Už počas študijných liet si Koloman Sokol vytvára vlastný výtvarný rukopis. Expresívny, so silným sociálnym akcentom. Tento štýl tvorby si zachováva počas celého tvorivého obdobia. Prezentuje svoje grafické listy na viacerých výstavách, na ktorých získava mnohé ocenenia. Najprv ako hosť, neskôr ako riadny člen prestížneho grafického spolku Hollar. Po absolvovaní štúdia na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa vracia do Bratislavy.

Jeho vtedajší vklad do výtvarného umenia - predovšetkým grafiky - právom považuje odborná verejnosť za základ slovenskej modernej grafiky. Súčasne je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov grafiky v Európe. Francúzska vláda mu poskytuje v roku 1932 ročné štipendium na štúdium v Paríža.

Láska na celý život

Nielen umenie sa stalo pre Kolomana Sokola láskou na celý život. V tomto období si berie za manželku dcéru významného amerického sochára, talentovanú umelkyňu Lýdiu Kratinovú. Neskôr odchádza na pozvanie mexickej vlády i s Lýdiou do Mexico City. V tomto meste na Escuella de las Artes de Libro buduje po vzore pražskej Akadémie výtvarných umení grafické oddelenie a ovplyvňuje celý rad významných mexických umelcov.

Sokola zbližuje s mexickými ľuďmi najmä príbuzná mentalita. Umenie tejto krajiny je v prvej polovici dvadsiateho storočia orientované oveľa viac na sociálne cítenie ako v Európe. “Maestro” ho oslovujú žiaci i kolegovia. Prezident ho menuje za profesora. Získava si uznanie odbornej a laickej verejnosti i preto, že dokáže bravúrne zobraziť problémy mexickej spoločnosti. Žiaľ, škrt v umeleckom napredovaní v tejto krajine mu zastavil stále sa zhoršujúci zdravotný stav manželky Lýdie, ktorej nevyhovovala vysoká nadmorská výška bydliska. Manželia odchádzajú v roku 1941 do New Yorku. Do Mexika sa potom umelec vracia iba prostredníctvom výpovedí jeho štetca. Z jeho prác však vanie melanchólia a smútok.

Po necelých piatich rokoch pôsobenia v Spojených štátoch amerických sa na pozvanie vracia v roku 1946 na Slovensko. V Bratislave prednáša na Katedre výtvarnej výchovy Vysokej školy technickej, stáva sa členom Slovenskej akadémie vied. V Bloku slovenských výtvarných umelcov v Umeleckej besede Slovenska realizuje rozsiahlu výstavu zo svojej tvorby. Získava národnú cenu za umenie. Jeho asistentom sa stáva Vincent Hložník a vplyv jeho tvorby poznamenáva celé generácie slovenských výtvarných umelcov. Bez tohto odkazu by bol nemysliteľný vývoj slovenskej grafiky, ktorá sa stala fenoménom svetovej výtvarnej kultúry. Napriek uznaniam, ktorých sa mu vo svete dostalo, v Bratislave nenachádza vhodné podmienky na umelecký rast. V meniacej sa spoločenskej klíme v októbri roku 1948 emigruje do USA. V priebehu päťdesiatych rokov tu vytvára množstvo kresieb s mytologickými motívmi. V nich výrazne dominujú sugestívne línie ľudských tiel.

Vlastný svet – Kaburabu

V roku 1952 sa spolu s rodinou presťahoval do Bryn Mawr v Pensylvánii, kde vytvára svoj vlastný svet, ktorý nazval Kaburabu. Tento imaginárny svet spodobovaný preduchovnelými bytosťami, má byť akýmsi útočiskom pre dobrých ľudí. Záujem o antiku je cítiť v takmer dokonalej renesančnej línii. Na malom priestore ide o snahu spájať ľudské telo a ducha. Tieto kresby sa stávajú obrazom ticha, meditácií a snov. Mnohé z nich sa nezachovali aj preto, že ich sám autor spálil.

