Vlani v decembri sa jeden z najväčších umelcov našich čias dožil sto rokov.

O mesiac neskoršie, v nedeľu 12. januára 2003, skonal v americkom meste Tuscon.

Podľa posledného želania popol z jeho tela bude uložený na troch miestach sveta, s ktorými sa cítil byť najviac zviazaný. Jedným z nich je Liptovský Mikuláš. Koloman Sokol sa tak navždy vráti do rodnej krajiny, na ktorú vrúcne spomínal do posledného vydýchnutia.

OSOBNOSTI
Nie každý má zrak, aby rozumel obrazu

Ľ. Fulla: „Čo je v tradícii, je všetko preverené, len tradícia má právo na život.“

Keď mal Ľudovít Fulla asi tri–štyri roky, raz ochorel. Ležal v detskej postieľke a mama mu kúpila malú paletku s farbičkami, aby sa mal s čím hrať. Ako ju dostal do rúk, hneď si naslinil palček, navlhčil jednu z farbičiek a na zadnú stranu paletky namaľoval prvého panáka. Farby ho potom fascinovali po celý život, nech už boli na čomkoľvek a v akejkoľvek forme.

Obdobie detstva

Ľudovít Fulla sa narodil v roku 1920 ako druhé dieťa Bol jediným synom medzi piatimi dcérami. Rodičia vlastnili pohostinstvo na okraji Ružomberka, a tak mal množstvo kontaktov s ľuďmi rôznych typov. V časoch, keď v rodinách bola zvykom tvrdá, autoritatívna výchova, bolo u Fullov, zdá sa, viac pohody a zmyslu pre detský svet. Učenie v maďarskej škole, založenej na bifľovaní, ho nebavilo, a tak sa mu radosťou stali záhumnia, záhrady, stráne a brehy Váhu. Tu prežíval chlapčenské dobrodružstvá i tajomstvá. Strach z vysvedčenia ho raz prinútil k odvážnemu rozhodnutiu: utiecť pred školou k starým rodičom do Tvrdošína. Tu videl bohatstvá budúcej inšpirácie, harmóniu a kontrasty liptovskej a oravskej prírody.

Otec by bol býval rád, keby jediný syn raz prevzal jeho obchod. Preto ho dal študovať na Obchodnú školu do Dolného Kubína. No mladý Fulla zostal verný svojej záľube v kreslení. Keď mal len trocha času, chodil po okolí a nakreslil viacero perokresieb, medzi nimi aj rodný dom Kukučína, Hviezdoslava či Janka Matušku. V Dolnom Kubíne malo veľkú tradíciu ochotnícke divadlo. V samovzdelávacom krúžku maľoval Fulla kulisy, hrával divadlo a skonštruoval aj prenosnú bábkovú scénu. V tom čase húževnato kreslil akvarely, sýtymi farbami vytváral imaginárny priestor. Kresby a akvarely upútali aj jeho profesorku, pani Devečkovú, ktorá navštívila Fullových rodičov a odporúčala im, aby dali syna študovať do Prahy.

Odhodlaný študovať

Pri prvom pokuse o prijatie na Akadémiu výtvarných umení v Prahe neuspel, pretože nikdy predtým nekreslil model. A tak Fulla začal navštevovať Súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave, kde sa Fullov výnimočný talent rýchlo dostal na potrebnú úroveň. V Prahe si Fulla potom zvolil Umeleckopriemyselnú školu. Medzi študentmi vynikal – patril k najlepším figuralistom v histórii školy. Jeho kresby sú dôkazom základnej povahovej vlastnosti umelca – dôslednosti a tomu zodpovedajúcej disciplíny, ale i veľkej vytrvalosti.

Rozsah Fullovho záujmu bol široký. Popri moderne študoval na škole aj renesančné umenie, byzanciu a ľudovú kultúru. Budúci veľký kolorista začínal ilustráciami a pokusmi o voľnú grafiku, ktoré dokumentujú, že spolu s Kolomanom Sokolom a Mikulášom Galandom tvoril Fulla trojhviezdie nástupu slovenskej modernej grafiky. Fulla sa ale cítil byť maliarom. Sám o tom hovoril: „Maľba je kráľovnou výtvarného umenia. Vždy ma lákala, stále a neustále ma vzrušovalo maľovať, obnovovať sa a čím viac som maľoval, tým väčšmi som mal smäd po maľbe, po jej čistých zdrojoch“.

Blízke duše bývajú zvláštnou kapitolou v osudoch výrazných talentov. Zdá sa, že sa spoznali bez slov, už na prijímacích skúškach. Zreteľne mali niečo spoločné, tak ako boli v mnohom úplne odlišní, až protikladní. Starší Galanda prestúpil na Akadémiu. Obaja počas štúdií patrili k najtalentovanejším adeptom umenia a v domácom prostredí už vtedy vzbudzovali značné nádeje.