V rokoch 1919-1920 sa vykryštalizuje jeho typická monumentalizovaná maľba. Benka monumetalizuje krajinu, heroizuje slovenské človeka a jeho prác abstrahovaním skutočnosti. Redukciou na tvarovú a myšlienkovú podstatu ponúka zjednodušenú víziu a konštrukciu videného sveta. Vytvára si vlastnú symbolickú obsahovú a formálnu reč spočívajúcu na štylizácii života a mýtov rodnej zeme. Tento štýl vrcholí v rokoch 1921 - 27 a 1931 - 34, končiac v manierizme štyridsiatych rokov. Téma človek v krajine je stvárnená v nespočetných variáciách. Všeobecná horská krajinaje dejiskom nekonečného zápasu človeka s prírodou. Monumentálna kulisa krajiny je zväčša rozvrstvená do troch plánov, prvý statický s figúrami ako repoussoir, druhý epický s pracovným výjavom a ohraničujúcou masou hôr s vysokým horizontom. Kompozícia pracuje s princípmi symetrie a arytmie, celkový dojem je však statický. Využíva zväčšené detaily, nedodržané priestorové vzťahy a pomery veľkostí v mene vystihnutia prapodstaty slovenskej krajiny a jej človeka. Medzi jeho výrazové prostriedky patrí expresívny rukopis a línia, plošnosť a redukcia farebnosti na zemité a modrasté tóny.
Tieto tendencie vyústia do patetických zobrazení heroického človeka v štyridsiatych rokoch. (Odolnosť, Rodina v povstaní, Cez boje a žiale k slobode)

Martin Benka (* 21. september 1888, Kostolište – † 28. jún 1971, Malacky) bol významný slovenský maliar, grafik a ilustrátor. Jeho diela sú maximom slovenskosti v národnom estetickom zmysle. Je najvýraznejším tvorcom slovenského národného výtvarného slohu: témou, problematikou, poňatím, stvárnením a podaním.

Vyučil sa za učňa maliarstva a natieračstva v Hodoníne. Keď ako maliarsky tovariš pracoval vo Viedni, navštevoval tam v rokoch 1908 - 1909 maliarsku školu E.Neumanna. V rokoch 1909 - 1913 študoval na súkromnej krajinárskej škole A.Kalvodu v Prahe. Absolvoval niekoľko štúdijných ciest po Taliansku, Nemecku, Belgicku, Francúzsku a ZSSR.

Martin Benka získal v roku 1914 získal v Prahe svoj prvý ateliér a pôsobil v nej až do roku 1939, keď sa odsťahoval do Martina. Od roku 1940 viedol ako mimoriadny profesor oddelenie kreslenia a maľovania na SVŠT v Bratislave. V roku 1958 odchádza do Martina, kde mu štát vybudoval ateliéru s obrazárňou.

V roku 1920 vystavuje prvýkrát na Slovensku so Spolkom slovenských umelcov v Martine a Bratislave. Na svetovej výstave v Paríži bol vyznamenaný striebornou medailov za obraz Krajina z Terchovej. Za ateliár s obrazárňou v Martine daroval štátu 5 000 vlastných diel, ktoré sa stali základom zbierkového fondu Múzea Martina Benku založeného v roku 1973.

Orest Dubay 19.05. - 15.07.2004

Orest Dubay, národný umelec narodil sa 15. 08. 1919 vo Veľkej Poľane, okres Humenné. V rokoch 1939 – 1943 študoval na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. V roku 1945 sa stáva členom Bloku slovenských výtvarných umelcov. V rokoch 1948-1981 prijal miesto asistenta na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, stáva sa členom slovenských výtvarných umelcov, menovaný čestným členom Accademia Fiorentina delle arti, menovaný profesorom neskôr rektorom VŠVU v Bratislave. V roku 1977 mu bol udelený titul národného umelca, získal Veľkú cenu na Bienále slovenskej grafiky v Banskej Bystrici, čestné uznanie na Medzinárodnej výstave knižného umenia v Lipsku.

V roku 1980 mu vychádza v cykle Dvanásť grafík vo vydavateľstve Tatran, v roku 1981 získal cenu Ex aeguo súčastnej slovenskej grafiky v Banskej Bystrici.