Sokol o svete Kaburabu hovorí: “Sú to diela z mojej ríše fantázie. Jej občanov si vytváram podľa potreby. Keď chcem zobraziť atómový výbuch, vytvorím si vedcov, ak vojnu, tak generálov. No či už nakreslím žobráka, alebo filozofa, kráľa bábkara alebo šustra, všetci sú si rovní. V Kaburabe niet hodností, niet druhorakosti, všetko má rovnakú dôležitosť. Aj tí maličkí, to obecenstvo mojich obrazov, sú rovnako dôležití v celej kompozícii. V tom nie je nijaká politika ani ideológia, je to čisto výtvarná vec. Prvými čestnými občanmi Kaburaby sú Leonardo da Vinci a Michelangelo. Časovo je Kaburaba nekonečno. Aby človek pochopil tieto otázky, musí si uvoľniť fantáziu... Sú to obrázky také fantastické, že ich neviem slovami opísať a často sa mi ani nechce veriť, že je to moja práca. Kaburaba je vždy tam, kde som ja, a tak som vždy doma. Po mojom poslednom vydýchnutí Kaburaba zahynie a pamiatkou ostane – kaburabské obdobie.”

Akoby druhú mladosť bolo cítiť z tvorby Sokola z druhej polovice sedemdesiatych rokov. V roku 1976 mu zomrel jeho veľmi obľúbený psík Sambo. Priniesol ho jeho jediný syn George z nemocnice, kde slúžil ako pokusné zviera. V nemocničnom prostredí vtedy psík absolvoval množstvo ťažkých operácií. Na znak tejto straty podpisuje svoje diela pseudonymom Sambo. Od tohto obdobia až po koniec deväťdesiatych rokov jeho diela obsahujú obrovskú vnútornú energiu. Často len niekoľkými ťahmi štetca vytvára veľmi sugestívne diela. Mnohokrát sa v jeho dielach objavujú motívy zápasov, prepletených ľudských tiel v boji o prežitie, či vnútorných drám človeka. Nezriedka sa v jeho tvorbe vyskytujú aj animálne motívy, predovšetkým koňa, osla a jeho nerozlučných priateľov – psov. “Moji psíkovia ma naučili veriť ľuďom, veriť v Boha. Ja v Boha verím. Môjho a spravodlivého. Na náboženstve mi nezáleží, mne stačí viera,” povedal v jednom zo svojich rozhovorov.

Získava ocenenie Pennel Purchase Prize, svoju tvorbu prezentuje na viacerých miestach. Vystavuje spolu s Oskarom Kokoschkom, no jeho meno sa spája i s Pablom Picassom. Vlepovaním svojich reprodukcií do jeho monografie vytvára akýsi ideál grafickej úpravy knihy a tiež konfrontuje svoju tvorbu s Picassovou. Ich vývoj bol miestami paralelný a miestami sa prelínal. Sokol však pred slávou a uznaním vždy uprednostňoval pokoj duše.

Nepochovám sa za živa

O pokoj na duši sa veľkou mierou zaslúžila jeho manželka, ktorá sa vzdáva vlastnej umeleckej dráhy a finančne zabezpečuje rodinu vyučovaním výtvarného umenia na súkromnej škole. Sokola a jeho diela si chce každý privlastniť. Z Československa dostáva ponuky na zriadenie vlastného múzea. V roku l972 to Sokol komentuje slovami s ironickým nádychom: ”To ja sa už tiež mám pochovať za živa? To by bolo potom lepšie akceptovať to múzeum ako Fulla, čo ja odmietam. V krypte bývať nechcem.”

No ani tieto postoje neizolovali majstra od rodnej zeme. Jeho väzby k Slovensku pretrvávajú, o čom svedčia ďalšie jeho výroky: “Mám niekoľko skutočne jemných, dobrých slovenských priateľov, ktorých dosiaľ veľmi milujem, ctím si a rešpektujem.”

Mnohé, aj oficiálne návštevy z veľkých diaľok ostávajú stáť pred zamknutými dverami. Koloman Sokol ich odmieta. Iným sa dostane vrelého prijatia a umelec ich obdaruje niektorými zo svojich neopakovateľných diel. Predáva však veľmi nerád. Akoby ani nechcel spájať materiálno s duchovnou hodnotou. Pozorne sleduje všetky kritiky a odsudzuje nepravdivé informácie slovami: “Prečo o mne toľko klamú?”

Napriek všetkému si udržal tento neopakovateľný umelec dvadsiateho storočia uznanie a úctu na celom svete. Aj po deväťdesiatke ešte tvorí, najmä diela s presvedčivou skratkou, už nie tak opisné a so snahou o dokonalosť. Hoci pamäť – najmä na roky prežité v Mexiku rád spomína – je obdivuhodne bystrá a ruka pevná, oči už nie sú schopné odvádzať dokonalú službu... A tak tuš vyschol, tempera navždy stvrdla, no Koloman Sokol kráčal životom ďalej.