Od polovice sedemdesiatych rokov došlo v grafickom i maliarskom diele Brunovského k výraznému posunu. Prejavoval sa odlišným prístupom v zobrazovaní ľudskej figúry. Tie sa stali realistickejšími, zasadenými do prírodného rámca, farebnosť malieb začala byť výraznejšia a predimenzovaná. Vo svojich kompozíciách s motívmi nahých žien a mužov zasadených do prostredia záhrad snov hľadal harmóniu, súlad a pokoj ideálneho obrazu sveta. Opieral sa o silné dojmy z mladosti, do diel sa usiloval aplikovať vôňu zeme, majestátnosť oblakov, dokonalosť kvetu. Postavami Adama a Evy symbolizoval nepoškvrnenosť človeka, zbližovaním pozemského a nebeského hľadal harmóniu i tam, kde ju ostatní nevideli. I preto sa často vo svojej tvorbe vracal k antickým inšpiráciám a interpretáciám mytologických príbehov.

V roku 1990 ukončil svoje pedagogické pôsobenie a venoval sa voľnej umeleckej tvorbe. Jeho predčasným skonom 20. januára 1997 v Bratislave stratilo slovenské výtvarné umenie a naša kultúrna scéna jednu z mála výrazných osobností, ktoré vystúpili na svetové umelecké pódium.
Ľubomír ŠIMNA

Foto – archív VS
Albín Brunovský sa narodil 25.12.1935 v Zohore. Študoval na SŠUP a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1961 na grafickom oddelení prof. V. Hložníka. Vo svojej tvorbe sa venoval ilustrácii, voľnej grafike a maľbe. Bol dlhoročným profesorom na VŠVU v Bratislave. V roku 1967 bol spoluzakladateľom medzinárodnej prehliadky originálov ilustrácií detských kníh Bienále ilustrácií Bratislava, v rámci ktorého založil a viedol pracovný seminár – workshop UNESCO pre ilustrátorov z rozvojových krajín. I v týchto krajinách si získal verných priaznivcov, ktorým úprimne, profesionálne a nezištne v procese tvorby radil a usmerňoval ich.

Prof. A. Brunovský bol nositeľom cien vydavateľstva Mladé letá, držiteľ zlatej plakety BIB´67 za ilustrácie ku knihe Malá morská panna, Zlatého jablka BIB´77 za ilustrácie ku knihe Koza rohatá a jež, Zlatého jablka BIB´81 za ilustrácie ku knihe Páví kráľ, mnohých cien v súťaži Najkrajšia kniha. Jeho ilustrácie boli ocenené aj v zahraničí – Grand Prix IBA Lipsko /1978/, MKV Bologna /1966/, cena mesta Paríž. V roku 1970 sa stal nositeľom ceny Fraňa Kráľa za ilustrátorskú tvorbu pre deti a mládež.
V roku 1989 získal štátnu cenu za ilustrácie tretej knihy Slovenských rozprávok P. Dobšinského. A. Brunovský reprezentuje imaginatívnu polohu ilustrácie. Charakteristický je pre jeho tvorbu zmysel pre detail a drobnokresbu, ktorá vyúsťuje do ornamentalizácie často vytvárajúcej dekoratívny obraz. Tieto prvky s neodmysliteľným fluidom, znásobujú literárne kvality diel. Autor ilustroval vyše sto kníh domácich i zahraničných, mal okolo 150 samostatných výstav doma i v zahraničí. Okrem ilustrácie sa totiž venoval grafike, dokonca maľbe na dreve, kde sa tiež odrazilo, tak ako v ilustráciách jeho farebné videnie a výsostne ľudský element. Ilustračný prejav A. Brunovského sa stal východiskom pre jeho nasledovateľov spomedzi umelcových žiakov.

Národný umelec profesor A. Brunovský zomrel 20.1.1997 v Bratislave. Jeho jedinečná tvorba je skvostom slovenského ilustračného umenia, na ktoré tiež treba dorásť. Mnohé z ilustrácií sa stávajú sympatickými a prijímanými v dospelosti inak ako v detstve. Genialita tohto ľudského, mierumilovného človeka s osobným šarmom i dôstojnosťou je kdesi uprostred čarovnosti rozprávok.