Orest Dubay patrí medzi významných predstaviteľov povojnovej slovenskej grafiky. Jeho grafické listy udivujú diváka nestrojenou jednoduchosťou, ktorá je veľmi vzdialená od zjednodušenia. Odrážajú všedné i sviatočné dni obyčajných ľudí, život ktorých na prvý pohľad nie je ničím príťažlivý.

Dielo Oresta Dubaya priťahuje diváka svojou zdržanlivosťou, lyrickosťou, zrozumiteľným podaním aj tých najzložitejších otázok a tém.

Svoje diela vystavuje od roku 1943 najprv ako súčasť výstavy, od roku 1959 aj ako samostatné výstavy doma i v zahraničí v Berlíne, Budapešti.
Curriculum Vitae
Name Orest Dubay
Address Institut f¨ur Materialphysik
Universit¨at Wien
Sensengasse 8/12, 1090 Wien, Austria
Biographic data
Born 1st of September, 1974 in Bratislava
Citizenship Slovak
Marital status married
Languages Slovak (mother tongue), German (fluently),
English (fluently), Russian
Study
1981 — 1989 Elementary school Mudroˇnova 83, Bratislava
1989 — 1993 Gymnazium Metodova 2, Bratislava
1993 school leaving exam
1993 — 1997 Graduate study at the
Faculty of Mathematics and Physics,
Department of theoretical physics (since 1996),
Comenius university, Bratislava
1997 Inscription at the University of Vienna
(graduate study of physics)
1997 Graduation to Magister,
Comenius University, Bratislava
1998 — 2000 PhD study at the
Department of Theoretical Physics,
Comenius University, Bratislava
2000 — 2004 PhD study at the Computational Material Science,
University of Vienna

Vincent Hložník
* 1919, Svederník, Slovenská republika
† 1998, Bratislava, Slovenská republika

Život i dielo V. Hložníka charakterizuje aktivita tvorivá a mnohoprúdová. Bol profesorom a aj rektorom na VŠVU v Bratislave.
Patrí k medzivojnovej generácii, ktorá v druhej vlne moderny etablovala moderný výraz. V jeho tvorbe nachádzame podnety z európskeho umenia aj domácej avantgardy. V rannom období Hložník príjma odkaz Picassa a expresionizmu (40. roky). V 50. rokoch sa viac sústredil na grafiku, ktorá so sebou prinášala humanizmus a kritický realizmus. V tomto období vzniká rad jeho cyklov, na ktorých môžeme sledovať jeho štýlový vývoj. Ten vtedy smeroval k neosurrealizmu a abstrakcii, v 60. rokoch dovedenej až po samú hranicu. Ani teraz úplne neopúšťa figuratívnosť. Postupne sa k nej vracia a formuje si novú výtvarnú reč. U Hložníka je typické vzájomné ovplyvňovanie maľby a grafiky. Grafika je ale viac dynamická a má väčšiu otvorenosť, miestami je až dokumentom aktuálnej situácie.
Vincent Hložník - Obrazy 1941-1949

Uverejnené: 20. May 2004 02:55:41
Téma: Výstavy

Už Hložníkova prvá samostatná výstava v roku 1942 v Dome umenia na Dostojevského rade v Bratislave bola nielen razantným ohlásením nevšedného talentu, ale aj predznamenaním tvorivého programu novej nastupujúcej generácie slovenského výtvarného umenia. Na pomerne pokojnú slovenskú výtvarnú scénu s idealizáciou slovenskej dediny priniesol výrazne dramatickejšiu atmosféru okupovanej Prahy.

Už v roku 1941 sa objavilo jeho meno v zborníku nadrealistov vydanom pod názvom Vo dne v noci a začal byť priraďovaný k Avantgarde 38, ktorej členovia rozvíjali na Slovensku moderný umelecký výraz. V jeho ranej tvorbe sa často objavuje motív prepájania reálneho a nadreálneho, ako odraz atmosféry doby. V jeho dielach sa ozýva nielen výrazný protipól patetizácie a idealizácie, ale aj iné chápanie sociálne orientovanej tvorby, ktorú tak výrazne vymedzil Koloman Sokol a ktorou bolo v týchto rokoch výrazne poznamenané výtvarné umenie v mnohých európskych krajinách.

