Prvá samostatná výstava tvorby Cypriána Majerníka, na ktorej autor predstavil kolekciu 37 olejov, gvašov a akvarelov, sa konala vo výstavnej sieni Elánu (pri Mazáčovom kníhkupectve v Spálenej ulici) v Prahe na jar roku 1935. Hodnotenie vo vtedajšej tlači bolo rozporné: kým českí recenzenti nešetrili chválou a označovali 25-ročného Majerníka po Fullovi a Galandovi za „velký příslib moderního slovenského malířství“ (Halo noviny, 17. 3. 1935), na Slovensku zaznievali najmä urazené a pobúrené tóny, ba i priame odmietanie „umeleckého paškvilu, falošnej grotesky, na ktorú nemožno vzťahovať vznešený titul umenia“. (Slovák, 24. 3. 1935)
Výstave paradoxne predchádzalo obdobie istého tápania, ba až tvorivej krízy, zreteľné pri pohľade na Majerníkovu maliarsku produkciu z roku 1934. Už vo frekventovaných, trocha drsných erotických motívoch (Milenci, Kankán) – definovaných prvým Majerníkovým monografistom Karlom Šourkom ako „... kompenzácia erotickej dezilúzie zo života a vysvetlenie Majerníkovho motívu unikania, ktorý sa neskôr stal vnútorným tematickým lešením jeho maľby“ – je citeľná istá povrchnosť maliarskeho spracovania, malebnosť stráca svoju výsadnosť, dovtedajšie vedúce obsahovo-formové postavenie (Ľudmila Peterajová). Spolu s badateľným posunom k zdôrazňovaniu grafickosti, aktuálne korešpondujúcom s autorovým vtedajším zameraním na novinovú kresbu a politickú karikatúru, predznamenáva ďalší vývoj Majerníkovho autorského konceptu.

Pod vplyvom rozličných okolností predstavuje rok 1936 pre Majerníka začiatok cesty, na ktorej plný úzkosti hľadá možnosť úniku zo slepej uličky osobnej i civilizačnej drámy, ktorým – ako tuší – bude musieť v nasledujúcom období čeliť. A tak postupne, maliarsky poučený F. Goyom a H. Daumierom, začína zaplňovať javisko sveta koňmi a jazdcami, klaunmi a krasojazdkyňami, maskami, vyhnancami, Don Quijotmi, zajatcami, utečencami a hliadkami, všetkými tými protagonistami „neslýchaných osudných stretnutí“ dobra, čestnosti a ušľachtilosti so zlom, pokrytectvom, zákernosťou a nízkosťou.
Napriek postupujúcej chorobe (skleróza multiplex) pripravil Majerník pre Alšovu sieň Umeleckej besedy na jeseň roku 1940 svoju druhú samostatnú autorskú výstavu. Úvod do katalógu napísal Jan Zrzavý a obrazy Cypriána Majerníka označil za diela „romantika zcela moderního rázu“, z ktorých vanie „docela zvláštní a osobitá poesie, vůně dobrodružství, tajemných a osudových setkání, dramatické napětí a očekávaní nějakého tragického zakončení“. Výstavu tvoril súbor 40 diel, od Bartolomejskej noci z roku 1936 až po práce celkom nové, z roku 1940.

Tvorba z posledného obdobia Majerníkovho života ohromuje svojím neuveriteľným rozsahom. Bez ohľadu na neustále zhoršujúci sa zdravotný stav, časté depresie a paralyzujúcu situáciu protektorátnych Čiech v zúriacom vojnovom ošiali Majerník vášnivo, obsesívne kreuje posledné dejstvo svojej verzie drámy ľudskej existencie. Maľuje zástupy mužov, žien a detí vedených mátožným jazdcom v ústrety smrti, varianty Dona Quijota, utečencov na člne či na vozoch ťahaných vychudnutými koníkmi, živé kostry v údesnom zástupe... Všetkým možno v očiach čítať strašné videnia z neslýchaných stretnutí. Posledné z týchto neslýchaných stretnutí – povedané slovami Dobroslava Chrobáka „... nevedno ktoré, autor nezanechal po ňom nijaký záznam“ – Cyprián Majerník 4. júla 1945 už neprežil.

Janko Alexy
maliar, spisovateľ

* 25.01.1894 Liptovský Mikuláš
+ 22.09.1970 Bratislava
vzdelanie

V rokoch 1919-1925 študoval na pražskej Akadémii výtvarného umenia (prof. J. Loukola, V. Bukovac, M. Pirner, M. Švabinský).
životopis

Janko Alexy patril popri M. Benkovi a Ľ. Fullovi k zakladateľom novodobého slovenskéh výtvarného umenia. Povaha jeho umenia je skutočne národná - modernými výtvarnými prostriedkami sa pokúšal o monumentalizáciu typickej slovenskej dediny a slovenského ľudu. Venoval sa predovšetkým maľovaniu krajín a portrétom štylizovaným podľa národných tradícií v jednoduchej modelácií a farebnosti, ktoré dodávajú jeho dielam baladický charakter. Bol inšpirovaný ľudovou poetikou (Horí ohník, horí, 1921; Bača a smrť, 1921; Hôrni chlapci, 1921), dedinskými námetmi (Slovenská madona; Žena z Heľpy), lyrickou krajinou a mestkými zákutiami (Zo starej Bratislavy). V 50. rokoch sa venoval taktiež monumentálnym realizáciám (mozaikové okná v Piešťanoch, 1951; mozaikové okná Slovenského národného divadla v Bratislave, 1952), významné sú aj jeho tapisérie.

K. Sokol výrazne ovplyvnil slovenskú grafiku a svetovú výtvarnú kultúru

V jeho dielach je niečo neuchopiteľné. Či už ide o sociálne orientované grafické listy, alebo introvertné kresby, vždy sú to diela maximálne prežité. Sú naplnené symbolikou, precíznosťou a suverénnosťou kresby. Azda nikto z výtvarníkov na Slovensku nezasiahol tak hlboko do umeleckého vývoja viacerých generácií ako Koloman Sokol. Jeho tvorba presahuje našu krajinu a bez obáv ho môžeme priradiť k výrazným zjavom svetového výtvarného umenia.

Ako sám vraví, cíti sa byť občanom tejto planéty, hoci je hlboko zakorenený v Liptove. Minulý rok daroval štyridsať osem svojich špičkových diel rodnému Slovensku, aby sa stali základom pre založenie Centra Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši, kde sa 12. decembra 1902 narodil. Tento dar je prejavom silných pút, ktoré neboli pretrhnuté ani v obdobiach nepriazne osudu. Umelcovo detstvo nebolo najšťastnejšie. Už ako štvorročného ho matka opustila na važeckej železničnej stanici. Ujal sa ho strýko, ktorý ho vychovával až do pätnástich rokov. V tomto veku odchádza Koloman do Košíc, kde sa učí za údenára. Tam sa zoznamuje s doktorom Máthém, ktorý v ňom nachádza talent a podporuje ho. Vďaka jeho ochranným krídlam začne navštevovať súkromnú školu Eugena Króna. Toto štúdium preňho znamená prvý vážnejší dotyk s výtvarným umením. Neskôr získava ďalšie poznatky na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave. V roku 1925 po dvoch neúspešných pokusoch ho prijmú na Akadémiu výtvarných umení v Prahe.