Zbierka galérie toto obdobie zachytáva dielami Gejzu Angyala ( 1888-1956) a Eugena Króna ( 1884-1974).
Angyal v technike leptu, založeného na realistickej kresbe, zobrazil ťažkú prácu v prostredí baní a na druhej strane prostredie stredoslovenských banských miest. Obdobie predchádzajúce zrodu modernej slovenskej grafiky reprezentuje v štruktúre zbierky košický výtvarník Eugen Krón, ktorý tu zakladá v rokoch 1921-1926 kresliarsku a grafickú školu. Je významným predstaviteľom východoslovenského grafického okruhu.

Z obdobia začiatku 20-tych rokov vlastní galéria časť jeho žánrovej tvorby z prostredia mesta. V polovici 20-tych rokov vzniká na Slovensku nová umelecká generácia odchovaná pražským štúdiom. Toto obdobie je prvým výrazným vo vývine modernej grafiky v domácom kontexte.
Popri formovo-výrazových premenách grafiky je spoločným prvkom tohoto obdobia sociálno-kritický obsahový náboj grafickej tvorby.
Rozhodujúci význam pri nastolení modernistických tendencií vo vývine grafiky má Ľudovít Fulla ( 1902-1980)
a Mikuláš Galanda (1895-1938). Ich diela patria k najvýznamnejším hodnotám slovenského moderného umenia
a sú súčasťou európskej, nielen národnej kultúry.

V oblasti grafiky má v tomto období vedúce postavenie tvorba K. Sokola. Spolu s M. Galandom stoja pri zrode expresívnej línie slovenskej grafiky. Sokol sa orientoval na dramatickú sociálno-kritickú reflexiu obdobia zasiahnutého svetovou hospodárskou krízou. Odkaz jeho diela je nadčasový svojim všeobecne platným humanizmom a pravdivosťou v odkrývaní zla ako osudu ľudstva. Rozmerné kontrastné čierno-biele drevoryty z raného obdobia autora zachytávajú v expresívnej figurálnej štylizácii obdobie sociálnych nepokojov. Zbierka galérie obsahuje potom viacero grafických komornejších prác z obdobia prvého pobytu autora v Mexiku.
Mikuláš Galanda zobrazoval v razantnej formovej štylizácii mestské, kriticky ladené motívy a na druhej strane intímne námety. Jeho grafická tvorba špecificky modifikuje prvky kubizmu a expresionizmu.

V rannej tvorbe autora cítiť silný vplyv E. Muncha. V štruktúre jeho grafického diela zbierka SGBB mapuje resp. čiastkovo zachytáva skôr intímnu tvorbu raného obdobia autora. Popri Galandovi a Sokolovi patrí k najvýznamnejším príspevkom pri formovaní a rozvoji grafickej moderny Ľudovít Fulla.
V jeho grafickej tvorbe najpregnantnejšie cítiť ambíciu zakladateľskej generácie spojiť domáce i ľudové tradície, národný pátos s aktuálnosťou a progresivitou výtvarného programu a výrazu. Fulla položil dôraz na kubistickú analýzu tvaru a geometrickú štylizáciu, rozšíril škálu techník a do výrazu zapojil farbu. Námety čerpá z prostredia vidieckeho, neskôr i mestského a intímneho prostredia. Zakladateľská generácia slovenskej moderny obdobne, ako v maľbe, tak i v grafike definitívne prekonáva opisnosť tradicionalizmu. Vytvára predpoklady
pre slobodu vnútorného modelu tvorby.

V intenciách figurácie smeruje k vytvoreniu podmienok pre dve zásadné línie modernej grafiky - expresívnu a geometricko-konštruktívnu.
Na prelome 20-tych a 30-tych rokov prispieva do vývoja slovenskej grafiky viacero umelcov - príslušníkov generácie 1909. Galerijné zbierky obsahujú až ukážky z tvorby Dezidera Millyho, Jozefa Fedoru, Eugena Nevana. Grafická tvorba 30-tych rokov je obsahovo poznamenaná sociálnym súcitom, odporom a expresívnou orientáciou grafiky. Na príklad zakladateľskej generácie najvýraznejšie nadviazal Ernest Zmeták ( 1919).
Vo svojej ranej tvorbe vzdal hold ťažkému sociálnemu údelu slovenského ľudu v priebehu jeho pohnutých dejín. Výrazovo využil podnet ľudovej drevorezby. Jednak baladickú ikono-grafickú škálu a jednak čistotu rustikálnej Ľudovej drevorezby.