.albín Brunovský – legenda v mýtoch
Porovnávať dve také rozdielne osobnosti sa, pochopiteľne, nedá. Navyše, Gerhard Richter je hviezdou, celebritou súčasného výtvarného umenia, kým Albín Brunovský zostáva „len“ tým národným umelcom, ktorým bol a správne a nespochybniteľne ním aj zostal. Obidvaja vstupovali na výtvarnú scénu na začiatku šesťdesiatych rokov a tie roky, keď doznieval popart (hoci ešte stále prinášal pozoruhodné diela), aby bol vystriedaný op-artom a „novým realizmom“, boli naozaj pozoruhodným a podnetným obdobím. Už len preto, že umelci nastupujúcej výtvarnej generácie pochopili, že moderné umenie nie je nezrozumiteľným mystériom, ale je spôsobom komunikácie s ľuďmi. Albín Brunovský sa od úplných začiatkov presadzoval ako grafik. Našiel takmer okamžite vlastný výraz, ktorý neskôr iba rozvíjal a zdokonaľoval. Z umeleckej histórie však vieme, že grafika bola vždy považovaná za druhoradú techniku. Nasledovala až po maľbe, ktorá výtvarnému umeniu vždy kraľovala. Príklady Váchala, Reynka, ale aj Boudníka skôr upozorňovali na hranice disciplíny, ktorá ako tlač a dielo existujúce v mnohých „kópiách“ smeruje k literatúre a ilustrácii.

Od začiatku sa teda muselo počítať s tým, že grafické umenie má iné zázemie a väčšinou aj odlišné publikum vrátane zberateľov grafiky, ex libris a bibliofílií. Zaujímavé tiež je, že začiatky Albína Brunovského sa nesú v znamení ironického nadhľadu na svet a vtedajšiu spoločnosť. Dosvedčujú to už názvy niektorých raných prác: Zjazd numizmatikov (1963), Spleen druhej ženy starinára (1964), Citový zážitok televízneho diváka (1966) alebo Opitá nevesta z toho istého obdobia. Ďalej treba pripomenúť, že vo vtedajšej atmosfére odmäku a povoľovania dogmatických štruktúr komunistického režimu mali umelci pomerne solídny rozhľad v dianí na európskej scéne a ohlasy dobových tendencií sú zjavné aj v grafickom diele Albína Brunovského. Umelec bol už vtedy hodnotený ako jeden z najpozoruhodnejších tvorcov svojej generácie, ktorej sa však začal vzďaľovať, osobitne svojou zahľadenosťou do mytologického sveta, výtvarnými odkazmi na starých majstrov renesancie a baroka a tomu zodpovedajúcou technikou tvorby. Nastúpil tak na vlastnú cestu, ktorá bola od začiatku možno až príliš poznamenaná literatúrou.

Inšpiroval sa jednak súčasnosťou, v znamení priateľskej spolupráce s básnikmi a spisovateľmi „trnavskej skupiny“, a jednak antickou mytológiou, Starým zákonom a kresťanskými reformátormi – Erazmom Rotterdamským, Janom Amosom Komenským, legendami a v neposlednom rade rozprávkami. Ani to najnepatrnejšie grafické dielko netrpelo námetovou chudokrvnosťou a takmer zakaždým to bol svet, ktorý sa rodil a existoval v oblakoch a krajine bez pevného horizontu (fundus bol barokový!), tam, kde žijú bohyne a satyrovia. Sú to teda skôr apoteózy radostného pohanstva a prehistórie, keď boli mýty ešte veľmi mladé alebo sa ešte len rodili a násilie sa páchalo bez hriechu a dokonca i bez vedomia viny. Teda – dielo perfektné po technickej stránke a vysoko sofistikované po stránke ideovej. Tam, kde bol bližšie zemi a svojmu rodnému Záhoriu (kde, ako hovorí názvom jednej práce, kedysi „lietali všetci “), tvoril podľa srdca a v rovnováhe s imagináciou, ktorá umelca vedie do mýtov a snov. Surrealistom však nebol, ani súpútnikom fantastického realizmu viedenskej školy. Nikomu sa však nepodarilo zaradiť pod jednu zástavu a do jedného smeru umelca, ktorý sa od takzvaného súčasného umenia dobrovoľne vzdialil.

