo Ľudovíta Fullu. Charakteristický rukopis zostáva v pamäti vari každého, kto sa len krátko zadíval na niektorý z jeho obrazov či kresbu. Máloktorý zo slovenských maliarov sa môže tešiť takémuto daru - zo zakladateľských postáv moderného slovenského výtvarného umenia azda len Martin Benka svojou zemitosťou, Miloš A. Bazovský farebnosťou a napokon Ľudovít Fulla svojou expresívnosťou. Oravský básnik a Clementisov tajomník Theo H. Florin vo svojej gratulácii k Fullovej sedemdesiatke napísal: "Veľkým umelcom je iba ten, ktorý hlboko nazrel do duše svojho ľudu, ktorý hlboko pochopil cítenie jeho a ktorý nahmatal pulz svojho národa. Ľudovít Fulla je z tých málo šťastlivcov, ktorý pulz národa i zachytil".

Tento rok si pripomíname sto rokov od jeho narodenia. Ľudovít Fulla nebol iba maliarom, ale aj grafikom, ilustrátorom, (kto by si nepamätal na jeho ilustrácie k slovenským ľudovým rozprávkam, ktoré svojho času boli tak rozšírené, že ich mali skoro v každej slovenskej rodine...), scénografom i výtvarným pedagógom.

Narodil sa 27. februára 1902 v Ružomberku. Už od detstva rád kreslil a maľoval a preto zanedbával štúdium nielen na gymnáziu v Ružomberku, ale aj na Vyššej obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne, kam ho otec po neúspechu na gymnáziu poslal študovať. Našťastie si jeho nadania všimla profesorka Helena Turcerová-Devečková (1889-1964), ktorá patrila k prvým, kto rozoznali chlapcov talent, ak nebola vôbec prvá, a presvedčila jeho otca, aby mu nebránil ísť za hlasom nadania. Rok bol v maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave a v roku 1922 prišiel do Prahy. Študoval na Umeleckopriemyslenej škole u prof. Arnošta Hofbauera a neskôr navštevoval špeciálnu triedu u prof. Františka Kyselu. Počas štúdií sa spriatelil s kolegom, poslucháčom AVU Mikulášom Galandom. V roku 1927 skončili študentské roky v Prahe a Fulla sa vrátil na Slovensko.

Existenčné možnosti tu však pre umelca boli minimálne. Začal učiť kreslenie v Senci a pokračoval v Malackách. V roku 1928 založil v Bratislave prof. Josef Vydra podľa vzoru dessauského Bauhausu Školu umeleckých remesiel, na ktorú pozval učiť aj Ľudovíta Fullu. Ten prehovoril k návratu na Slovensko aj priateľa Mikuláša Galandu. Umelecká, pedagogická i teoretická spolupráca oboch mladých umelcov, ktorí zdieľali aj spoločný ateliér, sa odteraz naplno rozbehla. Fulla ju neskoršie označil za "zlatý vek nášho života" a trvala až do predčasnej Galandovej smrti v roku 1938. Štyri vydané bibliofilské zošity textov a reprodukcií "Súkromné listy Fullu a Galandu" z rokov 1930-32 sú nielen dôležitým kultúrnohistorickým dokumentom, ale sú považované aj za prvý manifest moderného slovenského umenia.

Začiatkom tridsiatych rokov sa Fulla vo svojej tvorbe inšpiroval detskou kresbou, kubizmom, dielom P. Kleea, M. Chagalla, L. Feiningera, K. Maleviča a W. Kandinského. Po roku 1931 rozvíjal vlastnú poetiku výtvarného obrazu, opierajúcu sa o plošnosť a dekoratívnosť, o znalosť ľudového umenia a východoslovanského ikonopisu i svetovej moderny. Námetovo vychádzal z ľudového žánru, no neuspokojoval sa s lyrizovaním či monumentalizovaním. Už v týchto rokoch sa dostal na čelo moderného slovenského maliarstva. Jeho obraz "Pieseň a práca", ktorý mal pôvodne byť predlohou pre fresku pri nerealizovanom reštaurovaní románskeho kostolíka v Klížskom Hradišti pri Topoľčanoch, bol ocenený Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937. Uznania sa dostalo aj jeho priekopníckym scénickým výpravám uvádzaným na scéne Slovenského národného divadla.

Koncom tridsiatych rokov však prichádzajú problémy. Nečakane zomrel Mikuláš Galanda a v období autonómie, keď museli odísť českí zamestnanci zo Slovenska, odišiel aj riaditeľ školy Josefa Vydru do Brna. Fulla dočasne prevzal jej vedenie. Keď hrozil zánik školy, pokúšal sa neúspešne založiť vysokú výtvarnú školu v Bratislave. Potom krátky čas učil kreslenie na strednej škole, ale v roku 1942 sa dal penzionovať a odišiel do Martina. Počas vojnových rokov sa venoval ilustrátorskej tvorbe. V povojnových časoch sa opäť vrátil k maliarstvu a vo svojich dielach oslavuje roľníkovu prácu a krásu ľudových typov. Po založení Vysokej školy výtvarných umení viedol tri roky oddelenie monumentálno dekoratívneho maliarstva. V rokoch 1952-56 žil ako slobodný umelec na voľnej nohe v Bratislave a v rokoch 1956-62 v Žiline. V polovici päťdesiatych rokov vrcholilo jeho maliarske úsilie v tvorbe rozmerných syntetizujúcich kompozícií (napríklad triptych s poľnohospodárskou tematikou v československom pavilóne EXPO 58 v Bruseli). V roku 1958 si v Žiline založil svoju súkromnú galériu, čo bol vtedy pomerne ojedinelý jav. V tomto období okrem rozprávkovej a dedinskej tematiky spracúval nové a pre neho nezvyčajné témy mestské, ateliérové a zátišia. Po smrti prvej manželky odišiel do rodného Ružomberka. V roku 1966 a 1977 daroval štátu rozsiahlu zbierku svojich diel, ktoré sa dnes nachádzajú v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, sprístupnenej od júla 1969.