Tento autor spolu s ďalšími reprezentuje generáciu druhej svetovej vojny. Prínos tejto generácie do vývoja slovenskej grafiky je zásadným predovšetkým po roku 1945. Obdobie fašizmom iniciovanej vojny so všetkým marazmom, ktorý vyplavilo, podnietilo expresívnu, humánne orientovanú tvorbu. V rozsiahlych grafických cykloch sa k nej vyjadri) figurálnou prevažne drevorytovou tvorbou Július Szabó ( 1897-19'72). Jeho diela nesú v sebe prvky filozofického ponoru.
Najvýraznejšou postavou umeleckej grafiky polovice storočia je Vincent Hložník ( 1919). Vo výraze svojej tvorby nadviazal na Sokola a Majerníka. Priklonil sa tak jednoznačne k expresívnej línii slovenskej grafiky. Zbierky galérie obsahujú, až na sporadické výnimky, všetky zásadné obdobia grafickej tvorby autora. Vynikajúce sú v ich rámci 40-te roky, resp. ich záver, kde sa striedajú poetické a protivojnové motívy. Autor vtedy pracuje výhradne v technike robustného drevorezu, narába s plošnou pokubistickou tvarovou štylizáciou, dramaticky graduje vnútorný výraz. V 50-tych rokoch pracuje na rozsiahlych protivojnových cykloch. Jeho tvorba nedosahuje pôvodného silného grafického účinku a zakladá viac naratívnosti a sprievodnej kresebnosti. Päťdesiate roky v slovenskej grafike predstavujú zložité a rozporuplné obdobie vnášania doktrín socialistického realizmu.

Tento ideologický prvok v kultúre poznačil veľkú časť autorov v oblasti umeleckej grafiky.
Priniesol výrazovú strnulosť, popisnosť a tzv. angažovanosť. Aj napriek vonkajšiemu tlaku rozvíja sa autentická, výrazovo progresívna grafická tvorba. Prináša ju časť generácie sústredenej okolo Vincenta Hložníka - Ján Lebiš ( 1931 ), Viera Gergeľová ( 1930), Jarmila Pavlíčková ( 1929) a Viera Bombová ( 1932) a nesporne novátorským vkladom prispejú príslušníci skupiny Mikuláša Galandu - Ivan Štubňa ( 1926), Milan Paštéka ( 1931 ) a Andrej Barčík ( 1928) a generačne i názorovo blízky Štefan Prukner ( 1931 ). Do vývinu slovenskej grafiky zasahujú novým výrazovým programom a intímnejšou, poetickejšou obsahovou orientáciou. Koniec 50-tych a 60-te roky sú v znamení hľadania a formovania novej, výrazovo i obsahovo diferencovanejšej polohy v grafike. Formulovanie filozofickej, meditatívnej línie (Barčík, Štubňa) vychádzajúcej z prúdov modernizmu a zrod racionálnej i lyrickej abstrakcie.

Líniu konštruktívnej geometrickej abstrakcie zásadne podnietili Alojz Klimo ( 1922), Tamara Klimová ( 1922), Eduard Antal ( 1929), osobitným programom dynamického konštruktivizmu prispel Milan Dobeš (1930). K tejto línii slovenskej grafiky sa priklonil i Miloš Urbášek ( 1932-1987) a Eduard Ovčáček ( 1933) smerujúci k dominancii znaku a písma. Informelovú - štrukturálnu polohu v grafike rozvinuli Marián Čunderlík ( 1926-1983), Dagmar Kočišová (1932), Rudolf Fila (1932), z mladších Ivica Krošláková ( 1943).

Šesťdesiate roky predstavujú mimoriadne bohaté a progresívne obdobie v slovenskej grafike,
v ktorom sa plne prejavil otvorený odpor k doktríne 50-tych rokov.
Protipólom abstraktnej grafiky bola v priebehu 60-tych rokov figuratívna tvorba, transformovaná do imaginatívnych metamorfóz. Reprezentuje ju naďalej pregnantne Vincent Hložník ( 1919), ktorý prekonáva stagnáciu svojej tvorby rokov 50-tych a formuluje si nový tzv. figuratívny program. Figurácia sa tu chápe ako cesta od vizuálnej skúsenosti k metafore. Preto táto orientácia grafickej tvorby narába často so symbolom a znakom. Vytvoril sa tak základ nového figuratívneho grafického jazyka blízkeho novej figurácii.

V 60-tych rokoch vstupuje do grafického vývoja tvorca línie tzv. imaginatívneho umenia, Hložníkov žiak Albín Brunovský (1935). Jeho tvorba prešla v priebehu uplynulých tridsiatich rokov viacerými premenami. Z raného obdobia polovice 60-tych rokov vlastní galéria len niekoľko leptov, presnejšie sú zastúpené 70-te a 80-te roky. Brunovský deštruuje obraz ľudskej figúry do znaku fiktívnej podoby. Neskôr dospel k polohe obrazu sveta ako imaginárnej krajiny, na pozadí ktorej autor analyzuje rozpor reálneho a vytúženého života človeka. Vytvára tak poetickú a v svojej podstate filozofickú reflexiu sveta. Grafický výraz zakladá autor na minucióznej náročnosti kresby a detailu a je tak protagonistom "maliarskeho" výrazu v grafike. V línii imaginatívnej a fantazijnej grafickej tvorby pokračuje Vladimír Gažovič ( 1939), v ktorého ranej tvorbe nájdeme styčné prvky s raným Brunovským.