Cyprián Majerník
Na pondelok 4. júla pripadá 60. výročie úmrtia jedného z našich najvýznamnejších maliarov prvej polovice 20. storočia - Cypriána Majerníka. Predstaviteľovi "pražskej skupiny" slovenských maliarov bolo dožičené tvoriť iba krátkych pätnásť rokov, ale zanechal dielo, vyvolávajúce obdiv svojou šírkou a myšlienkovým bohatstvom.

Cyprián Majerník sa narodil 24. novembra 1909 vo Veľkých Kostolanoch pri Trnave. Po štúdiách na bratislavskej súkromnej maliarskej škole a na pražskej Akadémii výtvarných umení zostal natrvalo v Prahe a kratší študijný čas pobudol v Paríži. Po svojej prvej súbornej výstave bol v roku 1935 prijatý do Umeleckej besedy (tu napríklad získal v roku 1942 čestnú cenu). V umelcovej tvorbe sa čoskoro objavil nový, úzkostný pocit, prameniaci zaiste čiastočne z obavy pred prepukajúcou chorobou (sclerosis multiplex), ale ešte viac zo spoločenských zmien a polických mračien nad Európou. Svoj postoj k fašizmu po prvý raz vyjadril na obraze "Objatie" (1936), kde chlpaté tmavohnedé ruky siahajú po mladej žene symbolizujúcej kultúru. Tiež postava Dona Quijota sa stáva akousi pochodňou viery na mnohých obrazoch. Majerník citlivo vnímal tragédiu Lidíc, Ležákov a vojnové utrpenie miliónov ľudí - a tak rok 1942 zákonite priniesol do jeho tvorby odvážne a radikálne účtovanie s filozofiou fašizmu - napríklad monumentálne koncipovaným dielom "Neslýchané stretnutie". Tento jeho najrozmernejší obraz sa stal trúfalou výzvou nacistom, symbolom protestu proti židovským a väzenským transportom, proti pochodom smrti…

V dňoch, kedy nielen Praha ožívala a hýrila farbami slobody a radosti, na maliarovej palete zasychali hnedé a čierne odtiene, ktorými prevažne v čase okupácie maľoval. Vedomý si toho, že zákerná choroba mu už nedovolí uchopiť do zoslabnutých prstov štetec, podľahol jej tiahe - a vo veku nedožitých tridsaťšesť rokov 4. júla 1945 dobrovoľne ukončil svoj život. Bol a je popredným reprezentantom "Generácie 1909"(spolu s Mudrochom, Želibským, Hoffstädterom a inými), ktorá za svoj prejav v čase nastupujúceho fašizmu neskoršie získala čestné pomenovanie "svedomie doby" . Jeho obrazy videli návštevníci mnohých výstav v európskych mestách a sú tiež v mnohých galériách našej republiky. Za dielo i životný postoj získal Majerník v roku 1946 Štátnu cenu za cyklus obrazov z obdobia vojny in memoriam a v roku 1991 mu prezident republiky prepožičal Rad T. G. Masaryka in memoriam za zásluhy o demokraciu a ľudské práva.

Na vyšehradskom Slavíne pod sochou Smútku, ktorú vytvoril na hrob svojho priateľa sochár Karel Lidický, je do dosky vytesaný prostý nápis:

Maliar CYPRIÁN MAJERNÍK 1909 – 1945
Cyprián Majerník byl slovenský malíř působící v Praze. Narodil se 24. listopadu 1909 ve Velkých Kostolanech u Trnavy. Po studiích na bratislavské soukromé malířské Gustáva Mallého a na pražské Akademii výtvarných umění zůstal natrvalo v Praze a kratší studijní čas pobýval v Paříži. Po své první souhrnné výstavě byl v roce 1935 přijat do Umělecké besedy (zde např. získal čestnou cenu 1942).

