Návrat domov

Po skončení pražských štúdií prichádza Ľudovít Fulla do Bratislavy. Cez Maticu slovenskú sa dostal k ilustráciám pre časopis Slniečko a výtvarne prispieval aj do humoristického časopisu Dereš. Mal obdivuhodnú schopnosť vyvíjať sa i cez príležitostné podnety a v tom je určite jedno z tajomstiev jeho úspechov.

No Fulla chcel predovšetkým maľovať. Preto sa vracia k rodičom do Ružomberka, kde začína so svojou maliarskou tvorbou. Prvé práce hovoria o neprispôsobení sa bežnému vkusu tých čias. Bolo to obdobie maliarovho radostného hľadania. Neskôr vyučoval v Senci kreslenie na Meštianskej škole, potom sa mu stal pracovňou i domovom Františkánsky kláštor s Gymnáziom v Malackách. Fulla rád zdieľal tichú usporiadanosť kláštornej poézie. Na toto obdobie spomína: „Tápal som vtedy ešte veľa v neistote. Zápasil som nielen s názorovými ale i technickými problémami. Skôr temperament a mladá krv mi viedli ruku ako dôsledne uvážený zámer.“

Na odporúčanie a podnet teoretika a pedagóga Josefa Vydru, posiela Fulla debnu s niekoľkými obrazmi na výstavu pražskej Umeleckej besedy. Po prvý raz zakúsil to, čo sa stalo celoživotným sprievodcom jeho tvorby: spontánny, nearanžovaný úspech.

Fulla bol bytostný maliar, ale v rozpore medzi existenčnými otázkami a možnosťou voľnej tvorby, volil tvorivú symbiózu pedagogickej činnosti na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Začínal s účasťou na večerných kurzoch kreslenia a maľovania, neskôr vyučoval dekoratívnu maľbu a figurálne kreslenie. Jeho zásluhou prišiel do profesorského zboru aj priateľ Mikuláš Galanda. Zdieľanie spoločného ateliéru na Trnavskej ulici bolo dôležitou periódou ich blízkej spolupráce. V tom čase boli najmodernejšími zjavmi na Slovensku a navzájom si pomáhali niesť ťarchu kritiky a nepochopenia. Fulla bol priebojnejší a sebavedomejší, Galanda hĺbavejší, tichý, nenáročný, skromný. Keď sa Mikuláš Galanda oženil so svojou láskou z Prahy, Fulla sa odsťahoval do nového ateliéru na Björnsonovej ulici.

Fulla svoju progresívnosť v maľbe preniesol aj na divadelné dosky. Zdobný scénický prúd vyvažoval silným moderným akcentom jednoduchosti. Svetlom a farbou vytváral na tmavom pozadí scénické kompozície. Prispel tak ku vzniku moderného divadla. Dôkazom jeho mimoriadnej kreativity je, že tieto návrhy boli ocenené Striebornou medailou na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937. Za obraz Pieseň a práca získal vtedy Grand Prix.

Roky nečakaných zmien

Do jeho súkromia vstupuje nečakane žena – Klára Juliana. Nezvyklý, atraktívny typ. Zo vzťahu sa vyvinulo manželstvo, vnútorne obohatené porozumením. Klára bola pre Fullu oporou v praktickom živote aj vierou v maliarovu umeleckú hodnotu. V roku 1943 sa manželia presťahovali do Martina. Martinské obdobie znamená pre Fullu návrat k maľbe a sám ho označil za najkrajšie obdobie svojho života.

Už v roku 1939, keď sa Fulla stal nakrátko riaditeľom Školy umeleckých remesiel v Bratislave, bolo jeho snahou preformovať školu na výtvarnú akadémiu. Neuspel. Po založení Vysokej školy výtvarných umení v roku 1949 sa stal sa nesporne jej najváženejším pedagógom. Politický vývoj mal zaiste nakväčší vplyv na to, že Fullovo pôsobenie tu však skončilo už po troch rokoch. Vrátil sa k ilustrácii v celostránkových farebných obrázkoch s tematikou slovenských rozprávok sa vynára čarovný svet ľudovej mystiky. Fullov talent opäť zožal trvalý úspech. Aj vďaka nemu prežila slovenská ilustrácia zlaté obdobie, možno jedinečné i vo svetovom meradle.

V roku 1956 prichádza Fulla do Žiliny. Tu sa mu dostáva spoločenského uznania. Trojica diel, ktoré namaľoval ako zákazku pre svetovú výstavu Expo 1958 v Bruseli ho spolu s gobelínom Pieseň a práca úspešne reprezentovali v zahraničí.

Radosť onedlho vystrieda smútok. Náhla, netušená smrť jeho ženy bola hlavným dôvodom, prečo sa Fulla rozhodol odísť zo Žiliny do Ružomberka. Ako šesťdesiatročný začínal akoby odznova. Uvedomuje si, že dielo skryté v depozitoch galérií a múzeí stráca svoj hodnotový účinok. Odváži sa navrhnúť štátu plán na výstavbu galérie, ktorá by zachovala prevažnú časť jeho diela. Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku bola odovzdaná verejnosti v roku 1969 a Fulla v nej mal svoj ateliér i byt. Samota zrejme nebola dobrým spoločníkom umelca, a tak sa oženil druhýkrát.

Znova mení svoj výtvarný slovník, používa nové sústavy znakov, inotajov. V roku 1972 prekvapil verejnosť výstavou zo svojej najnovšej tvorby. Navonok nenápadne, o to silnejšie vo svojom vnútri pociťuje, ako sa pomaly blíži k svojmu záveru. Posledné obrazy maľuje ešte v roku 1976. Medzi nimi zvlášť vyniká Spomienka na rodný domček.