Figúru zobrazuje v duchu expresionistických a surreálnych výrazových nuáns. Postupne viac pracuje so znakom a symbolom. Vytvára osobitý existenciálne ladený program. Gažovič majstrovsky rozvinul výrazové možnosti farebnej litografie a zásadne prispel k vývinu imaginatívnej grafiky obdobia 70-tych a 80-tych rokov. Obdobie problematických a opäť "normovaných" 70-tych rokov prinieslo niekoľko zásadných podnetov a javov i vo vývine umeleckej grafiky. Na jednej strane vonkajší tlak prináša polaritu oficiálnej a neoficiálnej tvorby. Zámerne sa potláčajú abstraktné a konceptuálne polohy ako formálne a "prázdne". Na druhej strane figuratívne programy prežívajú svoje rozvrstvenie a s ohľadom na rozmach grafických techník aj značnú estetizáciu na úkor vnútornej sily diela.

Proces ideologizácie grafickej a vôbec umeleckej tvorby a jej estetizácia, sklz do tzv. hravej a neproblémovej polohy sa jasne dokumentuje i v zbierkovom fonde galérie. Odzrkadľujú ich i jednotlivé ročníky pravidelnej prehliadky slovenskej grafiky, kde zjavne sľubný prvý ročník (v roku 1971 ) vystriedalo dlhé obdobie relatívnej stagnácie a cenzurovania nežiadúcich polôh. V sledovanom období však vedľa seba existujú tri kvalitné a zásadné výrazové polohy grafiky. Figuratívna, imaginatívna (Hložník, Brunovský, Gažovič a ďalší), abstraktná (informelová a konštruktívno-geometrická línia) a konceptuálne programy (Filko, Sikora, Tóth, Koller, Laubert, Meliš, Jankovič a ďalší). Sochári Jozef Jankovič ( 1937) a Juraj Meliš ( 1943) sa v priebehu 70-tych a 80-tych rokov do značnej miery venovali tvorbe grafiky persiflujúcej jestvujúce spoločenské praktiky neslobody myslenia.

Veľká časť konceptuálne orientovanej grafiky presadzovala práve slobodu poznania a názorov na bytie -jeho vedecké i duchovné poznanie. S prvými pokusmi computerovej grafiky prišiel Jozef Jankovič a neskôr i generačne mladší Daniel Fischer (1950).
Tá línia v slovenskej grafike, ktorú iniciovali Hložník a Brunovský našla na prelome 70-tych a 80-tych rokov niekoľko autentických a výrazovo nových pokračovateľov, ktorí precizovali i technickú virtuozitu a dokonalosť. Patria sem predovšetkým p Dušan Kállay (1943), Robert Brun (1948), Karol Ondreička (1944), Kamila Štanclová ( 1945), Alžbeta Stefunková-Szabová ( 1941 ), Igor Rumanský ( 1946) a ďalší.

Sú to autori rozvíjajúci poetickú, imaginatívnu afilozoficky, či existenciálne figurálnu a figuratívne orientovanú tvorbu.
Treba zdôrazniť, že na rozdiel od značnej plejády autorov. príliš poznačených dielom Brunovského, našli autentickú výtvarnú reč i program. Ich dielo sa naplno rozvinulo v priebehu rokov 80-tych a dodnes rezonuje i v európskom kontexte. Vedľa prevažujúcej imaginácii a poetizme, či filozofickom ponore je tvorba Róberta Bruna expresívne a dramaticky gradovaná. Z generačne mladších autorov k tejto dominantnej línii súčasnej grafickej tvorby prispelo niekoľko výrazných autentických programov zosobnených v diele Vojtecha Kolenčíka (1955), Róberta Jankoviča (1956), Stanislava Černého (1956) a Milana Sokola (1952).

V polovici 80-tych rokov sa na Slovensku formuje v kontexte uvoľnených "perestrojkových" kultúrnych súvislostí mladá umelecká generácia, ktorá sa otvorene a programovo hlási k princípom postmoderny. Odmieta bezkonfliktnosť a estetizmus oficiálnej aktuálnej výtvarnej scény.
Hoci ide prevažne o maliarov, väčšina z nich zasiahla i do výrazového štrukturovania grafickej tvorby. Príznačné je pre ňu sústredenie na nový provokatívny obsahový náboj, subjektívna umelecká línia s výrazovými prostriedkami, radikálna a prekvapivá kompilácia viacerých, predtým prísne separovaných výtvarných línií moderného a súčasného umenia a použitie najdostupnejších grafických techník.