Miloš Alexander Bazovský
* 1899, Turany nad Váhom, Slovenská republika
† 1958, Trenčín, Slovenská republika

V prvej fáze tvorby impresionisticky zachytáva krajinu, pracuje s farbou a svetlom (Poľná cesta, Odmäk). Neskôr sa prejavuje vplyv Benku, objavuje sa monumentálna figúra človeka z ľudu (Fujarista, Detvianska melódia). Spoločné cesty slovenskou krajinou s Alexym a Palugyayom prinášajú nové nazeranie na tematiku ľudového žánru. Bazovského tvorba sa vyznačuje snahou o syntetickú obrazovú skratku. Východiskom je kresba, línia, neskôr je štylizácia prenesená do maľby. Najmä spočiatku je tu tematická podobnosť s Alexym, obaja maliari často maľujú ten istý námet. Spoločná pre oboch v tomto období je asymetrická kompozícia, redukcia palety a dramatické podanie námetu. Rozdiely sú však od počiatku badateľné. Bazovského štýl je tvrdší, expresívnejší, postráda Alexyho mäkkosť a lyrickosť. Bazovského línia je zvlnená, lámaná, kompozícia sa postupne odkláňa od diagonál k vyváženej až symetrickej. Pevné tvary, plošnosť a jasná obrysová kontúra vyústili v druhej polovici tridsiatych rokov do kubizujúcej štylizácie. Presadia sa ostré hrany a ornamentálna skladba plochy. (Vianoce, V slovenskej dedine) Od počiatku štyridsiatych rokov prevláda zemitá farebnosť, čiastočne narúšaná kontrastom červených a zelených tónov. Plocha je členená robustnými kubizujúcimi tvarmi s prísnou konštrukciou kompozície. Bazovský rozvíja tento typ aj v päťdesiatych rokoch, nepodlieha nátlaku oficiálnej doktríny socialistického realizmu, tvorí sám a v ústraní.

Vo viacerých obdobiach sa o diele M. A. Bazovského (1899 - 1968) vyjadrovala kritika len ako o čomsi výsostne regionálnom, slovenskom. Zväčša to odôvodňovala maliarovým záujmom o maľovanie slovenských "horniakov" a ich rázovitej populácie. Prvý Bazovského monografista Karol Vaculík, našiel v jeho diele kvality, vďaka ktorým ho mohol od regionálnej hranice vvýznamovo odsunúť o hodný kus ďalej, k európskemu maliarstvu. V tejto monografii, pripravovanej k Bazovského storočnici, poukazuje zase známy umelecký historik a znalec slovenskej moderny Ján Abelovský na nejednoduchosť procesov, ktoré sa na Bazovského ceste "do moderny Európy" odohrávali a najmä na jeho úsilia i agilnosť jeho súputníkov (Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu a Kolomana Sokola) oslobodiť sa od "duchovnej motivácie vzdialenej romantickej minulosti" a vďaka tomu, na rozdiel od Martina Benku, podstatne preniknúť do priestorov reálnejšej slovenskej skutočnosti. Bazovský však napokon "tieň základnej paradigmy slovenskej moderny... neprekročil".

Abelovský usudzuje, že to bolo tak preto, "že vedome hľadal a nachádzal fenomenálne, ideálne zviditeľnenie duše národa. Základným paradoxom programovo slovenskej moderny sa teda stala skutočnosť, že napriek všetkej formovej modernosti jej profilujúcich osobností sa nemohla stať v pravom zmysle modernou. Pred maliarskou autenticitou dávala totiž prednosť nacionálnej identite". Nazdávame sa, že dosiaľ nepubikované diela z depozitov štátnych galérií, ale najmä početné neznáme obrazy i kresby súkromných zberateľov a umeleckých priateľov v tejto monografii, pomôžu plastickejšie pochopiť dielo jedného zo zakladateľov slovenskej moderny a zároveň ho vnímať aj ako človeka, o ktorom publicista a vydavateľ Jozef Ruttkay píše ako o mužovi, ktorý bol "hlboko niekým".

1968 -- v Trenčíne zomrel maliar a grafik Miloš Alexander Bazovský, jeden zo zakladateľov moderného slovenského výtvarného umenia. Študoval v Budapešti a v Prahe, usadil sa v Martine. Spolu so svojimi priateľmi Martinom Benkom, Jankom Alexym a Zolom Palugyayom prechodili na potulkách Liptov a Oravu a vytvorili jedinečnú kroniku našej zeme. K jeho najznámejším dielam patria obrazy: Detva, Detvianska melódia, Čierne grúne, Ženy pri studni, Poludnie, Tragédia, Námestie, Malatiná. Venoval sa tiež grafike, od r. 1957 mu však choroba znemožnila tvorivú aktivitu. Presťahoval sa do Čemíc, neskôr do Trenčína, kde zomrel. Narodil sa 11. januára 1899 v Turanoch nad Váhom.