Objavuje odlišné výtvarné postupy ako staršia generácia umelcov absolvujúcich v Prahe (Cyprián Majerník, Ján Mudroch, Peter Matejka, Ján Želibský, Jozaf Kostka). Rovnako je však osobitý v rámci svojej „Generácie druhej svetovej vojny“, teda umelcov, ktorí študovali a absolvovali v rokoch plných násilia – Orest Dubay, Ladislav Guderna, Viliam Chmel, Ferdinand Hložník, Bedrich Hoffstädter, Ján Novák, Ervín Semian, Jozef Šturdík a Ernest Zmeták. Hložníka sa bytostne dotýkali drámy národov i jednotlivcov druhej svetovej vojny, zasadzoval ich však do širších súvislostí. Hložník vo svojich obrazoch utečencov vytvára náročné viacfigurálne kompozície s výrazným emotívnym nábojom. Jednotlivec je súčasťou masy. Každá postava má síce individuálne črty, avšak ani v jednom diele nenájdeme jedinú figúru, ktorá by sa vymykala zo zobrazovanej tiesnivej atmosféry. Rovnako sa tu nenachádza ani vodca, ktorý by dokázal vyhnancov usmerniť.

Od roku 1943 nachádzame v Hložníkovom diele aj náväznosť na tvorbu Pabla Picassa. Inšpirácie kubizmom, predovšetkým v tvorbe rokov 1943-1944, okolo roku 1945 aj návrat k ranému, predovšetkým modrému obdobiu Picassovej tvorby. Viaceré zátišia z rokov 1947 až 1949 sa rovnako inšpirujú kubizujúcim tvaroslovím.

Od roku 1948 sa v jeho tvorbe objavuje množstvo racionálnejšie poňatých diel. Zložité budovanie priestoru nahrádza plošnosťou s jasnými líniami oddeľujúcimi jednotlivé časti obrazovej plochy. Jeho civilistické obrazy z tohto obdobia sa viažu k motívom krajín, mestskej periférie, zátiší, kaviarní.

Rok 1949 je v Hložníkovej tvorbe prelomovým. Doznievajú tu ešte veľké témy predchádzajúceho obdobia, do popredia záujmu sa na čas dostáva plošnosť tvaru, ako aj mnohé nové témy.

Bohatá tvorba Vincenta Hložníka je doposiaľ z veľkej miery nepreskúmaná a len čaká na svoje spracovanie.
Vincent Hložník sa narodil 22. októbra 1919 vo Svederníku pri Žiline.. Študoval na umelecko-priemyselnej škole v Prahe v oddelení dekoratívnej a monumentárnej maľby u profesorov Kyseľu a Nováka. Pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde viedol oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. V roku 1958 ho menovali za riadneho profesora, neskôr pôsobil vo funkcii rektora VŠVU. V roku 1972 ho vylúčili zo školy a odvtedy pracoval ako slobodný umelec. Vincent Hložník bol jedným z prvých známych slovenských ilustrátorov. Medzi jeho najznámejšie diela patria knihy Andersenove rozprávky, Robinson Crusoe, Dobrodružstvá baróna Minghausena či Guliverove cesty. Ilustroval aj Goetheho Fausta, Danteho triptich Božská komédia atď. Spolu asi 300 kníh. Ťažisko tvorby Vincenta Hložníka spočívalo v grafike. Vytvoril veľké grafické cykly s vojnovou tematikou. Cyklus litografií „Človek", cyklus drevoritou „Cesta k oslobodeniu" či litografie „Transport". Z novších prác sú známe cykly „Moja apokalypsa, Inferno, Mystérium, Vojnové rekviem" a „Vojnová apokalypsa". Neodmysliteľnou súčasťou tvorby tohto veľkého umelca sú monumentálne práce. Mozaiky avitráže v kostoloch po celom Slovensku ale aj v iných budovách. Napr. „Vitráže" v novej budove najvyššieho súdu v Bratislave. Za svoje rozsiahle dielo dostal Vincent Hložník mnoho vyznamenaní a cien. Tou prvou blo v roku 1948 Čestné uznanie vo Forte Marmi v Taliansku a tou poslednou rad Tomaša Garyqua Masaryka 3. Triedy v roku 1991