Jeho tvorbu patrně velmi ovlivnila propukající choroba (sclerosis multiplex), ale větším dílem i společenské změny a politická mračna nad Evropou. Svůj postoj k fašismu poprvé vyjádřil v obraze „Objetí“ (1936), kde chlupaté tmavohnědé ruce sahají po mladé ženě symbolizující kulturu. Také postava Dona Quijota se stává jakousi pochodní víry v mnoha obrazech. Majerník citlivě vnímal tragédie Lidic, Ležáků a válečné utrpení miliónů lidí – a tak rok 1942 zákonitě přinesl do jeho tvorby odvážné a radikální účtování s filozofií fašismu – např. monumentálně koncipovaným dílem "Neslýchané setkání". Tento jeho nejrozměrnější obraz se stal troufalou výzvou nacistům, symbolem protestu proti židovským a vězeňským transportům, proti pochodům smrti…

Byl a je předním reprezentantem „Generace 1909“ (spolu s Mudrochem, Želibským, Hoffstädterem aj.), která za svůj projev v čase nastupujícího fašismu později získala čestné pojmenování „svědomí doby“. Jeho obrazy shlédli návštěvníci mnoha výstav v evropských městech a také jsou v mnoha galeriích naší republiky. Za dílo i životní postoj Majerník obdržel v roce 1947 in memoriam Státní cenu za cyklus obrazů z období války a v roce 1991 mu prezident republiky propůjčil Řád T.G.Masaryka in memoriam za zásluhy o demokracii a lidská práva.

Ve věku nedožitých šestatřiceti let 4. července 1945 dobrovolně ukončil svůj život. Pohřben je na vyšehradském Slavíně - pod sochou „Smutek“, kterou vytvořil pro hrob svého přítele sochař Karel Lidický.
Cyprián Majerník

Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka | Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka

Cyprián Majerník sa narodil 24. novembra 1909 Vo Veľkých Kostoľanoch, ale vo svojom rodisku prežil len detstvo. Štúdium na meštianskej škole absolvoval v Pezinku, potom nastúpil na strednú hospodársku školu v Košiciach (1924), v roku 1926 krátko navštevoval súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave.
Hoci so Slovenskom nikdy celkom nestratil kontakt, podstatná časť Majerníkovho nedlhého života sa spája s Prahou, kam prišiel v roku 1926 ako sedemnásťročný študovať maliarstvo na Akadémiu výtvarných umení. Praha sa pre mladého Majerníka stala oknom do sveta. Tu študoval; tu po prvý „naživo“ videl nielen špičkové diela starého českého i svetového umenia, ale aj obrazy P. Picassa, M. Chagalla či G. de Chirica; tu mal vlastnú výstavnú premiéru, keď svoje práce prezentoval na výročnej školskej výstave v roku 1930. Pražské prostredie bolo začiatkom 30. rokov dejiskom prvých hodnotení jeho tvorby. Z Prahy sa vydal za vidinou štúdií, vnemov, zážitkov a skúseností do Paríža a po návrate prežil v Prahe podstatných trinásť rokov svojho života, tešil sa i trápil, maliarsky zúročil tragické vojnové roky a napokon aj dobrovoľne ukončil svoju pozemskú púť.

Pri rekonštrukcii Majerníkovej tvorby a umeleckého odkazu prvý dostupný obrazový materiál predstavujú práce, prezentované na výstave pražskej akadémie v roku 1931, charakteristické silným vplyvom H. Matissa a A. Deraina. Pobyt v Paríži (1931/1932), sprevádzaný neuveriteľnými finančnými ťažkosťami, ba až existenčným zúfalstvom (o čom svedčí zachovaná korešpondencia), podstatným spôsobom poznamenal jeho tvorbu. Odzrkadlili sa v nej nové skúsenosti a podnetné inšpirácie – ako je zrejmé z celého radu kresieb a skíc z parížskeho prostredia – ale najmä dôverné zoznámenie sa s dielom Marca Chagalla (Dve madony, Teliatko, Svatba – Dve postavy z albumu, Morena, Dvorček a i.).